Menu Zavrieť

Financovanie športu: málo muziky za málo peňazí?

Koľko z verejných zdrojov ide ročne na šport?  Športovci a ich funkcionári svorne odpovedajú „málo, treba viac“. Túto odpoveď však málokedy nasleduje zdôvodnenie o koľko viac (v absolútnych číslach) by slovenskí športovci potrebovali.   Nedávny analytický materiál Slovenského olympijského výboru Šport v SR a podmienky jeho rozvoja” je v tomto ohľade inštruktívny – neponúka jediné číslo k financovaniu športu, od ktorého by sa dalo odraziť.

Získať kvalitné dáta o financovaní športu na Slovensku je takmer nemožné. Nikto, ani ministerstvo školstva, ktoré ročne rozdelí na šport približne 30 miliónov eúr, nevie, kto dostal koľko a na čo, keďže okrem neho len na ústrednej úrovni šport podporuje ministerstvo obrany, ministerstvo vnútra alebo Úrad vlády. Nezanedbateľnú čiastku môžu tvoriť aj dary z 2%, ktoré nikto neanalyzuje. Priateľmi informácii nie sú ani tí, ktorí ich majú – samotné športové zväzy. Žiaden z troch veľkých poberateľov športových dotácií (Slovenský futbalový zväz, Slovenský zväz ľadového hokeja ani SOV) nemá na svojich stránkach výročnú správu s prehľadom financovania.

Otázke o koľko viac? a licitovaniu o výške štátnej podpory však musí predchádzať iná otázka – sú peniaze, ktorými my všetci sponzorujeme šport na Slovensku vynaložené účelne a efektívne? Bez jasného stanovenie cieľov, ktoré má podpora športu sledovať  a vyhodnocovania ich napĺňania vo veľkých programoch ale aj malých individuálnych dotácii, nemá o prilievaní peňazí zmysel diskutovať. Prvou úlohou je dostať relevantné čísla na stôl a zistiť, čo funguje a čo nefunguje.

Sprehľadnené ministerské dáta od roku 2005, ktoré sme v Transparency zhromaždili ponúkajú niekoľko podnetov na zamyslenie. Zaujímavá by bola diskusia, či napríklad dotácie na reprezentáciu rádioamatérov (330 tisíc euro), hráčov go (100 tisíc euro) alebo bridžu (17 tisíc) slúžia verejnému záujmu.  Na zamyslenie sú aj niektoré dotácie na rozvoj infraštruktúry – napríklad výstavba Národného šermiarskeho centra v Šamoríne za viac 370 tisíc, sánkarského trenažéra za 300 tisíc alebo  vybavenie pre bobistov za 400 tisíc, obzvlášť v kontexte toho, že v tom čase bolo na Slovensku asi 400 šermiarov a do sto bobistov a sánkarov.

Pochybnosti by zmizli a mohli by sme byť spokojní, ak by existovali prepočty o efektivite vynaložených dotácií. To by však ministerstvo a jednotliví žiadatelia museli spätne vyhodnocovať návratnosť investície, napríklad sledovaním využívania vybudovanej infraštruktúry. Dnes však ani ministerstvo ani obec Štrba, ktorá preinvestovala takmer 3 milióny eúr do obnovy areálu FIS nevie, koľko športovcov ho využíva.

Ministerstvo musí vedieť, koľko stojí jeden reprezentant v jude, talentovaný mládežnícky atlét alebo futbalový štadión a porovnať ich prínos pre svoje ciele. Inak sa nemôže kvalifikovane rozhodnúť, či a v akom pomere financovať masový šport, reprezentáciu, či infraštruktúru. Zodpovedné ministerstvo dáta tohto typu musí vytvárať a spätne využívať pri plánovaní a hospodárení. Inak sa samo degraduje na kontrolóra účtovných dokladov a bude nútene platiť veľa za málo muziky.

Transparentnosť finančných tokov v športe je aj v záujme poctivých športových zväzov. Ak športovci prehľadným spôsobom ukážu, že slúžia verejným cieľom, hospodária efektívne a objektívne majú málo peňazí, politici, verejnosť ale aj súkromný sektor budú vnímať ich požiadavky v pre šport priaznivejšom svetle.

Matej Kurian,

autor je programovým koordinátorom Transparency International Slovensko