whistleblowingKorupcia a plytvanie verejnými zdrojmi sa často odohrávajú priamo pred očami zamestnancov štátu. Zákon im už desať rokov garantuje určitú pracovnoprávnu ochranu pri nahlasovaní týchto nekalostí, no v praxi sa whistlebloweri často aj tak stretávajú s nepríjemnosťami – od očierňovania až po problémy pri hľadaní nového zamestnania.
Transparency International Slovensko každoročne oslovuje 28 kľúčových štátnych inštitúcií a úradov, aby zistila, ako v praxi funguje systém oznamovania v štátnej správe. Nie všetky však na infožiadosti reagujú, napriek tomu, že ide o zákonnú povinnosť. Aj na tomto príklade vidíme, kto z dvojice žiadateľ – štátny úrad v skutočnosti ťahá za kratší povraz. Vlani chýbala odpoveď ministerstva zdravotníctva, tento rok ministerstva obrany.
Dostupné dáta za rok 2024 ukazujú, že whistleblowing v slovenskej štátnej správe sa stále nepodarilo naplno rozbehnúť. Z 27 sledovaných inštitúcií a úradov evidovalo aspoň jeden podnet len sedem.
Tento počet sa dlhodobo výrazne nemení – v rokoch 2020 až 2022 to bolo osem až deväť úradov, pričom v roku 2023 nastal mierny pokles na šesť. Celkovo sa teda využívanie interných oznamovacích systémov drží už roky na nízkej úrovni.
Najviac práce s podnetmi mali minulý rok Ministerstvo vnútra (12), Ministerstvo životného prostredia (7) a Úrad pre verejné obstarávanie (7). Jeden z prípadov dokonca skončil až na stole Generálnej prokuratúry, čo ukazuje, že oznamovanie môže mať reálne a vážne dôsledky aj za hranicami samotnej inštitúcie. Väčšina rezortov však naďalej funguje v prostredí, kde whistleblowing prakticky neexistuje.
Výraznejší trend však vidno pri samotnom počte nahlásení. Aj tam, kde sa zamestnanci odhodlali ozvať, celkové čísla optimizmus neprinášajú. V roku 2024 inštitúcie zaznamenali spolu len 34 podnetov, čo predstavuje približne 40-percentný pokles oproti roku 2023, keď ich bolo 57. Už predtým sme pritom sledovali dramatický zlom – v roku 2022 sa počet podnetov prepadol takmer trojnásobne.
Medzi najčastejšie dôvody neochoty ozvať sa na pracovisku patria ťažkosti pri dokazovaní, že sa niečo naozaj stalo, obavy z odvety zo strany zamestnávateľa, nedostatočné utajenie totožnosti oznamovateľa či nedôvera, že sa podnet vôbec seriózne prešetrí. Významnú úlohu zohráva aj stigma „zradcu“, skúsenosti s problémami pri kontakte s políciou a inými inštitúciami, frustrácia z netrestania vinníkov, ako aj rastúca apatia – presvedčenie, že všetci o praktikách vedia, no nikto s nimi nič nerobí. Nemožno vylúčiť, že tieto faktory ešte zosilnila aj kauza tzv. Čurillovcov, keďže mediálne sledované spory okolo stíhania elitných vyšetrovateľov mohli prispieť k dojmu, že aj tí, ktorí sa snažia odhaľovať korupciu a závažné trestné činy, môžu byť sami vystavení perzekúcii či zneužívaniu moci.
Celkový počet podnetov klesá
Aj tam, kde sa zamestnanci ozvali, však celkové čísla veľa optimizmu neprinášajú. V roku 2024 inštitúcie zaznamenali spolu 34 podnetov. V porovnaní s rokom 2023 tak ide o približne 40% pokles, kedy úrady zaznamenali 57 podnetov. Výrazný skok pritom už naše sledovanie zaznamenalo z roku 2022, kedy počet podnetov klesol trojnásobne.
Napriek tomu, že celkové počty podnetov klesajú, zreteľne vidieť pozitívny posun v ich kvalite. Z roka na rok ubúda nerelevantných hlásení a čoraz viac oznamovateľov sa obracia na systém s podnetmi, ktoré spĺňajú zákonné kritériá.
Kým v roku 2022 bol relevantný len každý desiaty podnet a v roku 2023 deväť zo 47, v roku 2024 už takmer 40 % oznámení patrilo medzi opodstatnené. To naznačuje, že zamestnanci sa učia lepšie rozpoznávať, čo oznamovať a že whistleblowing má potenciál stať sa účinným nástrojom na riešenie závažných problémov vo verejnej správe.
Vývoj whistleblowingu v slovenských inštitúciách naznačuje, že po prvotnom náraste záujmu o oznamovanie sa trend v posledných rokoch začína lámať. Namiesto rastúcej dôvery v interné oznamovacie kanály sledujeme postupný pokles počtu podnetov aj zapojených inštitúcií. Presné dáta, vysvetľujúce uvedený jav nemáme k dispozícii, ale dá sa predpokladať, že už zmienená kauza tzv. Čurillovcov v tomto ohľade zohrala výraznú rolu. Práve spor popredných vyšetrovateľov a štátu vyniesol ochranu oznamovateľov medzi top mediálne témy. Išlo o príležitosť na zviditeľnenie systému a propagáciu jeho funkčnosti. V zlomovom momente však vládna garnitúra ostrakizáciou oznamovateľov, úradu a dokonca vôľou účelovo novelizovať zákon spôsobila presne opačný efekt.
Málo podnetov sa pritom neraz interpretuje úplne opačne.
