Michal Mazák je súčasťou Transprency tímu od roku 2018. V tom čase pomáhal doplniť náš tím o ľudí na letnú študentskú stáž, a to cez Slovak Professionals Abroad Program. Vyštudoval európske štúdia na Masarykovej univerzite v Brne. Dlhodobo nám pomáha s videovýstupami – z podujatí i pre kampane. Voľný čas rád trávi fotografovaním v prírode, na bicykli a gamingom. V rozhovore prezrádza, ako vníma atmosféru a tím organizácie, prečo preferuje kreatívnejšiu prácu s kamerou, prečo Transparency okrem dobrovoľníckej práce podporuje aj 3 % z dane a aj o tom, ako ho irituje ľahostajnosť ľudí.
Ako sa začal tvoj príbeh s Transparency?
V roku 2018, keď som prvýkrát išiel natočiť video z víkendového seminára pre angažovaných ľudí. No v kontakte som s Transparency bol aj predtým, pracoval som v organizácii LEAF, kde som sa venoval programu pre Slovákov v zahraničí a cezeň Transparency prijímala študentov a študentky na stáž. Vtedy som spoznal aj príbeh organizácie vrátanie jej poslania a tím Transparency tiež. Chcel som aspoň trošku prispieť, povedal som si, že toto je super vec, ktorú môžem nejakým spôsobom podporiť.
Ako prebiehalo prvé natáčanie?
Moja rola bola spraviť pár rozhovorov s ľuďmi, ktorí sa zúčastnili Skalky na tému ako kontrolovať svoje samosprávy a zachytiť atmosféru podujatia. O pôsobení ľudí, ktorí sú nami volení, ale aj o tých, ktorí nás zastupujú či už v samospráve alebo v štátnej správe. Bolo to pútavé aj pre mňa ako človeka, ktorý prišiel robiť video. Keď účastníci rozprávali na kameru, hovorili, že ani nevedeli o možnostiach, ktoré majú.
Koľko času si venoval samotnému natáčaniu a následnému editovaniu videí prvýkrát?
Samotné natáčanie trvalo odhadom osem hodín, editovanie ďalších 20.
A spolupráca s Transparency z posledného obdobia?
Tá bola veľmi zaujímavá, kreatívna a vtipná. Robili sme promo videá pre aktuálnu funraising kampaň. Primárne išlo o kontrolu samosprávy v oblasti radničných médií, tiež komunálnych volieb a celkovo všeobecne samosprávy. Takže to bola posledná spolupráca, ktorú som robil a tam som vlastne vymýšľal skripty na tie jednotlivé videá. Skript je scenár nielen z textov, ktoré rozprávajú účinkujúci, ale aj pozadie, scéna, dĺžka záberov, podoba kamerových strihov. Všetko, čo človek vidí vo videu.
Kto z Transparency na tom s tebou spolupracoval a ako to prebiehalo?
Edo Marček, ktorý má na starosti fundrasing v rámci Transparency. Poslal mi jeho textové návrhy pre spomínané videá, pozrel som sa na to, prerobili sme to potom spolu. A v deň natáčania sa nám podarilo ukecať niektorých kolegov z Transparency, aby boli súčasťou videa. S tým nepočítali, nebolo im to veľmi po srsti, ale povedali si, že robia super vec, tak sa premôžu a budú na kamere.
Na spolupráci s Edom je najviac fascinujúce, že má predstavy, ako by mali veci vyzerať, no na druhej strane je otvorený spätnej väzbe. Napriek tomu, že práve pripomienky k pripravovaným výstupom sú preňho nekomfortné – napríklad, keď sme vymýšľali kampaňové videá ku kontrole samosprávnych volieb. Nebol si istý, ako iné než jeho návrhy budú fungovať. No súhlasil, že skúsime. Inde sa bežne stretávam s odmietavým postojom, že takto sa to robí, vždy sa to tak robilo a inak sa nebude. Edo rozumie potrebe iného náhľadu, vycíti, ak existuje príležitosť posunúť výstupy a komunikáciu.
Vynikajúco sa mi spolupracuje aj so Zuzanou Grochalovou, koordinátorkou dobrovoľníckeho tímu. Prvýkrát v živote ma niekto žiada zapisovať si dobrovoľnícke hodiny, nikdy som si to až do príchodu do Transparency nesledoval. To mnoho vypovedá aj o úrovni spolupráce a nastavení dobrovoľníckeho vzťahu. Nie je vôbec formálny, práve naopak, odľahčený veľmi pozitívny.
