whistleblowingTento rozhovor vznikol počas European Whistleblowing Conference – Collaborative Pathways to Integrity, ktorá sa konala 4. apríla 2025 v Bruseli v sídle Residence Palace. Išlo o prvé podujatie svojho druhu, ktoré spojilo zástupcov inštitúcií EÚ, národných úradov, občianskej spoločnosti, akademikov, právnikov, médií a samotných whistleblowerov. Konferenciu organizoval European Whistleblowing Institute v spolupráci s ďalšími významnými partnermi vrátane Transparency International.
Rozprávali sme sa s Dr. Vigjilencou Abazi, právničkou, expertkou na whistleblowing a výkonnou riaditeľkou European Whistleblowing Institute, ktorá je zároveň spoluautorkou Modelovej smernice EÚ o ochrane oznamovateľov. V rozhovore sme sa dotkli aktuálnych výziev v oblasti ochrany whistleblowerov, budúcnosti legislatívy EÚ, úlohy občianskej spoločnosti či dôležitosti odborových zväzov.
Väčšina rečníkov hovorila o tom, že žijeme v politicky krehkých časoch a že právny štát je pod útokom, čo veľmi cítime aj na Slovensku. Ako túto situáciu vnímate na úrovni Európskej únie, pokiaľ ide o whistleblowing?
Áno, právny štát a zdravé demokratické inštitúcie sú pre whistleblowing zásadné, pretože to, čo whistleblower v skutočnosti robí, je, že zazvoní na zvon. A či sa na základe jeho oznámenia niečo stane, závisí od toho, či inštitúcie počúvajú a či sú ochotné konať. Napríklad – máte nezávislý súd? Ak dôjde ku korupcii, môžete ísť pred nezávislý súd, ktorý naozaj nezávisle rozhodne? Máte nezávislú vyšetrovaciu inštitúciu? Ak tieto stavebné prvky chýbajú, whistleblowing nemôže reálne fungovať.
Čo sa deje, ak tieto inštitúcie neplnia svoju úlohu?
Potom všetko, čo máte, je osoba, ktorá prehovorila – a možno sa nič nestane. Možno vznikne škandál, dostane sa to do médií, ale skutočný účinok, ktorým by mala byť náprava problému, sa nedostaví. Naprieč Európskou úniou – a aj globálne – vidíme nárast útokov proti princípom právneho štátu a nezávislosti inštitúcií. V tomto zmysle Slovensko nie je výnimkou. Táto situácia sa veľmi jasne odráža v tom, čo sa deje naprieč celým spektrom a je to naozaj znepokojujúce. Myslím si, že smerujeme k čoraz väčšej strate dôvery. Pretože – ako whistleblower – prečo to robíte? Prehovárate, pretože veríte, že niekto zakročí. Ak však zistíte, že inštitúcie nepočúvajú a skončí to tak, že stratíte prácu, živobytie alebo sa stanete verejným nepriateľom, lebo ste terčom útokov – zničíte si život a zároveň nič nezmeníte.
Kto by mal v takejto situácii zohrávať kľúčovú úlohu?
Myslím si, že tu prichádza na rad občianska spoločnosť. V súčasnosti je hlavným aktérom – tou štvrtou vetvou moci – najmä tam, kde už vláda prestáva fungovať. Jedinou nádejou, ktorú naozaj máme, je, že existujú ľudia, ktorí pracujú pre spoločné dobro. Títo aktéri občianskej spoločnosti môžu vyvíjať tlak na inštitúcie alebo – ak nič iné – môžu verejnosti povedať pravdu. Nie tú, ktorú možno počujete z iných zdrojov, ale pravdu o tom, čo sa v skutočnosti deje.
Máte pocit, že whistlebloweri majú stále podporu v rámci Európskej únie – konkrétne Európskej komisie – aj v tomto politickom období a pri nových prioritách, ako je napríklad colná podpora pre USA či bezpečnostné otázky týkajúce sa Ukrajiny? Dostane táto téma naďalej podporu zo strany EÚ?
To je veľmi ťažká otázka, pretože odpoveď nie je ani jednoznačné nie, ale ani úplné áno. V súčasnosti vidíme v Európskom parlamente – dokonca aj dnes, keď sme tu na konferencii – že niektorí poslanci sa snažia znížiť financovanie občianskej spoločnosti a cielene na ňu útočia. Sú tam jednotlivci, ktorí už nie sú tak naklonení tomu, aby skutočne presadzovali zmeny.
Myslím si, že Európska komisia sa snaží zachovať si svoju nezávislosť. To, že stále vedie konania proti členským štátom a predkladá ich súdu, je podľa mňa pozitívny signál. A keď dnes počujete, ako Komisia hovorí: „Budeme pokračovať v hodnotení, budeme pokračovať v podpore,“ znamená to, že sa tým nesnaží povedať: „Hra sa skončila.“ Ale je to náročnejšie? Áno, je to absolútne náročnejšie.
