Menu Zavrieť

Porazí Slovensko raz aj korupciu?

Dilemy nášho boja s korupciou v piatich grafoch

 

Pri otázke, ktorá zo slovenských vlád najviac bojovala proti korupcii dostanete vo verejnosti najčastejšie odpoveď, že všetky rovnako  –  dodajúc, že všetky rovnako zle,  bez úprimného záujmu niečo zmeniť. Na Slovensku najviac zo všetkých krajín EÚ prevláda aj pocit, že za korupciu okrem politikov a ich kontaktov s biznisom môžeme aj my samy, lebo úplatkárstvo akceptujeme ako bežnú súčasť života.[:]

Korupcia sa povestne ťažko meria a možno aj preto zaznieva mnoho povrchných názorov na je vývoj a formy. V snahe posunúť diskusiu na vecnejšiu pôdu ponúkam viacero štatistík o úlohe kultúry, našej histórie, či kvality inštitúcií v boji proti korupcii u nás.

1. Dovedú nás fínske či švajčiarske zákony k zníženiu korupcie?

Nepochybne nie je náhoda, že v krajinách s menšou korupciou aj medzi ľuďmi prevláda názor, že brať úplatky sa nepatrí. Medzi hodnotami verejnosti a názormi expertov a podnikateľov na čistotu vo verejnej správe existuje úzka súvislosť, ako ukazuje prvý graf.

Je samozrejme možné argumentovať, že aj názory ľudí sa formujú vplyvom kvalitných zákonov a inštitúcií, a že skutočný vplyv kultúry je malý. Proti tomu hovorí porovnanie inštitúcií. Rozdiely medzi nimi sú vo vyspelom svete relatívne malé, obzvlášť v EÚ. Naša legislatíva je asi tak porovnateľná s Fínmi ako kvalita našich hokejistov, ale v korupcii sme sa do elitnej skupiny pre súboj so Severanmi ešte ani raz nekvalifikovali. Z tohto poznania vyplývajú dve veci – v preberaní inštitúcií z „čistejších“ krajín už veľké rezervy nemáme, a navyše je otázne, či by vôbec mali na Slovensku podobné výsledky. Naše inštitúcie (polícia, súdy, úradníci či médiá) sú slabé aj pre menšie rozpočty a menej zručný personál, ale je to naozaj hlavná príčina zaostávania boja s korupciou voči západu?

 

2. Je vysoká korupcia dedičstvom komunizmu?

Úvahy o vysokej úlohe kultúry v rozšírenosti úplatkárstva sa často obracajú na našu zlú skúsenosť z minulého storočia. Nedostatková ekonomika komunizmu bola ako vyšitá pre šírenie korupcie. Letmý pohľad na mapu Európy podľa rebríčka korupcie naznačí, že vlády komunistov naozaj priložili ruku k tvorbe korupcie. Hlavy väčšiny Slovákov teda skutočne môžu byť dobre vycvičené v podvádzaní, možno aj podvedome.

Otázny je však podiel tých mizerných 40 rokov. Nešlo len o prirodzené pokračovanie rakúsko-uhorských tradícií či korupcie za slovenského štátu? A prečo po dvoch dekádach od pádu komunizmu, keď sa už vymenilo takmer milión ľudí vo voličskom veku (odišli ľudia čo prežili v komunizme väčšinu života a prišli tí minimálne zaťažení), si celkovo viac ľudí pripúšťa možnosť zobrať úplatok ako tesne po Novembri ’89?

 

3. Zatočíme s korupciou keď nastúpi mladá generácia?

Viera v dôležitú (no nie osudovú) rolu kultúry a minulosti na rozsah korupcie tak vedie k úvahe, že po dostatočne dlhom čase a príchode mladých, lepšie študovaných  a scestovaných ľudí s tou korupciou už určite zatočíme. Veď tí mladí študujú a cestujú najmä do zahraničia s čistejšou inštitúciami,  ako sú tie naše.

Nasledujúci graf naozaj ukazuje, že mladí odmietajú korupciu výrazne viac ako starší, a navyše sa podľa toho aj správajú. Kým k uplácaniu sa podľa nášho prieskumu uchýlilo za ostatné tri roky len asi 9% mladých do 25 rokov, u dôchodcov to bola až jedna tretina.