Celá atmosféra v Transparency je ľudská, pri zemi sa držiaca, nikto tam sám seba nevníma ako spasiteľa krajiny alebo že robí najdôležitejšie veci v galaxii. Ľudia v tíme to proste berú tak, že robia, čo môžu, makajú. Páči sa mi priamosť a prehľadnosť fungovania organizácie – no veď preto asi aj Transparency (úsmev).
Mal si očakávania alebo predstavu o priebehu dobrovoľníctva pre Transparency? Naplnili sa?
Predpokladal som, že tam pracuje obrovský tím ľudí. Inak som si nevedel predstaviť, že by to fungovalo. Očakával som korporát s desiatkami ľudí, ktorí makajú na všetkej tej analytickej práci. Fascinujúce však je, že v Transparency pracuje pár ľudí a ich práca je viditeľná do takej miery, že človek má pocit, že v organizácii musia pracovať desiatky a desiatky ľudí. Keď som zistil, že ide o pár ľudí, bolo to naozaj šokujúce. Robil som vo viacerých neziskovkách a pomer objemu práce Transparency v porovnaní s počtom ľudí, ktorí sa jej venujú, je veľmi, veľmi výrazný.
Tím Transparency je proste super, kombinácia starších a mladších ľudí, analytikov, a aj klasických neziskových srdciarov. Proste parádny mix odhodlaných ľudí, ktorí chcú zlepšovať fungovanie našich samospráv a celkovo krajiny.
Prekvapuje je ma malá odozva na eventy Transparency, keď ich prezdieľavam. Veľmi ma to irituje. Existuje predsa spôsob, ako sa dozvedieť viac, aby človek vedel správne vyhodnocovať fungovanie jeho vlastnej samosprávy, informácie o kompetenciách a zodpovednostiach verejných zastupiteľov. Rozčarovalo ma to viackrát, keď ľudia ignorujú prístup k takejto možnosti, podujatie, kde sa môžu dozvedieť viac, a radšej len nadávajú, ako nič nefunguje, nič sa nedeje a všetci sú hrozní a skorumpovaní. A sami si nedajú námahu, aby zistili , ako môžu nekalosti nahlásiť, aké majú možnosti. Ostáva obrovský priestor na to, aby sa ľudia reálne chopili príležitostí, ktorú im Transparency poskytuje.
Zo všetkých zadaní, na ktorých si spolupracoval, spomínaš si na nejaké špecificky náročné, ťažší oriešok?
Vždy sa smejem, keď dostanem zadanie streamovať na tri alebo štyri platformy, najlepšie päť. (úsmev) Technické možnosti sú v súčasnosti extrémne limitujúce. Aj jedna z tých najlepších technických možností je stále limitujúca. Ani veľké korporátne firmy nestreamujú na viacero platforiem paralelne, ale Transparency si povedalo, že to ide vyskúšať. Aj keď riešime technické nastavovanie pre živé prenosy, aj keď potom streamujeme, je to s odvahou na niečo, do čoho sa nechcú púšťať ani súkromné firmy, ktoré na to majú obrovské rozpočty.
Veľmi to hovorí o Transparency a jej veľkých ambíciách. Vôbec nerieši nejaké limity. Proste chcete niečo spraviť, tak to spravíte, a to je podľa mňa super.
Obsah, návody, prezentované informácie a analýzy, s ktorými si sa stretol počas spolupráce s Transparency – používaš teraz v bežnom živote?
Mám veľmi rád čísla, vždy sa teším na rebríček transparentnosti sto najväčších miest aj obcí, ale aj žúp. To ma zaujíma, pozerám na moju domácu Žilinu, ako sa umiestnila, či horšie, či lepšie. Vidieť to umiestnenie vyčíslené na základe dát, zoradené a v grafoch – to je pre mňa ako analytika veľmi milé. Dušu mi to pohladí, keď to vidím.
Pozeral som si aj mapu vlastníkov zariadení v cestovnom ruchu. Keď cestujem po Slovensku, síce nie do hotelov, ale zaujímalo, že kto ich vlastní a koľko ich je. Nikdy mi ani nenapadlo kontrolovať si tieto dáta, Transparency s tým prišla, dala to dokopy, všetko prezisťovala. Bol to pre mňa úplne nový svet, fakt som nemal ani predstavu, ako to funguje. Otvorilo mi to oči.
