Sorry, this entry is only available in Slovak.

Pôvodom Čech s rokom narodenia 1927, ktorý vyše 60 rokov žije a pracuje v Bratislave a stál pri začiatku slovenskej Transparency. Na stretnutie neprišiel včas, lebo ho zastihla dopravná nehoda – už niekoľká v jeho bohatom živote. Prežil aj pád dopravného lietadla, aj kolíziu s nákladným automobilom, bez morálnej ujmy prežil všetky režimy u nás – stále je to veľmi vitálny a činorodý človek. V roku, kedy Československo oslávilo svoje sté a slovenská Transparency 20.-te výročie založenia, sme sa rozprávali s naším dlhoročným spolupracovníkom – odborníkom na verejné obstarávanie a korupciu – JIŘÍM VLACHOM. 

Jíří Vlach, dlhoročný spolupracovník Transparency International Slovensko v oblasti verejného obstarávania.

Čo Vás priviedlo  k verejnému obstarávaniu?

V živote som robil kadečo, najviac systémy riadenia stavebnej výroby. Za socializmu sa tomu hovorilo „automatizovaný systém riadenia” alebo „sieťová analýza.” Vtedy to bolo pokrokové, dnes sa tomu hovorí „project management”. Bol som na Ústave organizácie a riadenia stavebníctva. Začiatkom šesťdesiatych rokov sme sa náhodou dostali k americkým prameňom a boli sme v projektovom managemente na svetovej špičke. Vedel som jazyky, prešiel som svet. Keď som prišiel do Transparency, moja kariéra sa na ústave práve končila. Mohol som sa venovať verejnému obstarávaniu a korupcii.

Začiatkom 90.-tych rokov chcelo ministerstvo stavebníctva (v snahe priblížiť sa Európe) niečo robiť s verejným obstarávaním. O tom nikto nič nevedel. Zavolali ma z ústavu, vedel som reči, poslali na pobyt do Viedne na seminár OECD ešte s pracovníkom z ministerstva. Nakoniec sme vytvorili slovenský zákon o verejnom obstarávaní, ktorý schválil parlament. Hurá, hurá, všetko bolo výborné. (smiech)

Ako sa začal Váš príbeh s Transparency?

Keďže som mal znalosti z verejného obstarávania, zavolal ma E. Jurzyca (v tom čase riaditeľ Centra pre hospodársky rozvoj): „Mám tu takú mladú ekonómku, naučil by si ju obstarávanie?” Tak prišla ambiciózna E. Sičáková (onedlho prvá koordinátorka projektov transparentnosti a neskôr prvá riaditeľka Transparency). Potom to šlo rýchlo. Na pozvanie pána Jurzycu sa nás stretlo 17 ľudí, napríklad D. Zemanovičová (výskumníčka a programová riaditeľka v Transparency), profesor J. Stern, novinár G. Mesežnikov a ďalší. Vtedy sa to volalo Aliancia za transparentnosť a boj proti korupcii a viedlo to k založeniu Transparency International Slovensko. Moja práca sa zameriavala na verejné obstarávanie a korupciu. Ostatné témy plynuli, k tým som len diskutoval. Asi som v tej dobe zamestnával celú organizáciu, pretože všetci lietali so mnou okolo verejného obstarávania. Tá doba bola v obstarávaní už celkom pokročilá, no hrozná – v mečiarovských rokoch. Teraz už vieme, ako tá mafia fungovala, koľko miliárd zmizlo.

J. Vlach v rozhovore s G. Mesežnikovom a V. Pirošíkom počas oslavy 20. výročia Transparency International Slovensko.

Vtedy sa to nevedelo?

S určitosťou nie, ale všetci vedeli, že to niekde lieta. Obstarávanie bola nová vec. Verejní obstarávatelia boli naštvaní, pretože s tým mali veľa práce. Nevedeli to, robili to zle, všetci im to vyčítali. Takých rečí bolo vždy veľmi veľa. Rozprávalo sa, čo je treba upraviť v zákone. Obstarávanie bolo vždy boj. Korupcia, obstarávanie, korupcia, obstarávanie. My sme niečo vymysleli ako dodatok k zákonu, aby sme korupciu porazili, no korupčníci na to okamžite prišli a našli zas nejaké iné spôsoby. Vývoj bol teda postupný.

E. Sičákovej-Beblavej sa v ére mečiarizmu podarilo, že sa téma transparentnosti stala verejnou, média si ju začali všímať. Dokonca sme mali aj diskusný seriál v televízii. Transparency sa postupne stala známou a rešpektovanou organizáciou. E. Sičákovú-Beblavú vymenovali do medzinárodného predsedníctva Transparency.

