Menu Zavrieť

Dostanete bitku, no naše úrady trest pre bitkára zatajujú

Podľa známeho policajného sloganu nám polícia pomáha a zároveň nás aj chráni. Ale čo ak by sme sa chceli presvedčiť, či je tento ľúbivý slogan aj naozaj pravdivý? Čo ak by sme chceli od polície informácie napríklad o tom, prečo polícia nezačala trestné stíhanie a vyšetrovanie v situáciách, kde boli vážne podozrenia z trestných činov? Alebo ak by sme chceli zistiť, ako úrady potrestali páchateľa, ktorý nás napadol a zbil (ale keďže sme boli práceneschopní menej ako 7 dní, nešlo o trestný čin ublíženia na zdraví, ale išlo iba o tzv. priestupok proti občianskemu spolunažívaniu)?

Odpoveď bude pre mnohých prekvapivá: polícia alebo úrady nám takéto informácie nemusia poskytnúť.

Príčinou tohto absurdného stavu sú dve diery v zákonoch.

Prvá diera sa nachádza v zákone o slobodnom prístupe k informáciám (tzv. infozákone). Túto dieru v zákone spôsobili v roku 2011 Ministerstvo vnútra a Ministerstvo spravodlivosti, ktoré sa rozhodli, že ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) infozákona bude obsahovať podrobný výpočet druhov policajných rozhodnutí, ktoré musí polícia poskytovať občanom na základe žiadosti o informácie podanej podľa infozákona.

Nebola by to zlá myšlienka, keby… Keby z tohto výpočtu policajných rozhodnutí z neznámeho dôvodu „nevypadlo“ jedno z najdôležitejších rozhodnutí polície.

Polícia bez verejnej kontroly

Podľa tohto ustanovenia infozákona sa verejnosti majú poskytovať rozhodnutia polície podľa „druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku“. Táto časť Trestného poriadku však obsahuje iba rozhodnutia polície o zastavení trestného stíhania, o podmienečnom zastavení trestného stíhania, o prerušení trestného stíhania a o postúpení veci. Táto časť Trestného poriadku ale neobsahuje napríklad rozhodnutia polície o odmietnutí trestného oznámenia – tieto rozhodnutia sa totiž nachádzajú v inde – konkrétne v druhej časti prvej hlave Trestného poriadku.

Z informačnej povinnosti teda bez akéhokoľvek pochopiteľného dôvodu „vypadli“ rozhodnutia polície o odmietnutí trestného oznámenia ako aj ďalšie rozhodnutia polície vydané pred začatím trestného stíhania. Rozhodnutiami o odmietnutí trestného oznámenia – napríklad vtedy, ak podľa názoru polície určitý skutok nebol trestným činom – sa pritom končí veľká časť prípadov. Mnohé závažné podozrenia z korupcie a zo zneužívania právomoci verejných činiteľov skončili odmietnutím trestných oznámení políciou.

Polícia odmietla napríklad trestné oznámenie podané nositeľom ocenenia Biela vrana učiteľa Ota Žarnaya za nehospodárne nakladanie s finančnými prostriedkami, trestné oznámenie za krádež pohonných hmôt patriacich Národnej rade SR, trestné oznámenie podané v kauze financovania SMERu, trestné oznámenie za predaj emisií spoločnosťou Žilinská teplárenská alebo trestné oznámenie podané nositeľkou ocenenia Biela vrana Zuzany Melicherčíkovej za podozrivé prijímanie študentov na právnickú fakultu.

Podľa súčasného znenia zákona verejnosť nemá právo vyžiadať si rozhodnutia polície o odmietnutí týchto trestných oznámení a preveriť si, či polícia naozaj „chránila“ verejný záujem a zákon, alebo „chránila“ záujmy niekoho iného.

Súčasné znenie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií je nepochopiteľným a aj protiústavným obmedzením práva občanov na informácie o činnosti polície. Nie je dôvod paušálne utajiť všetky rozhodnutia o odmietnutí trestných oznámení – vrátane rozhodnutí o odmietnutí trestných oznámení v závažných celospoločenských a korupčných kauzách.

Neobstojí ani argument, že rozhodnutia polície o odmietnutí trestného oznámenia často obsahujú citlivé informácie – napríklad osobné údaje – a preto by mali zostať utajené. Podľa infozákona sa totiž osobné údaje musia z rozhodnutí vylúčiť (napr. začierniť). A polícia má navyše podľa § 11 ods. 1 písm. d) infozákona v odôvodnených prípadoch možnosť utajiť aj také informácie, ktorých sprístupnenie by ohrozilo „práva a právom chránené záujmy“.

Prizabitý Janovic

Druhá diera sa nachádza v zákone o priestupkoch.