Medzi inštitúciami sa objavuje mylný predpoklad, že ak nemajú žiadne podnety, je to dôkaz, že u nich všetko funguje bez problémov. V skutočnosti však nulové čísla väčšinou znamenajú, že zamestnanci systému nedôverujú, boja sa straty anonymity alebo sú presvedčení, že nahlasovanie aj tak nič nezmení.
Pozitívnejší pohľad na vec prináša aspoň prieskum verejnej mienky, ktorý od roku 2002 Transparency International Slovensko realizuje prostredníctvom agentúry FOCUS. Dlhodobé výsledky ukazujú, že ochota oznámiť úplatok u Slovákov rastie. Kým v roku 2021 deklarovalo vôľu oznámiť takýto trestný čin iba 33,3% opýtaných, v roku 2024 to bolo 40,3%.
Nie je bez záujmu, že prieskumy dlhodobo ukazujú aj na skutočnosť, že vlády SR korupciu neberú dostatočne vážne. V januári 2024 si cez 59% respondentov myslelo, že súčasná koalícia nemá skutočný záujem riešiť problém úplatkárstva. Pre úplnosť treba povedať, že ani jej predchodcovia na tom neboli v očiach verejnosti lepšie.
Vzdelávanie pomáha, ale nestačí
Pri oznamovaní je zásadné, aby existoval schopný a dôveryhodný systém, ktorý zamestnancom dáva jasnú odpoveď na tri základné otázky: čo možno oznámiť, kam sa obrátiť a akú ochranu môžu očakávať. Práve zodpovedné osoby zohrávajú v tomto systéme rozhodujúcu úlohu – nielen formálne, ale aj ako garant dôvery, že podnet bude spracovaný nestranne a bezpečne.
Jedným z najúčinnejších nástrojov v tomto smere sú praktické školenia.
V roku 2024 zorganizovalo školenie o možnostiach oznamovania 18 z 27 inštitúcií, pričom viaceré úrady ho majú aj ako súčasť adaptačného procesu pri nástupe nových zamestnancov. Rovnako v 18 inštitúciách prešli školením aj zodpovedné osoby, ktoré majú kľúčovú úlohu pri prijímaní a preverovaní podnetov. Pre porovnanie – v roku 2023 školenie zodpovedných osôb chýbalo len v dvoch inštitúciách, čo poukazuje na medziročnú zmenu.
Popri internom budovaní systému ochrany však zostáva dôležitou otázkou aj informovanosť širokej verejnosti o možnostiach chráneného oznamovania a o úlohe samotného úradu. Podľa výročnej správy úradu v roku 2024 vedelo o jeho existencii 39 % respondentov, pričom 30 % ho dokázalo správne identifikovať ako Úrad na ochranu oznamovateľov. Oproti roku 2023 to predstavuje nárast znalosti približne o 10 percentuálnych bodov, čo samotný úrad hodnotí pozitívne. Za pretrvávajúcu výzvu však možno považovať celkové povedomie verejnosti o problematike chráneného oznamovania.
Kto má oznamovateľov pod palcom?
Zaujímavý pohľad ponúkajú aj údaje o tzv. zodpovedných osobách, teda ľuďoch poverených prijímaním a preverovaním podnetov vo verejných inštitúciách. V roku 2024 ich pôsobilo 35 v rámci 24 inštitúcií, čo znamená v priemere približne 1,5 osoby na jednu inštitúciu.
Z rodového hľadiska je situácia vyrovnaná – medzi zodpovednými osobami bolo 16 mužov a 17 žien. Na prvý pohľad teda nevidíme žiadnu výraznú prevahu jedného pohlavia, čo je pozitívnym signálom, keďže téma whistleblowingu sa netýka len „typicky mužských“ alebo „typicky ženských“ rolí v rámci verejnej správy.
Samozrejme, samotná prítomnosť žien či mužov ešte nezaručuje vyššiu ochotu oznamovať – kľúčové zostáva, či inštitúcia vytvára prostredie dôvery a bezpečia. No práve rovnováha v rodovom zastúpení môže byť dôležitým základom pre férovejšie nastavenie procesov aj komunikácie smerom dovnútra.
Quo vadis whistleblowing?
Výsledky za rok 2024 ukazujú, že chránené oznamovanie v niečom napreduje, ale v rozhodnej miere prešľapuje na mieste. Na zlomovú kauzu, či prípad bojovníka za spravodlivosť, ktorého budú nasledovať davy stále čakáme. Rovnaké to je aj v prípade zvyšovania počtu podnetov, ktoré by ukazovali skutočne zvyšujúcu sa dôveru v systém.
Samozrejme, ide o beh na dlhú trať a očakávať rýchle výsledky by bolo nespravodlivé. Súčasná spoločenská klíma však skôr smeruje opačným smerom. Politické útoky sa opakovali a v roku 2023 vláda dokonca navrhla zmeny, ktoré by ochranu oznamovateľov oslabili. Po ostrej kritike síce musela cúvnuť a návrh stiahla, ale komunikačný signál bol vyslaný jasne.
Aj takéto turbulencie mohli zanechať stopu. Dôvera verejnosti v systém nerastie tak, ako sa očakávalo. Dáta zo štátnych inštitúcií naznačujú, že pôvodne rastúci trend počtu oznámení sa v posledných rokoch začína spomaľovať.
Kristína Márová, Ján Ivančík
Viac informácií o projekte SAFE for Whistleblowers (Strengthening and Fostering Enabling Environment for Whistleblowers in the EU), v rámci ktorého bola analýza uskutočnená nájdete tu.
Financované Európskou úniou. Názory a stanoviská sú však výlučne názormi autorov a nemusia nevyhnutne odrážať názory Európskej únie ani Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani poskytovateľ grantu za ne nenesú zodpovednosť.