Problém s tézou o relatívne poctivej novej generácii je, že tento graf možno vysvetľovať aj inak. Starší zvyčajne čelia korupcii častejšie a v ťažších situáciách (napr. v nemocniciach) ako mladí. Možno sú po svojej skúsenosti len realistickejší vo svojom „nikdy“ úplatkom. Že skúsenosti a príležitosti sú dôležitejšie ako nejaké vnútorné hodnoty nasvedčuje aj ďalšie zistenie z grafu. Mladí od 25 do 34 rokov uplácajú dvakrát toľko, ako ľudia do 25 rokov, pričom sú obe tieto skupiny hodnotovo skoro rovnako nezaťažené komunistami. Tí prví si akurát už toho viac prežili, a zjavne sa prispôsobili  väčšine.

 

4. Naozaj sme v boji proti korupcii doteraz nič nedosiahli?

Ak zo zmeny hodnôt zatiaľ veľa optimizmu čerpať nemôžeme,  je na čase pozrieť sa na  úlohu inštitúcií, teda zákonov a iných formálnych pravidiel. V boji proti korupcii totiž máme aj úspechy – oproti roku 1999 platí v bežnom živote úplatky o polovicu menej ľudí.

Výrazne sa totiž zlepšilo podnikateľské prostredie. Na začatie firmy stačí pol mesiaca a nie tri, ako pred ôsmimi rokmi. Podobne odvtedy pri prepise majetku  či doriešení bankrotu potrebujete o pätinu menej času. Informácie o každej firme si viete pozrieť online a bezplatne. Daňové, colné úrady, banky i školstvo sú podľa našich prieskumov verejnej mienky výrazne čistejšie ako v 90. rokoch.

Prijatie ďalších zákonov, ako napríklad tých o práve dostať od úradníkov verejné informácie, o povinnom zverejňovaní zmlúv a faktúr či o prístupe k súdnym rozhodnutiam tiež napomáha zmenšovať lákadlo korupcie. Na druhej strane tiež platí, že pomaly sa nám priestor pre nové protikorupčné nástroje, vlastné či dovezené zo západu, vyčerpáva.

 

5. Sú všetky vlády rovnako nečinné?

Posun v politickej kultúre by nám určite v boji s korupciou výrazne pomohol. Vyššia politická kultúra znamená rešpekt k duchu zákona a menej výhovoriek typu „zákon nebol porušený“ na otázky po kauzách.  Znamená aj viac odborného a menej politického menovania do štátnej správy a do štátom kontrolovaných firiem. A znamená to aj rýchlejšie vyvodzovanie politickej zodpovednosti po škandáloch.

Posun v politickej kultúre sa ťažko meria, no v Transparency sme sa pokúsili vývoj určiť aspoň v tom poslednom bode. Zozbierali sme spolu 86 prípadov väčších škandálov politikov od roku 1994. Vychádzali sme hlavne z pokusov o odvolanie zo strany opozície a z kritiky médií. Väčšinou šlo o korupčné škandály pri spravovaní verejného majetku, ako bol napríklad výber tretieho mobilného operátora či predaj emisií pod cenu. V zozname sú však aj podozrenia z marenia vyšetrovania únosu prezidentovho syna či kauza kupovania poslancov.  Následne sme porovnali, či kritizovaní odstúpili (prípadne či boli odvolaní) alebo nie.

Graf z tohto výskumu ukazuje, že v posledných desiatich rokoch je vyvodzovanie politickej zodpovednosti polovičaté. Je to ale výrazný pokrok oproti poslednej Mečiarovej vláde, kde len každá štvrtá kauza viedla k odvolaniu zodpovedného.

Z tohto pohľadu sa zatiaľ najkultúrnejšie javí odchádzajúca vláda Ivety Radičovej (odídení Galko, Mikulčík, Bubeníková, Hrinková zo štátnych rezerv, Švejna s Chrenom), hoci aj tu na prvý pohľad vidno rezervy. Niektorí z menovaných neodišli úplne, resp. len pomaly. Navyše mala vláda oproti ostatným výrazne skrátený mandát, takže neprešla toľkými skúškami.

Podľa minuloročného prieskumu medzi Európanmi Slováci nadpriemerne veria, že korupcia vždy existovala aj bude existovať (úplne najviac si to myslia cyperskí Gréci).  V takom prostredí sa zmeny naozaj ťažko presadzujú. Ale nie je to ani nemožné, ako ukazujú niektoré hore uvedené čísla.

 

Ak sa vám páči článok i naša dlhodobá práca, zvážte prosím venovanie 2% zo zaplatených daní pre Transparency International Slovensko. Sme tento rok vo väčšej finančnej núdzi ako kedykoľvek predtým. Vďaka.

 

Gabriel Šípoš