Prezident Peter Pellegrini dnes podpísal trestnú novelu aj s prílepkom, ktorý zásadne oslabuje využívanie spolupracujúcich obvinených. V praxi tak mnohé kauzy môžu skončiť bez spravodlivého rozsudku. Aj v tomto prípade bude mať zrejme ešte posledné slovo Ústavný súd. Pozrime sa ale pri tejto príležitosti, ako v skúškach pre právny štát a jeho schopnosti bojovať s korupciou prezident Pellegrini doteraz za prvý rok a pol vo funkcii obstál.
Keď štát bojuje s korupciou a mafiou, zriedka má k dispozícii jeden „nespochybniteľný dôkaz“. Zväčša ide skôr o mozaiku: odposluchy, finančné toky, dokumenty, a najmä svedectvá ľudí zvnútra systému, ktorí sa rozhodnú prehovoriť. Práve to je podstata inštitútu spolupracujúcich obvinených. Nie je to romantická predstava kajúcnika, ktorý „sa polepšil“. Je to praktický nástroj, ako rozbiť hierarchiu organizovaných skupín a dostať sa k ľuďom v pozadí. Akokoľvek má svoje riziká a treba byť pri jeho využívaní mimoriadne opatrný.
Tieto pravidlá hry však zásadne mení dnešný bezvýhradný podpis prezidenta pod expresný prílepok poslancov Smeru a Hlasu k „horalkovému paragrafu“. Proti úprave pritom vystupovali mnohí odborníci, vrátane nezvyčajne širokej skupiny prokurátorov s varovaním, že môže mať „fatálny“ dopad na vyšetrovanie závažnej kriminality.
Na súd sa totiž po novele dostane menej použiteľných výpovedí, prípadne sa vytvorí tlak, aby sa vyšetrovania opierali o slabšie, ľahšie spochybniteľné dôkazy. Ťažiť z nej výrazne môžu aj samotní politici, menovite napríklad obžalovaný podpredseda parlamentu za Smer Tibor Gašpar.
Poslednou inštanciou aj tu zrejme zostane Ústavný súd, podanie naň už avizovala opozícia. Do tejto pozície ho v kľúčových otázkach pre právny štát a boj proti korupcii opätovne vystavujú vládna moc a aj prezident.
Hlava štátu má síce obmedzené právomoci, no v kľúčových chvíľach má silný mandát: zákony môže parlamentu vrátiť, obrátiť sa môže priamo aj na Ústavný súd. Využime preto túto príležitosť aj na zhodnotenie, ako v kľúčových deviatich situáciách pre obranu právneho štátu a jeho schopnosti bojovať s korupciou za prvý rok a pol vo funkcii doteraz aktuálny prezident obstál.
Ak by sme jeho priebežný výsledok mali zhodnotiť športovou terminológiou, po dnešku by sme mohli hovoriť o zvýšení skóre v jeho neprospech na 3:6. Alebo ešte inak – trikrát sa postavil na stranu právneho štátu, verejnej kontroly a protikorupčných pravidiel, šesťkrát prispel skôr k ich oslabeniu.
1) Neférová prezidentská kampaň bez následkov
Prvým tieňom, ktorý si prezident priniesol do úradu, bola jeho vlastná problematická kampaň. V prípade prezidentskej súťaže sme v Transparency opakovane upozorňovali na neférové obchádzanie či porušenie pravidiel neskorším víťazom volieb. Vrátane silného podozrenia, že mohol prekročiť zákonný limit výdavkov na kampaň až o štvrť milióna.
Toto podozrenie za zrejme dôvodné označil aj generálny prokurátor Maroš Žilinka, ktorý konštatoval, že štátne orgány sa ním nezaoberali dostatočne. Zároveň však upozornil, že prezident je chránený imunitou a prezidentovi sa tak spätne zmazala aj už uložená pokuta pri ďalšom porušení. Za prezidentskou kampaňou tak zostala pachuť neférovosti s pocitom, že víťaz si v kampani môže dovoliť všetko, vrátane ignorovania zákona.
2) Politizáciu Slovenskej televízie a rozhlasu prezident podpísal
V prípade verejnoprávnej televízie a rozhlasu podpísal prezident zmenu expresne ešte v nedeľu, aby mohla začať platiť na druhý deň. Nešlo pritom zďaleka len o premenovanie RTVS na STVR, ale predovšetkým o výmenu jeho vedenia a rady.
Po podmanení média vidíme v našom monitoringu spravodajstva jasne sa črtajúci trend. V televízii začali prevládať koaličné pohľady, priestor pre opozíciu sa zmenšil a STVR sa čoraz väčšmi prestáva správať ako ochranca verejného záujmu.
3) Zelená pre uvoľnenie verejného obstarávania
Prezident už onedlho po nástupe do funkcie podpísal aj ďalšiu zmenu v neprospech verejnej kontroly. Novela zákona o verejnom obstarávaní posunula veľkú časť nákupov štátu a samospráv mimo pravidiel súťaže a dohľadu občanov.
