Zrejme len máloktorá norma dokáže vyvolať také vášne ako Zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Aj pätnásť rokov od jeho prijatia v ňom stále zostáva niekoľko nevyjasnených otázok. Medzi inými aj tá, čo všetko môžu pred verejnosťou utajovať štátne či samosprávne firmy? Nezmení to už ani súčasná vláda, ktorá pred pár dňami v parlamente stopla novelu zákona, ktorá viaceré sporné otázky riešila.

Pamätáte sa ešte na kauzy predraženého CT prístroja v piešťanskej nemocnici, nástenkový tender na ministerstve výstavby alebo predražené nákupy alkoholu či kvetov na ministerstve školstva? Zrejme si však spomeniete aj na prípad, keď podnikateľ Martin Daňo takmer paralyzoval Daňové riaditeľstvo tisíckami žiadostí.
Ide o príbehy, ktoré predstavujú dva konce tej istej palice. Kým v niektorých prípadoch pomohol Zákon o slobodnom prístupe k informáciám (211/2000) odhaliť predražené nákupy, nevýhodné kontrakty alebo plytvanie vo verejnej správe, v iných prípadoch došlo k neúmernému zaťažovaniu úradov.
Vždy, keď sa na Slovensku spustí debata o otvorení a zmene infozákona, sformuje sa aréna s dvomi pomerne jasne vymedzenými stranami. Na jednej stoja strážcovia práva verejnosti na informácie a zástancovia verejnej kontroly, na druhej úradníci upozorňujúci na zneužívanie zákona, ktoré ich odpútava od dôležitej práce a v niektorých prípadoch vedie až k šikanovaniu.
Aj hodnoty niečo stoja
My v Transparency International Slovensko si tento rozpor uvedomujeme, a preto sme sa aj ako členovia pracovnej skupiny ministerstva spravodlivosti na prípravu novely infozákona snažili pristupovať k tejto problematike konštruktívne.
Podporili sme návrhy vedúce k vyššej transparentnosti ako je povinné zverejňovanie zápisníc, uznesení či správ kontrolóra v obciach, alebo povinné zverejňovanie životopisov a platov manažérov verejných firiem. No súhlasili sme aj s čiastočným spoplatnením časovo náročných žiadostí.
V pracovnej skupine sme však aj na základe analýz argumentovali, že zahlcovanie úradníkov je skôr okrajovým javom, ktorý stále predstavuje znesiteľnú daň za uplatňovanie takej dôležitej hodnoty, akou je právo verejnosti na kontrolu verejných zdrojov.
Častým argumentom, s ktorým sme sa v diskusiách o infozákone a špeciálne z neho vyplývajúcej povinnosti zverejňovať aj zmluvy, faktúry a objednávky stretli, sú vysoké náklady a zbytočnosť. Týmto pocitom sa do istej miery dá rozumieť. Povinné osoby vo svojich systémoch vidia, že množstvo zmlúv si otvoril len zanedbateľný počet užívateľov.
Treba však poukázať aj na pozitívny vývoj v záujme verejnosti o kontrolu efektívneho nakladania s verejnými prostriedkami cez zverejnené zmluvy, faktúry a objednávky. Podľa exkluzívneho prieskumu verejnej mienky Transparency z februára 2015 (Focus) si aspoň jednu zmluvu či faktúru akejkoľvek verejnej organizácie na webe pozrelo za posledný rok až osem percent občanov. To je takmer trojnásobok počtu ľudí, ktorí za rovnaké obdobie posielali infožiadosť.
Argument k výhradám o vysokej cene za celkový proces zverejňovania zmlúv, faktúr a objednávok sa tiež ponúka veľmi zreteľne. Ak by sa vďaka zverejnenej zmluve podaril včaššie zastaviť napríklad nástenkový tender, spoločnosť by len v tomto jednom prípade ušetrila ďaleko viac peňazí, ako bude zverejňovanie dokumentov stáť za desaťročia. K niektorým včasným odhaleniam už napokon došlo, spomenúť môžeme napríklad zrušenie zmluvy na nákup morských plodov pre Úrad vlády za 300-tisíc eur v roku 2014.
Dlhá púť do zásuvky
Hoci diskusie na pracovnej komisii na prípravu novely infozákona medzi zástupcami ministerstva spravodlivosti, iných štátnych úradov, Združenia miest a obcí Slovenska a predstaviteľov mimovládnych organizácií neboli vždy jednoduché, výsledný tvar novely zákon vylepšoval a stotožniť sa s ním dokázali všetky zúčastnené strany.
