Verejný výber šéfa polície je potrebný, ale zďaleka nie dostatočný krok pre dôveryhodnejšiu políciu.

Tri štvrtiny odsúdených za korupciu od roku 2012, keď Tibor Gašpar nastúpil do funkcie policajného prezidenta, pykali za úplatky nižšie ako tisíc eur.

Len tri percentá odsúdených korupčníkov sú volení predstavitelia, ukazuje nedávna analýza Transparency. Najvyššie postaveným právoplatne odsúdeným politikom za korupciu za posledných šesť rokov je starosta malej obce na východe s menej ako dvetisíc obyvateľmi.

Slovenskej polícii podľa prieskumu Eurobarometer neverí 52 percent občanov, čo je druhé najhoršie číslo v EÚ po Bulharsku. Priemer nedôvery v Únii je len 25 percent. Českí či rumunskí policajti, ktorí začiatkom dekády čelili podobne vysokej nedôvere, ju dokázali medzitým znížiť o polovicu (ČR), respektíve o tretinu (Rumuni). U nás sme sa v tomto smere od roku 2010 nikam nepohli.

Nie je ťažké ponúknuť ešte viac čísel, ktoré ukazujú na to, že vedenie polície potrebuje zmenu. Kľúčovou otázkou je však to, ako nastaviť výber a hodnotenie policajného šéfa do budúcnosti.

Verejné výberové konanie, ktoré spomína časť politikov aj aktivistov, je totiž dobrým, ale zďaleka nie dostatočným krokom pre zlepšenie.

Tibor Gašpar
Stíhanie korupcie za Tibora Gašpara, spracovanie: TIS

„Hraná“ transparentnosť

V prvom rade: politický výber policajného šéfa je štandardom v demokratickom svete. A najčastejšie to robí práve minister vnútra. Slovenská polícia funguje zle nie pre zlý systém výberu šéfa, ale pre mizernú politickú kultúru, kde kamarátstvo a obchody hrajú väčšiu rolu ako schopnosti a morálka.

Najčastejšie spomínaným návrhom zmeny je zaviesť verejné výberové konanie pri voľbe policajného prezidenta. Mať čas lepšie preveriť kvality kandidátov vo verejnej diskusii je určite dobrý krok.

Ale podobne ako protischránkový zákon nápad znie výrazne pôsobivejšie, ako v skutočnosti funguje.

Verejné výberové konanie v princípe znižuje šance, že do pozície sa dostane nekvalifikovaný babrák, no neeliminuje vopred naplánovanú politickú dohodu na víťazovi.

Tiež nezaručí, že bude zvolený naozaj najlepší kandidát. Dobre sme to naposledy videli pri výbere šéfa Úradu pre verejné obstarávanie (a predtým pri výbere šéfov bratislavských mestských podnikov, ktorý monitorovala aj Transparency).

Žiadny argument proti špeciálnemu prokurátorovi Dušan Kováčikovi nebol silnejší ako číslo 0:61, teda pomer úspešnosti jemu pridelených prípadov za ostatných osem rokov.

Prvý politicky správny kandidát sa na verejnom vypočutí znemožnil, no ten druhý – Miroslav Hlivák – ľahko prešiel, hoci odborná verejnosť o jeho existencii v téme verejných zákaziek do dňa výberu nič netušila. Stačilo ísť po strednom prúde, nesľubovať nič kontroverzné a zároveň sebavedomo no dostatočne vágne odpovedať na otázky.

Inými slovami, verejné vypočutia v skutočnosti favorizujú „schránkových“ nominantov, ktorí síce poznajú problematiku, no nemajú žiadnu verejnú minulosť a sú ochotní dať sa najať politickou väčšinou za pre občanov nejasných podmienok.

V krajinách s pokleslou politickou kultúrou veľmi nepomôže ani systém voliteľov, ktorých by nominovali politici a tí by už sami urobili prvotnú selekciu kandidátov.

