Súd ho poskytol tak, že jeho dôvody nemáte šancu overiť. A ani výpočet výšky odškodnenia nie je dostatočne vysvetlený.V novembri minulého roka bratislavský krajský súd potvrdil starší rozsudok nižšieho súdu, že vydavateľ týždenníka Plus 7 dní má za článok zaplatiť Robertovi Ficovi milión korún, resp. 33 tisíc eur. Popýtali sme si v Transparency na základe infozákona od súdu ten rozsudok, aby sme vedeli posúdiť, ako spravodlivo sudkyne Darina Kriváňová, Monika Holická a Jana Vlčková rozhodli.
Rozsudok bol do elektronického systému pridaný a sprístupnený až na našu žiadosť. Ako vidno, stále sa to nerobí hneď a automaticky, aby verejnosť ale aj ďalší sudcovia v podobných prípadoch mohli porovnávať a zjednocovať judikatúru (zverejňovanie rozsudkov je aj v programovom vyhlásení vlády, aj keď „postupné“). Vec druhá, 10-stranový rozsudok s odôvodnením sme dostali brutálne anonymizovaný. Vychutnajte si úvod:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že odporca uverejnením článku v spoločenskom T., ročník X.., č. XX. zo dňa X.X.XXXX. na strane XX. pod názvom “K.”, v ktorom sa okrem iného uvádzalo: “… P.”, neoprávnene zasiahol do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, určil, že informácia “V.” a “C.” je nepravdivá, uložil odporcovi v najbližšom čísle T. pripravovanom po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia uverejniť ospravedlnenie za uverejnenie nepravdivých informácií vytvárajúcich obraz, že navrhovateľ pri P. a pri vyšetrovaní trestného činu S. požíval protekciu a uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 1.000.000, – Sk a zaplatiť náhradu trov konania v sume 136.242, – Sk.
… Z kontextu článku týkajúceho sa témy K., použitím nepravdivých údajov, že “V.” a že “O.” v spojení s podtitulom “Š.”, ako aj nesprávneho údaju, že vyšetrovací spis bol uzavretý, vytvoril autor článku pre čitateľa o navrhovateľovi obraz, že navrhovateľ pri objasňovaní alebo vyšetrovaní alebo pátraní P. a že v tomto prípade došlo aj k O.
… Vzhľadom na zistený skutkový stav súd prvého stupňa určil, že uverejnením predmetných údajov, odporca neoprávnene zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa.
Ako už z toho môže verejnosť posúdiť, či sudkyne rozhodli dobre alebo zle? Sudcovia sa tak v podstate kontrolujú len navzájom (cez odvolací súd), a ak rozhodujú zle alebo zaujato či pod politickým tlakom, tak posledná nádej po rokoch ostáva len ísť mimo Slovensko k cudzím sudcom. Naozaj chceme, aby bola takto vykonávaná spravodlivosť u nás? Jasné, istá anonymizácia niektorých rozsudkov je v poriadku, ale keď ide o súd politika s médiom a týka sa výkonu práce štátnych orgánov, stále je v poriadku nedať verejnosti ani len šancu na kontrolu spravodlivosti? S pravidlami na zverejňovanie rozsudkov tu zjavne niečo nie je v poriadku.
Kto okradol Ficovú
Na základe informácií zverejnených už v médiách a prístupe k platenej databáze médií sa článok dá nájsť. Šlo o článok “Kto okradol Ficovú”. zo 6.mája 2005 v týždenníku Plus 7 dní od Kataríny Šelestiakovej. Citujem hlavné časti:
…Polícia sa pochlapila
Podľa našich informácií nedávno niekto ukradol automobil, ktorý je napísaný na advokátku Svetlanu Ficovú. Polícia ani chvíľu nezaháľala. “V momente stiahli na pátranie aj policajtov, ktorí pracovali na iných prípadoch,” opísal nám situáciu náš zdroj…. sa vraj nestáva často, aby sa obeťou autičkárov stal prominentný človek. “Dá sa teda predpokladať, že išlo o provokáciu alebo vyhrážanie,” vysvetlil nám. Túto informáciu nám však líder Smeru nepotvrdil, keďže svoj služobný telefón už niekoľko dní nedvíha.
Šťastie či protekcia?