Keď sa M. Dzurindovi podarilo nahradiť V. Mečiara, hovorili sme si, že sa začala nová éra, teraz už nebudeme musieť bojovať proti mečiarizmu. Transparentnosť sa rozšíri. Z iniciatívy Transparency vznikol Úrad pre verejné obstarávanie. Keď sa o tom rozhodlo, debatovali sme, aké to bude krásne. Dzurinda vtedy prisľúbil, že šéfom úradu bude vždy nezávislý odborník, že oni nebudú menovať politika.

V ktorom období to bolo?

Koncom 90.-tych rokov. Vtedy sa vrátila moja téma – verejné obstarávanie. Vždy sme niečo vymysleli, zaviedli do zákona, zmeny, doplnky. Zo začiatku celkom stručný zákon sa stále zväčšoval. V tej dobe začala byť zaujímavá EÚ, pripravovala totiž novú smernicu k verejnému obstarávaniu, ktorá sa mala aplikovať vo všetkých štátoch. Náš zákon sa zameriaval hlavne na hospodárnosť, aby sa potlačila korupcia. Európa mala ale hlavný záujem na otvorenosti. Potrebovala, aby na každé veľké verejné obstarávanie mohli voľne prísť uchádzači z ktorejkoľvek európskej krajiny. Táto otvorenosť sa prejavila v smernici, ktorá bola (ako väčšina judikatúr EÚ) veľmi obsiahla. My sme boli proti rozsiahlym zákonom, ktoré neskoršie dodatky viditeľne stále komplikovali. Boj, ako to vyvážiť, sme zvládli dobre. Zo slovenského zákona, ktorý mal štyri strany, keď sme ho napísali v roku 92-93, sa stal obsiahly elaborát rozširovaný dodatkami, ktorému už pomaly nikto nerozumel. Najviac mu rozumeli tí, ktorí páchali korupciu, pretože hľadali diery, ktorými sa dalo zákon obísť.

Ako vyzeralo verejné obstarávanie po zavedení zákona v praxi?

V tejto etape účastníci súťaží prišli na to, že vždy vyhrávajú najnižšie ceny. Zvykli si dať nižšiu cenu, než boli ich náklady, s istotou, že dodatočne niečo dostanú. Zažil som nepríjemné obdobie, ktoré možno ešte stále pretrváva, a to nechuť zúčastniť sa verejných súťaží zo strany dodávateľov. Väčšina menších firiem hovorila, že do súťaží vôbec nepôjde, pretože je vopred dohodnutý víťaz a príprava podkladov a návrhov je zbytočnou prácou. Slovensko má v porovnaní s inými krajinami najnižší počet účastníkov v súťažiach. V priemere okolo 1,3-1,4 účastníka  na súťaž, pričom inde býva priemerne 4-5. V predpisoch dokonca existuje špeciálna súťaž, kde sa z 25 účastníkov vyberie 5 najlepších, a až tí následne súťažia. Taká súťaž vôbec na Slovensku nebola potrebná, pretože bolo veľmi málo účastníkov. A to obstarávateľom vyhovovalo, bolo to najjednoduchšie.

Koncom 90.-tych rokov sme pre oblasť stavebníctva odhadovali, že požiadavka na úplatok dosahuje výšku približne 10 % ceny. Urobili sa ďalšie opatrenia, ako tomu zamedziť, no problémy existujú doteraz. Výborná vec bola elektronická aukcia, čo je strašiak pre korupciu, pretože prináša transparentnosť, zverejnené dáta a nikto okrem dvoch partnerov do toho nemôže vstúpiť. Preto bol voči elektronizácii odpor. Vyžadovalo si veľa práce zaviesť podobný systém, nakoniec to viedlo k tomu, že sa pre celú oblasť táto aukcia povinne zaviedla.

Príhovor J. Vlacha počas oslavy 20. výročia Transparency International Slovensko.

Dospeli sme do etapy, kedy obstarávaniu a boju proti korupcii musela pomôcť spoločnosť a verejný tlak. Prvá kapitola bola poskytnúť o jednotlivých prípadoch obstarávania transparentné informácie, ktoré budú verejné. Napokon Lucia Žitňanská presadila, že zmluvy sú platné len, ak sú zverejnené. Týmto prístupom sme vo svetovej špičke. Bolo to veľmi uspokojujúce, že sa nám niečo také podarilo.

