Osoba nového generálneho prokurátora je dôležitá, ale bez zvýšenej transparentnosti riskujeme, že prokuratúra zostane priveľmi závislá od silných a slabých stránok svojho šéfa.

Na snímke bývalý generálny prokurátor Dobroslav Trnka prichádza na ústne pojednávanie pred 3. disciplinárnou komisiou Generálnej prokuratúry (GP) SR 23. júna 2020 v Bratislave. FOTO – TASR

Siahodlhé debaty o kritériách na nového šéfa prokuratúry sú v istom zmysle márnením času. Oveľa viac by sme sa mali venovať tomu, ako zvýšime výkonnosť prokuratúry zavedením vyššieho verejného dohľadu – teda transparentnosti.

Otvorenie pozície generálneho prokurátora aj neprokurátorom totiž teoreticky ani prakticky toho veľa nemení. Zvýšená súťaž môže na jednej strane priniesť lepšieho, reformnejšieho šéfa, ale aj dáva väčšie možnosti politikom nájsť si kompetentne horšieho, sebe bližšieho človeka. Proti obavám z budúcej ľahšej politizácie stojí doterajšia charakterovo biedna vizitka doterajších šéfov. Teória ani zahraničné reálie nás v tejto dišpute nikam ďalej neposunú.

Prakticky sme na tom podobne. Lipšic či Šanta, Žilinka alebo Čentéš – každý z nich má potenciál vcelku ľahko sa stať najlepším GP v slovenskej histórii. Či aj ich by moc zlomila, samozrejme, nevieme, ale doterajšia kariéra naznačuje optimizmus. Lipšic má konflikty záujmov, ale je istejšia voľba, keďže je verejne odskúšanou postavou. Top prokurátori majú za sebou úspechy, ale tiež výrazne menej testov odolnosti vo verejných manažérskych funkciách. Majú na to byť lepšími ako Lipšic, ale kľudne môžu sklamať.

Inými slovami, v zásade si medzi týmito menami môžeme aj hodiť kockou, nič nepokazíme a budeme mať lepšiu prokuratúru ako doteraz. Dôležitejšie je, že už existuje zhoda na zvýšení transparentnosti samotnej voľby založenom na dôkladnom verejnom vypočutí.

Míle za súdnictvom

Čo je naopak pre prokuratúru akútnejšie potrebné riešiť je zaistiť verejnú kontrolu počas výkonu jej funkcie. Tá ostáva ďaleko za potrebami krajiny. Zoberte si, že ešte pred tromi rokmi neboli prokurátori ochotní zverejniť ani len svoje mená a oficiálne pôsobiská! Pôsobilo to o absurdnejšie, že od roku 2012 sa povinne zverejňovali ich majetkové priznania. No pokiaľ ste nepoznali ich presné mená a priezviská – a tie prokuratúra tajila, na webe Generálnej prokuratúry nebolo možné zverejnené majetky vyhľadať.

Ešte aj dnes je zoznam mien a vyhľadávač s majetkovými priznaniami prokurátorov na dvoch odlišných miestach. Duch odporu, ktorý voči priznaniam na internete najsilnejšie začal hlásať pred 15 rokmi ex-šéf prokuratúry Dobroslav Trnka proti ich zástancovi a vtedajšiemu ministrovi spravodlivosti Danielovi Lipšicovi, zjavne v budove prokuratúry pretrváva dodnes.

Prokuratúra je celkovo aj v porovnaní s našou justíciou v transparentnosti veľmi pozadu. Pri sudcoch si na internete viete pozrieť ich rozsudky, celkové výkonnostné štatistiky práce, a cez náš portál Otvorenesudy.sk ich tak aj porovnať s kolegami. Viete, s kým sú v justícii rodina, viete ich životopis pri vstupe do súdnictva po roku 2012, a zhruba od tej doby si môžete vypočuť aj ich ústny pohovor či skontrolovať známky vo výberovom konaní.