Znížil by sa síce priamy stranícky výber, ale zahmlilo by to skutočné preferencie politikov a v konečnom dôsledku umožnilo politikom sa tváriť, že výber je nepolitický a oni za kroky víťaza zodpovednosť brať nemusia (pozri takúto situáciu v akože odborne kutej, inak výslovne politickej licenčnej rade).

Urobiť Gašpara neodvolateľným?

Druhým často spomínaným reformným nápadom je sťažiť svojvoľné odvolanie policajného prezidenta, napríklad vymedzením jasne stanovených podmienok (porušenie zákona).

Toto je bežná poistka pri tlakoch na odvolávanie v iných inštitúciách, napríklad pri Najvyššom kontrolnom úrade či pri samotnom ÚVO.

Na jednej strane by to naozaj znížilo politické rozmary, ale na druhej strane ešte viac zabetónovalo policajného šéfa, ktorý síce formálne pracuje a dodržuje zákon, ale neformálnou cestou brzdí vyšetrovanie citlivých káuz. Inými slovami, bola by to ideálna situácia pre Tiborov Gašparov.

Kľúčové dáta

Žiaľ, doteraz podceňovaným nápadom je pravidelné zverejňovanie výkonnostných štatistík policajtov a prokurátorov. Žiadny argument proti špeciálnemu prokurátorovi Dušan Kováčikovi nebol silnejší ako číslo 0:61, teda pomer úspešnosti jemu pridelených prípadov za ostatných osem rokov.

Prečo nepoznáme tieto čísla za každého jedného prokurátora rok čo rok od Kováčika po Špirka? Prečo nevidíme u každého policajta či okrsku podiel úspešne stíhaných páchateľov či rýchlosť nájdenia páchateľa? Koľko trestných stíhaní na verejných činiteľov u bolo toho-ktorého policajta zastavených?

A prečo to nie je polícia, ale Transparency, ktorá zverejňuje analýzu pred súd dotiahnutých korupčných prípadov spomenutú v úvode? Okrem zvýšenia motivácie vyšetrovať by to pomohlo práve aj v kariérnom raste. Vedeli by sme lepšie, kto má výsledky, kto si naozaj zaslúži viesť Policajný zbor či prokuratúru.

Čo zafungovalo na súdoch

Zavedenie verejných výberových konaní do zatuchnutého súdnictva v roku 2012 malo okrem iného aj znížiť šance rodinných klanov.

No nedávna analýza Transparency ukázala, že sa to vôbec nepodarilo, hoci vypočutia boli zrazu verejné, životopisy a motivačné listy kandidátov dopredu známe na internete, a v komisiách boli aj nezávislí ľudia mimo súdnictva. Dôvera v súdnictvo je rovnako nízka ako pred reformami.

Boli to práve dáta, ktoré podiely rodín neustále merali, a tým aj neplnenie cieľov reformy. Minulý rok prišli do výberu sudcov ďalšie zmeny (presun výberu na centrálnu úroveň), ktoré tentoraz dávajú nádej, že rodinných klanov medzi sudcami už bude menej.

Ak verejné výberové konania na šéfov polície či prokuratúry naozaj prejdú, a podľa očakávania vyhrajú „noname“ kandidáti, jediným reálnym spôsobom ich kontroly bude pozerať sa na výkonnosť ich samotných a ich podriadených. V celkových štatistikách, ale aj v jednotlivých citlivých prípadoch. Odhaľovaniu konfliktov záujmov by tiež pomohlo zverejňovanie rodinných sietí medzi policajtmi, prokurátormi a sudcami.

Krutá pravda o výberových konaniach v našich podmienkach je, že je to len kozmetika. Pomôže, ale podstatu zmeny – lepšiu politickú kultúru – zásadne neovplyvní. Je to dobré vedieť preto, aby sa nám z výberových konaní nestala len show pre masy, ktorá prikryje fakt, že všetko pôjde opäť po starom. Ste na ťahu, pán minister.

Text bol uverejnený dňa 4. apríla 2018 na komentare.sme.sk