Následne sa začala etapa (pretrváva doteraz), kedy transparentné informácie o jednotlivých prípadoch nestačia. Musíme vzbudiť pozornosť, aby korupciu za problém považovala aj spoločnosť. Začínali sme sa dozvedať o miliardách za vlády V. Mečiara, ktoré vyleteli do vzduchu, aby mohli zbohatnúť tí pri moci. Keď môže vláda, môžu aj poslanci, aj kraje, aj okresy a, samozrejme, aj mestá a dediny.

Napríklad dedina Brunovce na Považí mala päť volebných období jedného starostu. Bola to najmenej transparentná obec. Starosta Brunoviec mal najprv za peniaze  obce postaviť svojou firmou kanalizáciu, neskôr vodovod, chodníky. Peniaze svojej firme vyplatil, ale ani jeden z týchto sľubov nesplnil a napriek tomu ho ľudia päťkrát zvolili. Dnes už o podobných  prípadoch vieme viac, no vtedy sme to len pomaly zisťovali, nemali sme k tomu podklady, nikto sa tým nechcel zaoberať, hoci všetky politické strany boli proti korupcii. Do vlády M. Dzurindu väčšina politikov reálne proti korupcii nič nerobila…

Ide o povedomie spoločnosti – od chudobných ľudí, čo s tým nemajú nič spoločné, po vyššie postavených. Existujú dva fenomény: jeden socialistický znie „Kto nekradne, okráda svoju rodinu“ a  druhý kapitalistický „Zisk treba dosiahnuť akýmikoľvek (možno aj nekalými prostriedkami)“.

Zahraničná služobná cesta spolu s D. Zemanovičovou na podujatie o spoločnom verejnom obstarávaní.

Povedomie spoločnosti sa mení a potrebovali by sme recept na rýchlejšiu zmenu. Ten ale zatiaľ neexistuje, ide o dlhodobú záležitosť. Začal som cestovať po svete, aby sme sa naučili, ako to riešia inde. Odniesol som si dve zásadné ponaučenia. Tí, ktorí sa korupcii venovali už dlhšie, hovorili, že korupcia tu vždy bola a bude. Ich odkaz pre nás znel: „Keď na tom budete intenzívne pracovať, tak možno sa vaše vnúčatá dožijú toho, že to bude lepšie.“  Deje sa to stále, aj keď už mám dospelé vnúčatá. Druhé ponaučenie: moc má schopnosť zvádzať kohokoľvek, dobrého aj zlého, Róma či Švéda. Napriek tomu sa moc dá využiť aj zneužiť a v tom sú Slováci veľmi vzorní. (ironický úsmev)

Ako by ste zhodnotili situáciu na Slovensku v porovnaní s inými krajinami v oblasti verejného obstarávania?

Legislatívne nie je potrebné robiť vážnejšie zmeny. Dobrý stav verejného obstarávania to však stále nie je, naša pozícia v transparentnosti je skutočne niekde okolo 50. priečky celosvetového rebríčka. Väčšina slovenskej spoločnosti si hovorí, že je to dôležité, ale nebudeme sa v tom angažovať, ani sa do toho starať.

Myslíte si, že sa v roku 2018 na Slovensku niečo zmenilo udalosťami, ktoré sa odohrali (vražda, spoločenské pohyby, protesty, výmena vo vláde)? Posunula sa spoločnosť niekam, alebo si myslíte, že je to stále rovnaké?

Trochu sa posunula. Oproti mečiarizmu je to neporovnateľne lepšie a myslím si, že posun je viditeľný aj voči ostatným štátom. Sme niekde v priemere. Spoločnosť začala brať na vedomie, že ide o vážnu vec a vidí, čo sa (nielen s korupciou) naozaj deje a že sa s tým už skutočne niečo musí urobiť. Zodpovednosť politikov za veľké veci je nízka. Korupcia evidentne ničí spoločnosť. Musí prísť zrejme nová vláda, ale nemyslím si, že to bude čarovná doba. Kedysi sme si mysleli, že éra M. Dzurindu bude čarovná. Veľmi situácii pomohol, ale podstata stále zostala rovnaká aj u tých, čo prišli po ňom.

Prichádzajú ale nové generácie. Myslíte, že u nej je to povedomie už lepšie?

Nová generácia nebude žiadny zázračný krok, nech to bude ktokoľvek. Určite to bude aspoň nejaký pokrok. Transparency tu však musí byť stále. Informácie sú už dnes transparentne zverejňované. A kto si myslíte, že ich číta? Aktivisti? Médiá? Žijeme rýchlu dobu, mnohí len utekajú a čakajú, že musí nastať ďalšia vražda, aby to bolo ešte evidentnejšie a muselo sa niečo proti tomu robiť.

Boli ste dlhú dobu spolupracovníkom Transparency, aký posun organizácie ste zaznamenali? Kde je Transparency po 20 rokoch?