Pri zákazkách do 50-tisíc eur sa oslabili pravidlá tak, že tieto nákupy sa môžu diať bez verejnej súťaže či priebežnej transparentnosti. Pri vyšších sumách sa zas rozšírili mechanizmy, kde stačí osloviť úzky okruh firiem. V praxi to znamená, že len v mestách a obciach sa ročne presunuli mimo súťaže a kontrolu tendre za desiatky miliónov eur.
4) Spoplatnenie prístupu k informáciám prezident vetoval
Zhruba pol roka po nástupe sa prezident prvýkrát výraznejšie postavil koalícii, z ktorej vzišiel a vetoval novelu Infozákona. Tá zavádzala poplatky za rozsiahlejšie infožiadosti a obmedzovala tak právo občanov na niektoré informácie iba pre tých, ktorí si to môžu dovoliť. Práve vďaka infozákonu sa pritom verejnosti, médiám či mimovládkam podarilo odhaliť množstvo káuz, tento režim transparentnosti má aj silný preventívny účinok.
Prezidentovo veto koalícia síce prelomila, no Ústavný súd napokon problematickú zmenu o spoplatňovaní zrušil ako protiústavnú. V tejto téme tak prezident využil svoju rolu tak, ako sa očakáva: nepodľahol nepodloženým argumentom o zahlcovaní úradov, a postavil sa za verejnú kontrolu nad tým, ako štát narába s mocou a peniazmi.
5) Stopka pre doživotnú rentu generálnemu prokurátorovi
Veto prezidenta v tomto prípade mnohých zrejme prekvapilo, no bolo správne a dôležité. Zrejme málokto pochybuje, že skutočnou podstatou návrhu na doživotnú rentu pre generálneho prokurátora už po predčasnom odchode po štyroch rokoch bola politická motivácia. Tú pozorovatelia čítali predovšetkým ako snahu vytvoriť šéfovi prokuratúry Marošovi Žilinkovi atraktívnu ponuku na predčasný odchod.
Doživotná predčasná renta 5-tisíc eur mesačne preto prirodzene spustila aj úvahy o novom a pre koalíciu výhodnom nástupcovi, ktorý bude kompatibilnejší so záujmami „našich ľudí“. V tomto prípade prezidentovo veto zapôsobilo ako konečná poistka, parlament po jeho výhradách už návrh nepodporil.
6) Ruský zákon o mimovládkach aj s odobrením prezidenta
Prezident podpísal novelu, ktorá pod rúškom väčšej transparentnosti zaviedla pre mimovládne organizácie nové administratívne povinnosti a sankcie. V praxi šlo nielen o šikanu pre občiansky sektor, ktorý často supluje úlohy štátu, ale aj o diskrimináciu.
Ústavný súd napokon pred pár dňami rozhodol, že zákon neprimerane zasahuje do práv občanov. Štát tak už v tejto podobe nebude môcť mimovládne organizácie ako subjekty súkromného práva pod hrozbou pokút nútiť zverejňovať zoznamy darcov, výšku darov, ani sprístupňovať informácie o spôsobe využitia financií, zmluvy či faktúry z verejných grantov. Tieto povinnosti majú mimovládky len voči poskytovateľom verejných zdrojov, na ktorých sa infozákon už vzťahuje.
Prezident však svojím podpisom pod šikanu mimovládok na ruský spôsob pomohol posunúť krajinu do bodu, keď sa občianska spoločnosť stala terčom vybavovania si účtov zo strany vládnej moci.
7) Novelu ústavy prezident podpísal, Európska komisia spustila konanie
Podpis prezidenta pri novele ústavy, ktorá započala vyhlásením premiéra Fica o vykostení KDH, bol ďalším výrazným momentom mandátu aktuálneho prezidenta. Nešlo pritom iba o kultúrno-etické otázky, ktorými sa zvýšila polarizácia v spoločnosti. V stávke bol aj konflikt so základnými princípmi Európskej únie a medzinárodnými záväzkami Slovenska.
Vágne definície o zvrchovanosti „predovšetkým vo veciach národnej identity tvorenej najmä základnými kultúrno-etickými otázkami” posúvajú základný zákon štátu do špekulatívneho pásma a vytvárajú priestor pre jeho účelové zneužívanie v politickom boji.
Ak si štát začne „vyberať“, ktoré záväzky bude rešpektovať, riskujeme chaos, právnu neistotu a riziko dlhodobého konfliktu s EÚ. To nie je abstraktná debata. Môže to znamenať reálne finančné dôsledky, oslabenie dôvery a zhoršenie postavenia Slovenska v európskom priestore. Prezident mal možnosť takýto konflikt zmierniť aspoň politickým signálom, že zmena ústavy nesmie byť nástrojom na spochybňovanie medzinárodných pravidiel.
Rozhodol sa však opačne a dnes Slovensko práve pre túto časť novely čelí infringementu Európskej komisie.
