Ak sa už súdiť radšej v Rimavskej Sobote než v Čadci. Transparency zanalyzovalo slovenské okresné súdy. Analýza ukázala, že medzi jednotlivými okresmi sú výrazné výkyvy vo výkone. Z dát rovnako vidieť, že doba čakania na rozsudok sa citeľne líši aj podľa regiónov. V Čadci sa čaká na rozsudky neprimerane dlho, Rimavská Sobota zas rozhoduje pomerne rýchlo. Hodnotenia súdov rozhnevali sudcov. V aprílovej relácii Rozhovory ZKH sa Zuzana Kovačič Hanzelová rozprávala o tejto téme so Samuelom Spáčom, predsedom správnej rady Transparency International Slovensko.
Vitajte. Ďakujeme, že ste si našli čas. Pán Spáč, prečo je súd v Čadci pomalý? Máte nejaké vysvetlenie?
Dobrý deň. Určite sú aj nejaké objektívne dôvody. Zarámcujem to tak, že keď sme ešte v roku tuším 2013 robili analýzu prieťahov v súdnych konaniach, tak ako ich konštatoval Ústavný súd, tak Okresný súd v Čadci bol súd, ktorý mal druhé najväčšie množstvo rozhodnutí o prieťahoch v konaní.
Čiže si to tlačia pred sebou?
Jedna vec je situácia, že si to tlačia pred sebou. Nie je to súd, ktorý by mal teraz náročné veci, ale vraj sú tam náročné dedičské konania týkajúce sa pozemkov, kde je veľa účastníkov konania, čo naozaj komplikuje situáciu a niekedy by to mohla byť, za normálnych okolností, jednoduchá vec. Tým, že sa deje v tom okrese, že je tam veľa účastníkov konania, priebežne trebárs umierajú a treba oslovovať nových a nových, tak to trvá dlho a robí z toho náročnejšie veci.
Druhá vec je, že je to súd, ktorý má dlhodobo problémy a dlhodobo tam boli aj sudcovia, ktorí mali horšie výsledky. Aj tie výsledky teraz ukazujú, že by mohli pracovať aj produktívnejšie a efektívnejšie. Možno by nesúhlasili, samozrejme.
Oni ani nesúhlasili, ale k tomu sa ešte dostaneme. Ak by som si mohla tipnúť, poznajúc stav súdnictva, by som si tipla, že najhorší s prieťahmi alebo teda najpomalejší budú v Bratislave. Konkrétne Okresný súd Bratislava I. Tam sú naozaj objektívne príčiny – viacerých bratislavských sudcov zatkli, potom čo sme mali Threemu a niektorých nenahradili napríklad na Krajskom súde Bratislava, ale vy ste hodnotili okresné. Tak objektívne sudcovia na Bratislava I majú veľa práce. Tipujem zle?
Nie, je to tak. Druhá vec je, že dĺžka konania na Bratislave I a podobných súdoch bola veľmi vysoká a stále je veľmi vysoká, ale zlepšuje sa to. Zlepšuje sa to z toho dôvodu, že sa zmenil prístup ministerstva k tomu, ako sa prideľujú miesta sudcov alebo ako sa určujú miesta sudcov. Stále to nie je ideálne, stále je tam veľa problémov a obzvlášť kontinuita na tých súdoch zabezpečovaná nie je. To čo si okresný súd ťahal zrejme z 90. rokov, že mal strašne veľa nevybavených vecí a preto veci trvali strašne dlho, sa nejakým spôsobom zmenšuje. Z toho dôvodu nám aj tí sudcovia dnes vychádzajú v tomto hodnotení zrejme lepšie. Poviem, že si nepamätám úplne ich čísla, ale budú mať zrejme relatívne vysokú vybavenosť. Tieto súdy odhadom, ak si dobre pamätám z iných analýz, ktoré som videl a robil, mali okolo 120% vybavenosť. Na každých sto vecí, ktoré im prídu ako keby vybavili okolo stodvadsať. Postupne si ukrajujú z toho čo mali z minulosti, bude sa to zlepšovať, ale stále je ten súd v problémoch a stále to tam trvá dlhšie ako na niektorých iných okresoch.
Teraz sme hovorili o súdoch. Vy ste ale urobili rebríček konkrétnych sudcov. Čo presne ste hodnotili, lebo dĺžka asi nemôže byť jediný faktor. Niektorý sudca môže mať komplikovaný prípad, presne ako ste hovorili, dedičské konanie, kde je päťdesiat ľudí, niekto môže mať jednoduchší prípad. Aké boli tie faktory, ktoré ste v tom rebríčku zohľadňovali?
Celkové hodnotenie sa momentálne skladá z troch komponentov, v minulosti to boli dva. Na základe predošlých vydaní rebríčka a sťažností sme sa pokúsili pridať do toho komplexitu a to sa budeme pokúšať robiť aj teraz.
Sú hodnotené tri komponenty:
Prvým z nich sú indikátory kvality rozhodovania sudcu. V literatúre, a aj my sme to viac krát merali a aj vidíme, že validita výsledku naozaj korešponduje s tým, čo ľudia zažívajú na súdoch a od konkrétnych sudcov. Validita je meraná ako percento potvrdených rozhodnutí vyšším súdom t.j. ak sa niekto odvolá, aký podiel z tých rozhodnutí je potvrdený vyšším súdom. Nie je to dokonalý indikátor, ale podľa nás ten trend zachytáva a z toho čo vieme od väčšiny ľudí, ktorí s nami konštruktívne komunikujú, to naozaj sedí k tomu, čo poznáme alebo k tomu čo ľudia na súdoch naozaj vidia.
