Prijali sme nový zákon o ochrane oznamovateľov korupcie, čo bolo veľmi významné a verím, že v budúcnosti aj veľmi nápomocné v boji proti korupcii“ povedal minister Robert Kaliňák v januári 2015, keď sa spomínaný zákon stal účinným. Prvý rok a pol účinnosti zákona však kvôli na viacerých úrovniach nedostatočnej implementácií nepriniesol výrazné výsledky.

Dovedna jedenásť chránených oznamovateľov, žiadne pozastavenie odvetných opatrení voči oznamujúcim zamestnancom, väčšina mechanizmov na vybavovanie podnetov vo firmách bez využitia a takmer tri štvrtiny obyvateľstva, ktoré o existencií zákona nemá vedomosť – to sú hlavné výsledky takmer 18 mesiacov účinnosti zákona, ktorý mal byť významným nástrojom v boji proti korupcií.

Zavádzanie zákona do praxe bolo poznačená hlavne nedostatočnou podporou inšpektorátov práce  Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny. Tie sa stali zodpovednými za rozšírenú agendu spojenú s oznamovaním nekalých praktík. Štúdia Transparency International Slovensko z jesene 2015 poukázala na nepripravenosť inšpektorátov práce, keď ani jeden z ôsmich regionálnych inšpektorátov práce neodpovedal načas v 7-dňovej lehote a päť inšpektorátov z podnetu nerozpoznalo, že mohlo ísť o oznamovateľa protispoločenskej činnosti.

Trend v nízkom počte prijatých žiadostí o udelenie ochrany sa nezmenil – na základe oznámení prokuratúry udelili inšpektoráty od začiatku roku 2015 do konca mája 2016 ochranu 11 oznamovateľom. Za rovnaké obdobie zaznamenali inšpektoráty práce len dve žiadosti o pozastavenie pracovnoprávneho úkonu, s ktorou sa môžu na inšpektoráty obrátiť priamo zamestnanci, keď sa domnievajú, že v dôsledku ich oznámenia voči nim zamestnávateľ podnikol odvetné opatrenie (napr. prepustenie z práce alebo preradenie na inú pozíciu). V oboch prípadoch boli žiadosti zamietnuté.

Ďalšími objaveným nedostatkom sa ukazuje byť formalistický prístup na strane zamestnávateľov k povinnosti vytvoriť bezpečné kanály na podávanie podnetov. Zamestnávatelia s viac ako 50 zamestnancami sú podľa zákona povinní zriadiť mechanizmus na vnútorné vybavovanie podnetov. Štúdia SNSĽP[1] však nasvedčuje, že väčšina zriadených mechanizmov na vnútorné vybavovanie podnetov o nekalých praktikách vo firmách zostáva nevyužitých. Inšpektoráty práce neudelili žiadne pokuty v súvislosti plnením zákonných povinností na strane zamestnávateľov.

Za nízkym počtom žiadostí o udelenie ochrany po oznámení nekalej praktiky môže stáť aj slabá informovanosť o možnosti a postupe získania právnej ochrany oznamovateľov – podľa reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky[2] vedela o existencií spomínaného zákona len jedna štvrtina respondentov.

Takmer 80% respondentov tiež nevedelo správne určiť, na ktorú inštitúciu je potrebné sa obrátiť v prípade, keby v dôsledku oznámenia nekalej praktiky prišli o zamestnanie a chceli ho naspäť. Iba 22% respondentov správne uviedlo, že by sa obrátili na inšpektorát práce.

Výsledky prieskumu verejnej mienky poukazujú na výrazný nárast v deklarovanej ochote nahlásiť korupčné správanie – viac ako tretina respondentov uviedla, že je pravdepodobné, že by takýto prípad nahlásili polícií. V porovnaní s posledným prieskumom z februára 2015 ide o nárast o 17 percentuálnych bodov v ochote nahlásiť korupciu.

Prieskum tiež poukázal na pozitívne vnímanie whistleblowerov prevažnou časťou verejnosti (72%), čo naznačuje, že verejnosť dostatočne citlivo vníma rozdiel medzi whistleblowerom, ktorý koná vo verejnom záujme, a udavačom či informátorom.

Pre whistleblowerov platí, že ak je to zmysluplné, pri zverejňovaní informácií by mali najprv postupovať interne u nadriadených v rámci organizácie a v prípade neúspechu sa obrátiť na iné inštitúcie alebo aj médiá. Tento postup ale zároveň kladie vysoké nároky aj na zamestnávateľov, aby vytvorili pre zamestnancov podmienky pre bezpečné a promptné riešenie takýchto hlásení, a tak aj na políciu, aby ich naozaj aj nezávisle vyšetrovala. Finálnym barometrom zverejňovania interných informácií však v každom prípade musí byť miera verejného záujmu.

Pre účinné napĺňanie potenciálu zákona je dôležité posilnenie dôvery v inštitúcie, na ktoré sa občania môžu obrátiť s podnetom o nekalých praktikách a to, aby najvyšší predstavitelia štátu podporovali myšlienku odhaľovania nekalých praktík nielen rétoricky ale hlavne fakticky.

Pavel Nechala, Gabriel Šípoš, Barbora Tholtová


[1] Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Hodnotiaca správa k problematike chráneného oznamovania v Slovenskej republike za rok 2015.

[2] Agentúra FOCUS. Prieskum verejnej mienky. Máj 2016. N=1003 respondentov.