Nič z toho sa o našich prokurátoroch nedozviete. Keď sme si pred mesiacom od Generálnej prokuratúry vypýtali indikátory kvality práce „mediálnych“ kandidátov na šéfa prokuratúry, dostali sme jedine čísla ich zaťaženosti podľa jednotlivých agend (mimochodom, to isté nám GP pred pár rokmi odmietla poskytnúť, čo jednak svedčí o jej svojvoľnom rozhodovaní a jednak o benefitoch súčasného verejného tlaku).

To je ale stálo primálo na to, aby sme vôbec začali hodnotiť, kto je lepším prokurátorom. Aká je ich úspešnosť na súde? Čo víťazstvá a prehry pri odvolaniach? Akú majú priemernú dĺžka konania? Ako je to v prípadoch politicky exponovaných osôb (teda potenciálne senzitívnych veciach), koľko ich riešili a s akým výsledkom?

Prirodzene, žiadny prípad nie je totožný, ale pri dostatočnom počte obžalôb a vhodnom porovnávaní sa dá otvoriť diskusia, či je naozaj dobrý dôvod, že niekto má slabšiu úspešnosť na súdoch ako je priemer, a druhý naopak vyrieši za rovnakú dobu dvakrát toľko prípadov ako kolega. Podobne by mala prokuratúra vykazovať tieto čísla za seba ako celok a sledovať trendy.

Na stránke Austrálskej prokuratúry sa napríklad za tri kliky dá pozrieť, že ich cieľ mať 90% úspešnosť pri obžalobách v minulom roku prekročili a dosiahli 97%. Naopak, pri odvolaniach sa im minuloročný záväzok 60 percentnej úspešnosti dosiahnuť nepodarilo, mali ju len polovičnú.

Ukážte nám svoju prácu

Pomôcť verejnosti kontrolovať prácu prokurátorov by mohlo aj povinné zverejňovanie ich mien v oznamoch o súdnych pojednávaniach ako aj vo zverejnených rozsudkoch. Všade tam sú dnes len mená sudcov, nie prokurátorov. Reálne sa tie mená viete dozvedieť priamo na pojednávaní, resp. si môžete jednotlivo vypýtať od súdu či prokuratúry. Takmer úplne to ale znemožňuje analytické sledovanie ich práce.

Pri istých typoch vecí sú veľmi časté tzv. dohody o vine a treste, kde nedochádza k verejnému pojednávaniu a pri písaní rozhodnutia ani k popisu dôkaznej situácie, ktorá ukazuje kvalitu obžaloby. Viac ako polovica rozsudkov pri korupcii, daňových trestných činoch či zneužívaní právomoci verejného činiteľa má formu takýchto dohôd. Ich verejná kontrola – a teda práce prokuratúry – je tu mizivá, lebo vidíte výsledok, ale neviete, aký bol skutkový stav. Pomohlo by tu zavedenie povinnosti aj tieto dohody pred verejnosťou riadne zdôvodniť.

Viac dát vedie k lepšej schopnosti monitorovať prácu a ukazovať na jej nedostatky. Nie je náhoda, že oba hlavné návrhy reformy polície po aktuálnych zlyhaniach v USA obsahujú požiadavky na zvýšené vykazovania čísel o policajnej práci.

Bolo to napríklad práve zavedenie povinnosti zberu dát o rodinných vzťahoch a následných štúdiách Transparency (každý štvrtý sudca mal donedávna v justícii rodinu), čo viedli k reforme výberových konaní a následnému poklesu rodinkárstva. Boli to štatistiky o počte obžalovaných šéfa špeciálnej prokuratúry Dušana Kováčika (0:61), ktoré definitívne potvrdili všetky anekdoty o jeho nečinnosti.

Osoba nového prokurátora je, samozrejme, dôležitá, leobo udáva tón pre ostatných a reprezentuje prokuratúru ako celok, ale bez zvýšenej transparentnosti celého systému ruka v ruke s oslabením právmoci GP zastavovať konania a zúžením roly prokurátorov v samospráve riskujeme, že celkovo bude prokuratúra príliš závislá na silných a slabých stránkach svojho šéfa a reálne sa nezmení natoľko, aby sa skutočne stala garanciou spravodlivosti.

Gabriel Šípoš

Autor je riaditeľom Transparency International Slovensko