Nezávisle od aktuálnej situácie – ako si predstavujete budúcnosť legislatívy na ochranu whistleblowerov v rámci Európskej únie? Uprednostnili by ste reguláciu?
To, čo by som chcela vidieť, sú sankcie. Sankcie. Som zároveň expertkou na GDPR a učím ochranu súkromia na Maastrichtskej univerzite. V oblasti súkromia sme videli zlomový moment, keď sa objavil zákon, ktorý povedal: „Ak sa neprispôsobíte, vezmeme vám časť príjmov.“ Vzali firmám významnú časť obratu – a zrazu sa začali správať inak. Predtým nikto neriešil, čo sa deje so súkromnými údajmi. A práve táto zmena ich prinútila konať.
Myslíte si, že podobné sankcie by mali byť aj v oblasti whistleblowingu?
Určite áno. Firmy sú dôležitou súčasťou tejto témy, pretože whistlebloweri často upozorňujú práve v súkromnom sektore. Rovnaké pravidlá by však mali platiť aj pre verejnú správu – aj tu by mali existovať reálne sankcie. Keby som mala čarovný prútik, zaviedla by som tvrdé postihy za akýkoľvek druh odvety voči oznamovateľovi. Bola by to najrýchlejšia cesta, ako dosiahnuť, aby to ľudia brali vážne. Prečo? Pretože to zasiahne ich peňaženku. Keď musí Google zaplatiť milión eur, vtedy sa niečo zmení. Takýto systém však zatiaľ nemáme.
Okrem sankcií – čo ďalšie je podľa vás kľúčové pre skutočnú ochranu whistleblowerov?
To, na čo sa často zabúda, je otázka počúvania. Nestačí hovoriť o „kultúre oznamovania“. V mojom výskume zdôrazňujem koncept „povinnosti konať“. Máme síce prvý krok – podporujeme hovorenie. Ale aby to fungovalo, musíme vytvoriť trojuholník: kultúru hovorenia, kultúru počúvania a kultúru konania. Len vtedy systém naozaj funguje. Momentálne však máme len ten prvý krok – a to nestačí.
Ktorú krajinu by ste považovali za dobrý príklad transpozície a efektívneho fungovania systému ochrany whistleblowerov?
To je náročná otázka, pretože čo vlastne znamená byť úspešný na národnej úrovni, keď berieme do úvahy národnú kultúru? Niektoré krajiny začínali od nuly – alebo dokonca z mínusu, pretože pochádzajú z prostredia, kde bolo veľmi ťažké prehovoriť. Ak dnes majú prijatý zákon a existuje inštitúcia, ktorá funguje, už to samo o sebe znamená obrovský posun. Nie všetky členské štáty totiž štartovali z rovnakého bodu, a preto ich nemožno jednoducho porovnávať podľa jednotných kritérií.
Môžete uviesť niektorý pozitívny príklad?
Krajiny, ktoré majú tendenciu robiť veci dobre – ako napríklad Švédsko – majú tú výhodu, že už predtým mali silné inštitúcie a kultúru otvorenosti. To im tú cestu výrazne uľahčuje. Práve preto je pre ne zavádzanie a uplatňovanie týchto pravidiel jednoduchšie ako pre krajiny, ktoré musia budovať systém úplne od základov.
Aký je váš názor na dôležitosť odborových zväzov v kontexte ochrany whistleblowerov?
Určite je to dôležitá téma. Písala som o tom, robila som na túto tému výskum, ktorý je voľne dostupný v šiestich európskych jazykoch. Odbory môžu byť veľmi dôležitým priestorom pre pracovníkov. Predstavte si, že pracujete vo veľkej korporácii – a zrazu ste to vy proti celej tej firme. Alebo pracujete vo verejnom sektore – a je to vy proti celej vláde. V takýchto situáciách je zrejmá obrovská nerovnováha moci.
Smernica sa snaží aspoň čiastočne vyrovnať túto nerovnováhu – prenáša trochu sily na jednotlivca a trochu zodpovednosti na organizáciu. Napríklad tým, že organizácia musí preukázať, že nešlo o odvetu. Je to jasný pokus o presunutie váh na spravodlivejšiu úroveň.
Sú odbory vždy automaticky na strane whistleblowera?
Nie vždy. To, čo by celý proces výrazne zlepšilo, je pluralita – teda keď v tom človek nie je sám. Ale výskumy zároveň ukazujú, že niekedy záujmy odborového zväzu a záujmy whistleblowera nemusia byť v súlade. A vtedy môže dôjsť k tomu, že pracovník je ešte viac marginalizovaný. Preto považujem za dôležité povedať aj tento uhol pohľadu – odbory nie sú vždy na jednej vlne s whistleblowerom.
Rozhovor viedla Kristína Márová