Novela infozákona žiaľ napokon prešla vládou iba v oklieštenej podobe (nevyhnutné minimum pre zosúladenie s európskou legislatívou) a väčšina zmien, na ktorých dva roky pracovala expertná skupina, tak putovala do parlamentu len v podobe návrhov opozičných poslancov, ktorí si ich osvojili. Novelu však už v prvom čítaní stopol vládny Smer a to aj napriek tomu, že na jej znení sa viac ako dva roky podieľalo ministerstvo spravodlivosti vedené nominantom Smeru Tomášom Borecom.
Je tu samozrejme priestor aj pre novú vládu, ktorá vzíde z marcových volieb, aby sa k odloženým návrhom vrátila. Alebo dokonca pristúpila aj k ďalším vylepšeniam, keďže na niektorých podstatných otázkach sa pracovná skupina zhodnúť nedokázala.
Sporná výnimka
Medzi premárnené šance znenia novely patrila podľa nás najmä neochota predstaviteľov štátu vyjasniť pozíciu obchodných spoločností so stopercentnou alebo väčšinovou majetkovou účasťou štátu, obcí alebo samosprávnych krajov pri povinnom informovaní o ich hospodárení.
V súčasnosti mnoho takýchto firiem odmieta informovať o hospodárení a odvoláva sa pritom práve na infozákon.
Ten verejným firmám ukladá povinnosť poskytnúť iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami a o nakladaní s majetkom štátu, župy či obce. Na rozdiel od ministerstiev, úradov či samospráv nemusia štátne, mestské a župné firmy zverejňovať ani zmluvy, ktoré sa týkajú ich biznisu. Tieto výnimky ich majú chrániť pred konkurenciou, ktorá by pri úplnej otvorenosti mohla o verejných firmách získať aj citlivé informácie.
Ide nepochybne o legitímny dôvod, súčasná prax na Slovensku však ukazuje, že mnohé verejné firmy tieto výnimky zneužívajú na blokovanie takmer akéhokoľvek informovania o svojom hospodárení.
Časť firiem totiž argumentuje, že peniaze i majetok, s ktorými narábajú, nie sú verejné, pretože pochádzajú z ich podnikateľskej činnosti. Hoci ide o stopercentne verejné spoločnosti, ich manažéri tvrdia, že verejnými zdrojmi sú len priame dotácie zo štátneho rozpočtu či z eurofondov.
O ich hospodárení sa tak verejnosť nedozvie prakticky takmer nič, nezriedka majú problém dostať sa k podstatným informáciám napríklad o mestských firmách aj poslanci mestského zastupiteľstva.
Občan nepochodí
Do akej miery je neochota manažérov informovať o nakladaní s verejnými prostriedkami rozšírená, dobre dokladuje náš prieskum, ktorý sme robili na jar 2015 v rámci zostavovania rebríčku transparentnosti verejných firiem. Zaradených v ňom bolo aj 31 mestských spoločností.
Prístup firiem sme testovali aj formou takzvaného mystery shoppingu, kedy infožiadosť spoločnostiam rozoslala naša spolupracovníčka – študentka a to bez toho, aby sa hlásila k známej mimovládnej organizácii. Až štvrtina z 81 firiem nereagovala vôbec, alebo ju iba odbila. Bez vykrúcania na obe položené otázky odpovedala iba pätina firiem.
Nešlo pritom o žiadne extra citlivé údaje, pýtala sa na služobné cesty riaditeľa a výšku mesačných nákladov na telefónne účty.
Odpovede niektorých firiem a ich vzťah k infozákonu boli neraz neradostným čítaním. „Chceme vás upozorniť, že akékoľvek vypracovávanie podkladov k bakalárskym či diplomovým prácam nie je predmetom Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Ide o obyčajnú žiadosť, kde je na rozhodnutí povinnej osoby, či Vám zodpovie Vaše dotazy a má na to lehotu 30 dní,“ napísala napríklad riaditeľka Odboru personálnej práce a komunikácie Slovenskej konsolidačnej.
Nič také zákon samozrejme neumožňuje.
Pri infožiadosti posielanej v mene Transparency International si už drvivá väčšina štátnych, mestských a župných firiem dala tú námahu dopovedať, opäť sme sa však stretli s najrôznejšími výhovorkami, prečo nám údaje neposkytnúť.
Viac ako polovica spoločností odmietla sprístupniť informácie o platoch a odmenách výkonného manažmentu. Kompletné informácie sprístupnila len pätina všetkých spoločností.