Ktorý typ úloh Ťa teší a baví najviac? Ktoré zadania považuješ za najnáročnejšie?
Bližšia mi je kreatívna práca ako vymýšľanie spomínaných skriptov. Potom práca s kamerou – tá kreatívnejšia. Nielen, že človek dá niečo na stojan, ale keď môžem reálne rozmýšľať nad kompozíciou, nad použižím farieb, aký to bude mať celé feeling, nastavenie moodu. Veľmi ma baví, keď mám zadanie, že toto je posolstvo, ktorú chceme dať von, toto chceme odkomunikovať. A teraz vymyslieť to tak, aby hudba do toho sedela, aby pozadie do toho sedelo, aby farby podporovali to, čo sa chce povedať. Celé to pekne nastaviť, aby samotné video dávalo v jednoduchosti a krátkosti správu, ktorú chceme dať von čo najefektívnejšie.
Každý jeden živý prenos je to výzva. Lebo nikto to nerobí na Slovensku, nemáme sa od koho učiť a môžeme sa akurát učiť od ľudí zo zahraničia, ktorí to robia. Na slovenské pomery je to veľmi nová vec. Takže vždy tam je stres a potom je to vtipné.
Najľahší na videotvorbu je živý prenos, ten sa edituje minimálne. Postprodukčná práca je takmer žiadna. Nahrávanie samotných ľudí a priebehu podujatia, prípadne sumarizačné video z neho je trošku obtiažnejšie. Pri záznamoch z eventov alebo pri rozhovoroch farba a zachytenie emócie nehrá až takú rolu, ani svetlo. Najdôležitejšie sú zábery a výrazy tvárí jednotlivých ľudí a hudba.
A najnáročnejšia je kampaň – nielen na výrobu, ale aj na postprodukciu. Pri kampani všetko musí vyznievať ako jedno posolstvo, musí ho podporovať každý aspekt – od svetla, priestoru cez pozadie, hlas a hudbu.
Podporuješ Transparency aj troma percentami z dane. Čo ťa presvedčilo prispievať na našu činnosť aj týmto spôsobom?
Transparency chcem podporiť akokoľvek viem. Vždy chcem robiť veci, ktoré majú zmysel. Som v tom mileniál, na konci dňa musí to, čo robím, viesť k pozitívnej zmene – či už v blízkom alebo širokom okolí. To, čo robí Transpaerncy, je extrémne dôležité pre našu krajinu. Môžeme sa vďaka tomu pozerať na prsty mocným. Bez Transparency by neexistovala efektívna kontrola verejných zastupiteľov. Áno, máme kontrolné orgány, ale vzhľadom na ich doterajšie fungovanie asi nefungujú najlepšie. Tie percentá sú asi najmenej, čo môžem dať. Nemám také finančne možnosti, aby som vedel pravidelne finančne prispievať. Môj čas a tri percentá z dane sú maximum, čo momentálne môžem dať.
Ľudia sa časom naučili žiť s nastavením, že nejaké veci fungujú v ich regióne, takto to vždy bolo a takto to vždy bude a nikto to nerieši. Mesto proste nebýva transparentné, sú tam často nákupy, ktoré nemajú nič spoločné s realitou, prepierajú sa tam peniaze. Predvolebné kampane sú o tom, že súčasný starosta alebo primátor si robí za verejné peniaze billboard s jeho tvárou a píše, že všetci ostatní sú zlí a on ten najlepší.
To sú veci, na ktoré sú ľudia možno zvyknutí, ale treba ich čo najskôr odstrániť. A to je presne práca, ktorú robí Transparency a je extrémne dôležitá, aby verejné financie štimovali. To ma presvedčilo poukázať moje 3 % z dane.
Počas tlačoviek, ku ktorým si zabezpečoval živý prenos, stíhaš aj vnímať za kamerou, čo sa deje obsahovo pred ňou? Alebo sa sústredíš na to, aby bol obraz čo najkvalitnejší, a obsah ide do úzadia?
Primárne sa sústredím na obraz a zvuk. Zvuk intenzívnejšie, pretože pri živom prenose je jeho zabezpečenie rizikovejšie. Väčšinou sú pred kamerou viac ako dvaja ľudia, na tlačových konferenciách najmenej traja, niekedy aj štyria. A jedna kamera nezvláda viac kanálov ako dva, je to technická limitácia. Vždy sa snažím vnímať, aký je zvuk, nemám rád, keď to nie je ideálne.