Táto diera v zákone sa jasne ukázala aj v prípade fyzického napadnutia spisovateľa Tomáša Janovica Drahoslavom Machalom, ktoré bolo kvalifikované ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Denník SME o výsledku priestupkového konania informoval takto:

„Poudieraný išiel polícii nahlásiť, ako ho bývalý poradca premiéra Drahoslav Machala fyzicky napadol na pošte. Známy aforista Tomáš Janovic však nemá právo vedieť, či a ako bol niekdajší agent Štátnej bezpečnosti za útok naňho potrestaný. Obvodný úrad v Bratislave prípad už uzavrel, no 75-­ročnému Janovicovi o výsledku nič nepovie. „V zmysle zákona o priestupkoch nie je pán Janovic účastníkom konania,“ povedala šéfka úradu Martina Majerníková. (…) „Nebol som účastníkom konania, hoci nás s manželkou iba prizabil. To je absurdné,“ kritizuje Janovic. (…) Ako úradníci potýčku vyriešili, je tajné aj pre médiá. Obvodný úrad výsledok neprezradí ani na základe infozákona, pretože evidencia priestupkov je neverejná.

Podľa zákona o priestupkoch je naozaj v drvivej väčšine priestupkových konaní účastníkom konania iba obvinený z priestupku  a osoba, ktorá pri priestupku utrpela majetkovú škodu (§ 72 zákona o priestupkoch). Ak vám teda páchateľ „iba“ spôsobí zranenia s dobou liečenia do 7 dní a vy pri útoku neutrpíte majetkovú škodu, nie ste účastníkom konania o priestupku a nemáte právo na to, aby vám bolo doručené rozhodnutie o priestupku, z ktorého by ste sa mohli dozvedieť, či bol páchateľ potrestaný a ako bol potrestaný.

K rozhodnutiu o priestupku sa však kedysi mohli obete útoku dostať prostredníctvom žiadosti o sprístupnenie rozhodnutia podanej na základe infozákona.

Do zákona o priestupkoch však bolo neskôr zakotvené ustanovenie § 89a ods. 9, ktoré stanovilo, že „Na poskytovanie údajov z evidencie priestupkov sa nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o sprístupňovaní informácií.18)“. Poznámka k odkazu pod čiarou č. 18 priamo odkazuje na infozákon. Ďalšie ustanovenie § 89a ods. 10 zákona o priestupkoch stanovuje:  „Evidencia priestupkov je neverejná.“ Tieto ustanovenia zákona o priestupkoch teda výslovne vylučujú sprístupňovanie informácií nachádzajúcich sa v evidencii priestupkov postupom podľa zákona o slobode informácií.

A čo sa nachádza v tejto utajenej evidencii priestupkov?  Podľa ustanovenie § 89a ods. 3 zákona o priestupkoch „…evidencia priestupkov obsahuje tieto údaje o priestupku a jeho páchateľovi: … označenie priestupku vrátane príslušného ustanovenia zákona, stručný popis skutku a následok jeho spáchania, … spôsob vybavenia veci, … uloženú sankciu a ochranné opatrenie, … označenie a sídlo správneho orgánu, ktorý priestupok prejednal, … dátum prejednania priestupku v blokovom konaní alebo dátum nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, … evidenčné číslo pokutového bloku alebo bloku na pokutu nezaplatenú na mieste, alebo registratúrnu značku právoplatného rozhodnutia.“

Ako vidno, evidencia priestupkov teda obsahuje presne tie informácie, ktoré sú obsiahnuté v rozhodnutí o priestupku a obsahuje aj informácie o výsledku priestupkového konania.

Toto ustanovenie o evidencii priestupkov mnohé úrady uplatňujú tak, že neposkytujú ani rozhodnutia o priestupkoch ani informácie o výsledku priestupkového konania (napríklad o tom, či bol páchateľ uznaný vinným a aká sankcia mu bola uložená). Tieto informácie úrady neposkytujú nielen žiadateľom o informácie, ale ako vidno na prípade Tomáša Janovica, ani samotným osobám, ktoré boli obeťou útoku.

Novela infozákona, ktorá sa v súčasnosti pripravuje na Ministerstve spravodlivosti, by podľa svojho zámeru mala riešiť problémy pri aplikácii zákona. Je zjavné, že vyššie opísané diery v zákone predstavujú závažný problém. Je preto potrebné, aby Ministerstvo spravodlivosti a Ministerstvo vnútra, ktoré majú v súčasnosti v rukách novelu infozákona, odstránili vyššie spomínané diery v zákonoch a zabezpečili pre občanov potrebné informácie o činnosti polície a úradov.

 

Peter Wilfling, spolupracovník Via Iuris

Ak sa Vám text páčil a chcete vedieť viac o chystaných zmenách v infozákone, pridajte sa k Transparency International na Facebooku.

Via Iuris clanok