Niektoré spoločnosti, ako napríklad mestom Košice stopercentne vlastnená akciová spoločnosť Mestské lesy, nám odmietli odpovedať aj na také otázky, ako kam dávajú 2% z daní, koľko zamestnancov prijali cez výberové konanie alebo či majú pravidlá pre poskytovanie grantov a dotácií.
Rozhodne aj súd
Keďže podobný prístup niektorých štátnych či mestských firiem trvá už dlhé roky, rozhodli sme sa ísť aj cestou žalôb. Rozhodnutie môže byť precedensom aj pre ostatné firmy, ktoré sa k právu občanov na informácie stále správajú macošsky. Podľa nás má totiž každý občan právo vedieť, čo sa v týchto firmách deje, ako narábajú s majetkom a kam idú verejné peniaze.
Po medializovaní žaloby primátor Košíc Richard Raši zmenil názor a dodatočne nám informácie o hospodárení Mestských lesov poskytol. Ceníme si to, no keďže stále nie je definitívne vyriešená otázka, na aké informácie týkajúce sa mestského podniku majú občania nárok, rozhodli sme sa na žalobe trvať. Iba súd totiž môže do budúcnosti vyjasniť povinnosti košických lesov a aj desiatok podobných mestských a obecných firiem po celom Slovensku.
Primátor Raši nám navyše v liste zdôraznil, že mesto stále trvá na tom, že vo veci nepochybilo a odpovede poskytujú nad rámec zákona. Je teda veľká pravdepodobnosť, že v budúcnosti by sa situácia mohla opakovať a opäť by informácie o mestskom podniku nesprístupnili.
Žaloby sme podali aj v prípade troch ďalších spoločností, medzi nimi boli dve vodárenské spoločnosti a aj Slovenský plynárenský priemysel, ktorý tvrdí, že sa ho infozákon vôbec netýka a to aj napriek tomu, že podnik je od roku 2014 opäť v stopercentnom vlastníctve štátu.
Nečakajme na novelu
Transparency International Slovensko dlhodobo poukazuje na veľmi problematickú prax pri uplatňovaní infozákona zo strany štátnych, mestských a župných firiem. Plne rešpektujeme snahu štátu ochrániť verejné spoločnosti pred znevýhodnením v hospodárskej súťaži, to však nemôže byť zámienkou pre paralýzu verejnej kontroly.
Ochranu spoločností do značnej miery zaručuje už aj dnešné znenie Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré spoločnostiam umožňuje utajiť všetky informácie chránené obchodným, bankovým či daňovým tajomstvom.
Riešením by bola aj ďalšia úprava infozákona. Ak by verejne vlastnené spoločnosti mali obavu, že by im sprístupňované informácie mohli spôsobiť ujmu v hospodárskej súťaži a boli presvedčené, že ich záujem na ochrane požadovaných informácií prevažuje nad právom verejnosti na prístup k nim, mohli by sa obrátiť na súd. Ten by rozhodol, či danú informáciu spoločnosť musí zverejniť.
Ako ukázalo aj súčasné volebné obdobie, precizovanie infozákona je veľmi zložitý proces, ktorý naráža na množstvo vplyvných záujmov. Nevzdávame sa samozrejme nášho úsilia, kým sa však v parlamente nájde konštelácia otvorená zmenám, snažíme sa vplývať aspoň na súčasných zakladateľov firiem.
Sme presvedčení, že predstavitelia štátu, miest i žúp by mali od manažérov vo svojich spoločnostiach vyžadovať protransparentný výklad infozákona, ktorý nebude blokovať akékoľvek snahy verejnosti kontrolovať nakladanie s verejnými prostriedkami vo verejných firmách.
Nesúhlasíme pritom s častým argumentom, že ministerstvá či mestá nemajú možnosť do spravovania firiem hovoriť. Majú ju prinajmenšom pri výbere manažmentu a orgánov firmy, kde môžu otvorený prístup k verejnej kontrole stanoviť ako nevyhnutnú podmienku.

Michal Piško

Analýza je súčasťou projektu Kampaň za zachovanie silného infozákona, ktorý bol podporený z Fondu pre mimovládne organizácie, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2009-2014. Správcom Fondu je Nadácia Ekopolis. A projektu Zvyšovanie transparentnosti v štátnom vlastnených spoločnostiach, ktorý je financovaný Open Society Institute v Budapešti.

Infozakon
statnefirmy