Transparency vnímam veľmi pozitívne, ako progresívnu v hľadaní vecí. Viem si to porovnať aj so svetom. Keď som sa rozprával s kolegami z pobočiek Transparency v iných krajinách, prekvapilo ma, ako správne agilná je v porovnaní s nimi slovenská Transparency. Vtedy sme mali 5-6 zamestnancov, ale ešte 5-6 ďalších pomáhalo. Američania boli veľmi prekvapení naším počtom pracovníkov, keďže oni mali len štyroch v rámci celých USA. Podobné je to aj v európskych krajinách. Vždy nám mnoho našich aj zahraničných partnerov pomáhalo. Slovenská Transparency robí svoju prácu dobre, je zameraná na širokú oblasť činností, nielen na verejné obstarávanie a korupciu v ňom, ako to bolo v mojich začiatkoch. Je to vidno aj v spoločenskom uznávaní významu a vplyvu Transparency.

Služobná cesta do Otavy, kde bola predmetom stretnutia digitalizácia verejného obstarávania.

Aké najväčšie výzvy vidíte do budúcnosti? Čomu sa treba najviac venovať?

Najviac potrebné je zmeniť prostredie politickej klímy, zmeniť stranícke obsadzovanie funkcií. Neviem vypočítať, koľko miliónov stojí, keď sa mení vláda a s ňou celý vládny aparát. Pamätám si za čias V. Mečiara v Novej Bani, kde mám chalupu, že sa nestala okresným mestom, ktorým vždy bola. Ale Žarnovica sa ním stala – kvôli víťazstvu mečiarovcov. To je len náhodný úkaz, pri ktorom som bol. Hovorí sa o tom, že sa budú stabilizovať kádre a na úradoch budú zostávať  ľudia, ktorí to už vedia robiť, a nie tí politicky novovymenovaní, ktorí to nikdy nerobili a mnoho pokazia.

Je potrebné stabilizovať stratégiu pre budúcnosť, nielen pre súčasné volebné obdobie. Nielen sociálne balíčky, ale najmä nadstranícke komplexné systémové riešenie pre budúcnosť, ktoré sa bude  ďalej len realisticky upresňovať a doplňovať.

Informačný vek, technológie, sociálne siete a starší ľudia je ďalšia z tém, o ktorej by sme sa radi porozprávali. Ako sa seniori správajú v prostredí, ktoré je pre nich úplne nové, nevyrastali v ňom. Vnímate to ako problém medzi staršími?

Pokrok vždy prinesie skupinu ľudí, ktorá je menej znalá a pozorná. Teraz je to rýchlejšie. Patrím do generácie, ktorá o počítačoch nemusí nič vedieť, ale pamätám si, keď sme na pracovisku mali prvý počítač na Slovensku. Nejak som do toho zapadol, pretože som musel. Nebolo to náročné. Dosť som písal a publikoval, takže mi to veľmi zjednodušilo prácu.

Informačné technológie a sociálne siete zmenili správanie sa ľudí. K dobrému aj k horšiemu. Za najväčšie ovplyvňovanie ľudí sme vždy považovali volebné kampane. Dnes sú to jednoznačne sociálne siete. Ich dopad je rovnaký pre všetky generácie. Dnešní seniori možno menej sledujú sociálne siete, neboli na ne zvyknutí. Budúci seniori už zvyknutí budú.

Výskumy hovoria, že starší častejšie podliehajú falošným správam, šíria spamy, neoverujú si zdroj, pretože dôverujú tým, ktorí im to pošlú. Na druhej strane podliehajú aj manipuláciám populistov. To je niečo, s čím by sme chceli teraz pracovať. Pomôže vzdelávanie seniorov?

Myslím si, že je potrebné dosiahnuť, aby dnešní seniori mali dosť informácií o tom, ako a prečo nepodliehať populistickým manipulátorom. Môžete seniorom iba stále a trpezlivo poskytovať  informácie. Pokúste sa im dať informácie, aby bežne niekomu nenaleteli. Viac sa podľa môjho názoru pre dnešných seniorov urobiť nedá. Je však potrebné pripraviť tých, čo sú dnes päťdesiatnici a šesťdesiatnici. Dať im perspektívny pohľad, informácie, ako by sa mali brániť, keď prídu do vyššieho veku.

Ďakujeme za rozhovor a želáme všetko dobré.
A do pozornosti odporúčame publikácie o verejnom obstarávaní, na ktorých tvorbe J. Vlach spolupracoval.

Rozhovor viedli Eduard Marček a Zuzana Grochalová.