Väčšinou však stíham vnímať aj obsah, ale nie všetko, čo zaznie. V pamäti mi ostalo predstavenie mapy vlastníkov hotelov. Bežný človek, a sám sa zaňho považujem, si nebude vyhľadávať, keď ide na dovolenku, kto ktorý hotel vlastní. Bolo fajn zistiť, že koľko hotelov je vlastnených korupčníkmi, mafiánmi či privatizérmi, kde sa nachádzajú, a aj počty, percentá a čísla. Aj tlačovka k výsledkom hodnotenia radničných novín bola veľmi zaujímavá v tom, že vidieť, ako niektoré samosprávy napredujú. Rozdiel v tom, kde sa tá transparentnosť posunula a či sa posunula, a tiež čím to je. Mám veľmi rád na tlačovkách prehľad o veciach, ktoré sú síce veľmi dôležité, ale málokto si ich uvedomuje, málokto ich vyhľadáva a málokto ich rieši. Tiež mi utkvelo v pamäti, keď prišiel na tlačovku župan Trenčína, Baška. Nečakal som, príde rovno je víťaz hodnotenia. Technicky to bolo potom ťažké zachytiť, ale inak to bolo fajn.
Ako vnímaš vzťah videoformátov pre sociálne siete vo vzťahu k neziskovým organizáciám?
Neziskovky na Slovensku aj mnohé súkromné spoločnosti vnímajú sociálne siete veľmi pracovným spôsobom. Ich posty – či už fotky, videá alebo texty sú príliš upratané. Majú hlavu a pätu, jasný formát, všetky potrebné náležitosti ako logo a ďalšie. Akurát problém Instagram aj TikTok sú založené na zdieľaní momentov zo života, sú primárne o emóciách, niečom vtipnom.
Preto nie je úplne ideálne zverejňovať obsah len v spomínanej formálnej, upratanej podobe. Ľudia bežne na sociálne siete nechodia kvôli vyhľadávaniu dôležitých zistení a informácií, aby sa zrelaxovali, oddýchli si. Hľadajú niečo vtipné a milé.
Existuje obrovský potenciál pre neziskovky na sociálnych sieťach, stačí zmeniť formu postov. Napríklad náhľad na nejaké pracovné stretnutie aktivistov v samospráve alebo diskusie so seniormi. Vychytať v tom moment, keď niekto prezentuje a niekto iný by sa zasmial na nejakej chybe. Má to omnoho väčší potenciál, do formálneho stanoviska primiešať ľudskosť. V neziskovkách je totiž obrovské množstvo ľudskosti, pracujú tam zväčša samí srdciari, ktorí naozaj robia čo najviac vládzu, aby prispeli k pozitívnej zmene. Stačilo by natočiť napríklad zákulisie a prípravy tvorby fundraising kampane k monitoringu jesenných volieb. Ako boli účinkujúci z klipov nervózni z toho, že majú ísť pred kameru, pracovať viac so spontánnymi, prirodzenými a nenaaranžovanými situáciami. To by podľa mňa na sociálnych sietiach super fungovalo.
Minulú jeseň si nám veľmi pomohol so živým prenosom iného formátu – online diskusie s investigatívnymi novinármi Adamom Valčekom a Martinom Turčekom. Ako si na to spomínaš?
Bol som síce vystresovaný, ale bolo to veľmi vtipné. Bol to jeden zo streamov na viaceré platformy súčasne, takže sme si nemohli byť istí, že všetko bude super fungovať. A navyše sme neboli fyzicky prítomní na jednom mieste, že by sme to mohli kamerovať a napojiť na notebook. Zaznamenával som obrazovku od všetkých speakrov online podujatia cez ZOOM. A do toho som pridal ešte grafické prvky. Keby sa vtedy čokoľvek stalo počas online hovoru, nemôžem s tým nič spraviť.
Transparency potrebovala odkomunikovať veľmi dôležitú tému, no mala extrémne limitované možnosti. Napriek tomu sa do toho išlo s tým, že ste vedeli, že to môže celé spadnúť, jeden speaker sa môže odpojiť, môže prestať ísť internet. Milión potenciálnych problémov a prvýkrát sa išlo na viacero platforiem v tom istom čase. Celý čas sme boli všetci v napätí, či sa niečo pokazí, ale nakoniec to dopadlo super.