Podľa zdroja z policajného prostredia je objasnenosť krádeží automobilov minimálna, veď čísla hovoria za seba -celoslovenský priemer je asi päť percent prípadov. To znamená, že zo sto áut sa nájde asi päť. To však nebol prípad prominentného politika, či skôr jeho manželky. “Polícia po dvoch dňoch od nahlásenia krádeže vypátrala motorové vozidlo Škoda Octavia. Krádež vyšetroval Úrad justičnej a kriminálnej polície Bratislava IV. Vyšetrovací spis bol uzavretý a auto vrátili majiteľke Svetlane F.,” potvrdila informáciu pre Plus 7 dní hovorkyňa PZ SR Jana Pôbišová.
Formulácie v článku vyzerajú dosť mierne, ale vzhľadom na anonymizáciu odôvodnenia ich neviem jednoznačne vyhodnotiť. Samozrejme, podstata náznaku protekčnosti stojí na anonymnom zdroji v článku, čo môže byť potom problém dokázať na súde. Podľa formulácie rozsudku nebolo zjavne ani číslo objasnenosti uvedené správne, a zdá sa, že svedkovia z polície nepotvrdili neštandardné konanie. Na druhej strane článok podľa mňa stojí na slušnom základe, keď vychádza z toho, že nájsť kradnuté auto do dvoch dní nie je vôbec bežné. Ak ale anonymný zdroj v článku nehovoril pravdu, Ficovi to naozaj u čitateľa mohlo neoprávnene priťažiť.
Aký trest?
Okrem nájdenia dvoch nepravdivých tvrdení sudkyne konštatujú, že áno, tlač má právo klásť otázky, obzvlášť pri verejne činných osobách (Fico bol vtedy opozičný poslanec, líder najpopulárnejšej strany). Ale že rozhodujúcim faktorom pre výšku odškodnenia – ten milión korún – je „posúdenie motívu, ktorý viedol autorku článku k jeho napísaniu.“ Na moje prekvapenie sudkyne prišli na toto:
Určujúcim pri posudzovaní výšky peňažnej satisfakcie je motív, ktorý v danom prípade vybočil z medzí legitimity, keď zverejnenie nepravdivých informácií nebolo dominantne motivované snahou o objektívne informovanie verejnosti o veciach verejného záujmu, ale vyznievalo skôr útočne.
Tak neviem, ale takýto ľahký test pre údajne zlý motív môže aspoň raz v kariére „miliónovo“ odpísať väčšinu novinárov nielen u nás, ale na celom svete.
Pri výške odškodnenia vychádzali sudkyne podľa svojich slov aj podľa dopadu na verejnosť (čítanosť týždenníka, veľkosť publicity, ale aj podľa dopadu na kariéru dotknutého politika, ktorý si vraj zakladá povesť človeka bojujúceho s korupciou). Dobre, ale odkiaľ prišlo to číslo milión (Fico žiadal dva)? Ako to vyčíslili? Chýba mi prepojenie s minulými rozsudkami pri podobných prípadoch, a ešte dôležitejšie, porovnanie s odškodnením v iných prípadoch, ako napr. nedbanlivé zabitie človeka pri autonehode. Nič také v odôvodnení nie je a tak ani verejnosť nemá možnosť posúdiť, či sudkyne postupujú v súlade s doterajšími rozsudkami, resp. ako dobre táto suma zapadá do systému odškodňovania rôznych škôd, a či teda napĺňa základný pocit spravodlivého rozsudku.
V každom prípade takéto čítanie mi len potvrdilo názor, že sudcovia v sporoch politikov s médiami nemajú vždy presvedčivé argumenty a že ich odôvodnenia nemusia byť v súlade s bežným chápaním spravodlivosti.
Médiá – trestať, ale aj odmeňovať
Odhliadnuc od kvality rozhodovania súdov ostáva všeobecnejšia otázka, či nemáme systém príliš postavený proti médiám. Jasné, za každú škodu na povesti nech pykajú (napríklad aj peniazmi). Problém ale je, že za každú prínosnú kauzu, ktorú médiá otvoria, okrem dobrej publicity s minimálnym dopadom na ich príjmy takmer nič nedostanú. Potom je jasné, že médiá budú opatrnejšie, ako by sme ich v ideálnej situácii chceli mať. Čo s tým? Možno ich od štátu nejakou formou finančne zvýhodniť (nižšia DPH, možnosť 2% aj pre médiá?, nárokovateľné dotácie), alebo kryť časť ich prehratých súdov. V každej alternatíve sú nejaké praktické problémy (bulvár vs seriózne médiá, možnosť štátnej manipulácie pri dotáciách, otváranie výnimiek v daniach), ale tie treba vážiť oproti očakávaným prínosom. Možno by pre začiatok stačila aspoň osveta, aby politici médiá nesúdili o nesymbolické čiastky, či aby súkromný sektor nedával peniaze len na deti, chorých a psíkov.