8) Rušeniu Úradu na ochranu oznamovateľov sa prezident postavil
V tejto téme išlo o tretie výrazné a pre právny štát zásadné veto prezidenta pre návrh vládnej väčšiny. Úrad na ochranu oznamovateľov nie je „byrokratický luxus“. Je to kľúčová inštitúcia pre ochranu ľudí, ktorí vo verejnom záujme upozornia na korupciu a následne čelia odvetným krokom v práci.
Vládna väčšina sa úrad pokúsila expresne zrušiť a vytvoriť nanovo s vlastným vedením, návrh obsahoval aj oslabenie postavenia oznamovateľov. Koalícia ani veľmi nemaskovala, že motiváciou pre zmeny sú aj pokuty úradu pre Ministerstvo vnútra vedené šéfom Hlasu Matúšom Šutajom Eštokom a jeho spory s policajtami okolo Jána Čurillu.
Prezident správne upozornil, že takéto účelové zásahy do nezávislej inštitúcie môžu ohroziť aj záväzky Slovenska voči EÚ a peniaze z Plánu obnovy, ktoré pri rozbehu úradu pomáhali. Zákon do parlamentu vrátil expresne a rovnako expresne ho koalícia aj prelomila. Zasiahnuť však ešte stihol Ústavný súd, ktorý zákon pozastavil až do finálneho rozhodnutia o jeho ústavnosti.
9) Kajúcnikov ako svedkov vyraďuje aj prezident
Dosiaľ poslednou skúškou prezidenta v obrane právneho štátu a jeho schopnosti bojovať s korupciou bolo dnešné rozhodovanie o „kajúcnikoch“. Úprava, ktorá zásadne obmedzuje použiteľnosť výpovedí spolupracujúcich obvinených, zasahuje do samotného jadra boja proti organizovanému zločinu a korupcii na vysokých poschodiach.
Ak by sa preukázalo, že takýto svedok v akomkoľvek trestnom konaní nevypovedal pravdivo, tieto dôkazy už nebudú môcť súdy zohľadniť. Títo ľudia sa pritom podieľali na trestnej činnosti a očakávať, že sa predtým nikdy nesnažili vyviniť, by bolo naivné.
Prezidenta nepresvedčili ani varovania prokurátorov a verejnosti, že sa oslabí schopnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov hodnotiť dôkazy v celom kontexte. Do úvahy nezobral ani upozornenia, že zmena môže pomôcť aj konkrétnym obžalovaným v citlivých kauzách, vrátane vplyvných politikov.
Naopak, v jeho prípade sa dnešný systém ukázal ako funkčný. Spolupracujúci obvinení František Imrecze a Michal Suchoba vypovedali o údajnom úplatku 150-tisíc, ktorý mal v krabici od šampanského sprostredkovane putovať k Pellegrinimu za zabezpečenie politickej podpory pre zmeny pri elektronickej registračnej pokladnici. Len výpovede kajúcnikov však na obžalobu nestačili.
Prezident v dnešnom videu oznámil, že so zmenou súhlasí, ale zodpovednosť nesie vláda, ktorá má právo nastavovať trestnú politiku štátu podľa svojich predstáv. Takýto postoj ťažko hodnotiť inak, ako alibistický. Prezident odobrením narýchlo šitej, nesystematickej a riadne neprediskutovanej novely, prevzal za túto zmenu s potenciálne zásadnými dopadmi na spravodlivosť, podiel zodpovednosti.
Podpisom vyslal signál, že pri konflikte medzi ochranou spoločnosti a komfortom mocných nestojí pevne na strane verejného záujmu. Posledné slovo tak bude zrejme opäť v rukách Ústavného súdu, hoci ten už bude s najväčšou pravdepodobnosťou o súlade s ústavou rozhodovať len spätne. Už v najbližších mesiacoch tak zrejme budeme svedkami prvých káuz, v ktorých si ich aktéri vďaka koalícii a prezidentovi zhlboka vydýchnu.
Čo čakať od prezidenta ďalej?
Prezident nie je vyšetrovateľ ani prokurátor. V našom systéme bez senátu je však jednou z kľúčových politických bŕzd, ktoré môžu zastaviť účelové zmeny pravidiel v neprospech verejného záujmu.
Podpis pri kajúcnikoch je rozhodnutie, ktoré môže paralyzovať schopnosť štátu dostať sa aj k veľkým rybám. Spoločnosť zaň môže zaplatiť vysokú cenu. Nielen pri konkrétnych kauzách, ale aj v pocite spoločnosti, že spravodlivosť neplatí pre všetkých.
Dnes prezident zhoršil svoje skóre pri obrane právneho štátu a jeho schopnosti bojovať s korupciou z 3:5 na 3:6. Ide síce o športovú terminológiu, no z hľadiska spravodlivosti je v hre omnoho viac, ako len štatistika. Tieto čísla veľa naznačujú o tom, ako hlava štátu pristupuje k svojmu sľubu: „Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony.“
Michal Piško
Podporte Transparency pri obrane právneho štátu a v boji proti korupcii. Ďakujeme!