Na júnovej medzinárodnej konferencii si nám pomáhal na viacerých frontoch – aj so živým prenosom, aj s editovaním videí z podujatia, a tiež s fotodokumentáciou. Boli to dva intenzívne dni pre celý Transparency tím vrátane Teba. Ako hodnotíš konferenciu a jej priebeh z Tvojho pohľadu?
Áno, robil som fotky a videá a aj stream, ale v priestore hotela, kde sa konferencia odohrávala, sa vôbec nedalo hýbať, bol preplnený ľuďmi v publiku. Všetky fotografie aj videá sú z rovnakých uhlov, pretože sa tam inde ani nedalo postaviť s kamerou či foťákom.
Na prvom dni, čo bol otvorený stôl ľudí s expertízou k protischránkovému registru, som prvýkrát v živote počul rozprávať sa spolu jednak zastupiteľov štátu a jednak zastupiteľov rôznych iných sektorov, neziskového, novinárov a ďalších. O tom, ako by sa konkrétna vec v rámci administratívy štátu mala zmeniť k lepšiemu. A všetci sa na tom zhodli a povedali si: OK, ideme to prerobiť a v týchto konkrétnych bodoch to vieme zlepšiť.
To bolo fascinujúce vidieť. Najmä potom, čo človek pravidelne zo sociálnych sietí a médií počúva, ako sa tu všetci hádajú a nič nefunguje, aké sú obrovské problémy. Vidieť, že aj neziskovka, ktorá nie je súčasťou fungovania štátu vie prísť so super nápadmi, super diskusiou, na ktorej sa predstavitelia štátu a iných sektorov zhodnú na tom, že tu je priestor na zlepšenie a ideme do toho. Samozrejme, veľa som z obsahu nestíhal počuť ani vnímať. Ale to, čo som zachytil bolo mega. Reálne som videl, ako v praxi vyzerá, keď sa relevantné strany spolu so štátom dohodnú na potreby zmeny a naplánovaní následných krokov, ako postupovať.
Ako na tvoje dobrovoľníctvo a spoluprácu s Transparency reaguje tvoje okolie, rodina, známi, kamaráti, kolegovia, bývalí kolegovia?
V mojej bubline v Bratislave, v neziskovkách a iných organizáciách, ktoré sa snažia prispieť k pozitívnej zmene, mám okolo seba ľudí, ktorí sa snažia prispievať k zmene, prikladať ruku. Moje pôsobenie v Transparency sa potom stretáva s veľmi pozitívnou odozvou. Ľudí to zaujíma, pýtajú sa, na čom momentálne organizácia pracuje. Alebo pri medializovaných kauzách, ktoré sú celoslovenské a celá krajina o nich vie, sa ma pýtajú, že či neviem viac. (úsmev)
Potom je druhé spektrum ľudí, bližšie k tomu, odkiaľ pochádzam, mimo bratislavskej bubliny. Sú to ľudia, ktorí sú bežnými občanmi, nepracujú v neziskovke ani na projektoch zameraných na pomáhanie niekomu alebo na zlepšovanie niečoho. Majú svoju obyčajnú prácu, mnohí ani nevedia, čo sú neziskovky. Často ich vnímajú negatívne kvôli naratívu verejných zastupiteľov, ktorí vyhlasujú, že tieto organizácie nerobia v prospech štátu, ale proti nemu.
Na mnohých dedinách, aj v mojej rodnej, je veľmi častý názor, že neziskovky nepomáhajú krajine, ale iným záujmom. Keď tam spomeniem, že robím aj pre Transparency dobrovoľnícku prácu, väčšinou na mňa vychŕlia veľa nezmyslov veľmi vzdialených od reality. Potom sa im snažím vysvetľovať, čomu sa Transparency venuje. Takmer vždy mimo bratislavskej bubliny to vedie k diskusii o tom, čo vlastne robí Transparency a všeobecne, čo robia neziskovky. Väčšinou ten človek prestane vnímať negatívne danú neziskovku alebo prácu, ktorú robí Transparency, na druhej strane ju ani nevníma pozitívne. Skôr ho to prestane zaujímať, jeho postoj je neutrálny. Keď ich unavím argumentami, už sa nechcú o tom viac baviť.
Rozhovor viedla: Zuzana Grochalová
Za prepis audiozáznamu ďakujeme dobrovoľníčkam Sofii Izabele Ševčíkovej, Simone Juríkovej a Nikole Chovancovej.
Za čiernobiele fotografie dobrovoľníkovi Jozefovi Petrovičovi.