Mohli by tam byť aj iné indikátory, akurát nevieme ich merať. Niektorí sudcovia navrhovali, že by bolo dobré, keby sme napríklad merali ako často vôbec k odvolaniam dochádza. Akurát, že dnešné dáta to neumožňujú a keby sme to merali, mali by sme v tom my zmätok, pretože by sme nevedeli, čo meriame. V skutočnosti som si pomerne istý, že by boli nespokojní s tým aj oni. Toto je prvý komponent.
Druhý komponent je efektivita, ktorý sa skladá z dvoch indikátorov. Prvým z nich je tzv. dispozičný čas, druhým je vybavenosť. To sú indikátory, ktoré bežne používa napr. CEPEJ, organizácia pri Európskej únii, ktorá sa venuje efektívnosti súdnych systémov.
Dispozičný čas meria podiel medzi tým, čo sudca dokáže vybaviť a tým, čo má nevybavené. Veľmi jednoducho, ak sudca vybaví za rok sto vecí a na konci roka má nevybavených dvesto, tak zrejme by mu trvalo cca dva roky, kým by sa zbavil pri rovnakom tempe toho čo má. Keby to bolo naopak, dvesto vybavených a sto nevybavených, trvalo by mu to pol roka. Je to odhadovaný dispozičný čas. Z môjho pohľadu, je to lepší indikátor ako napr. priemerná dĺžka konania, lebo dĺžka konania sa vždy meria zo skončených vecí, čo znamená, že ak sudca skončí staré veci v jednom roku, tak mu stúpne priemerná dĺžka konania, pretože sa tam zarátajú staršie veci.
Druhým indikátorom je vybavenosť, čiže ako dokážu spracovávať tie veci, ktoré im prichádzajú, či sa skôr zrýchľujú, spomaľujú, či dokážu veci vybavovať viac menej priebežne. Samozrejme, je rozdiel na súde v Dolnom Kubíne, kde vymyslím si, majú povedzme, že dvesto vecí na sudcu, ktoré im napadnú a majú veľmi málo nevybavených, tak tam je veľmi ťažké mať 120% vybavenosť, na Bratislavskej I je to o trochu jednoduchšie.
Rozumiem. Rozmýšľam ako ste rozlišovali to, či niekto robí civil, či niekto robí rodinné právo alebo trestné právo. Aj to sú rozdielne veci napr. v rodinnom práve je veľa lehôt, lebo tam ide o deti a pod. Ako ste zohľadňovali v rebríčku, kto sa akému typu práva venuje?
Nie je to tam zohľadňované, pretože to bolo v minulosti zohľadňované a z viacerých dôvodov to komplikuje dáta. Po prvé, špecializácia u nás, že niekto robí civil, niekto poručenské veci, niekto obchod platí na väčších súdoch, pri menších neplatí. Bánovce nad Bebravou, ktoré majú piatich sudcov, Dolný Kubín, ktorý má piatich sudcov, jednoducho to tam nie je možné. V slovenskom súdnictve to také jednoduché nie je. Keď bude implementovaná súdna mapa napr. mohlo by to byť jednoduchšie, lebo sa zvýši špecializácia a budeme ich vedieť porovnávať v nejakých klastroch. V tomto momente to nie je úplne možné.
Prerušila som Vás. Čo je tretí komponent?
Tretí komponent je produktivita. To je práve to, čo sme sa snažili kompenzovať, pretože za efektivitu do určitej miery nemôžu sudcovia. Efektivita je spôsobená naozaj objektívnymi dôvodmi, v ktorých sa súd nachádza. Keď máte smolu a vo vašom okrese sa udeje niečo, zrazu sa vám zásadne zvýši nápad, tak možno budete mať nižšiu vybavenosť. Preto sme sa to snažili kompenzovať komponentom produktivita. Komponent produktivita meria tzv. vážený produkt t.j. koľko vecí rozhodnú, plus sa berie do úvahy nejaká náročnosť prípadu. Nie je to úplne dokonalé, lebo nevieme dokonale merať, ale nikto nevie dokonale merať náročnosť prípadov. Vec, ktorá má päťdesiat účastníkov konania, jednoducho bude v tomto vykázaná ako rovnaká vec v tej istej agende, v tom istom registri. Čo sa dá vo všeobecnosti predpokladať je, že viac menej by mali byť tieto veci distribuované náhodne alebo z dlhodobého hľadiska by mali byť distribuované náhodne. Nech ste sudca kdekoľvek, tak vám prosto občas pristane ľahšia vec a občas vám pristane ťažšia na stole. Či tam vznikajú klastre, v tomto momente povedať nevieme. Niektorí sudcovia sa odvolávajú, že to môže zmeniť analýza váženia prípadov, ktorá sa mala robiť na ministerstve spravodlivosti, ale z dôvodu Covidu sa v nej nepokračovalo. Nie som si tým úplne istý, lebo analýza stále bude veci dávať do skupín podľa registrov, do ktorých napadajú. Nebudeme úplne schopný vidieť rozdiely až na takejto drobnej úrovni.
Zacitujem konkrétne Vás:,,Až dvadsaťsedem sudcov má pri odvolaní úspešnosť svojich rozhodnutí menej ako 50%. Najhorším z nich je Marián Kurinec pôsobiaci na Bratislavskej III s celkovým hodnotením slabé výsledky a umiestnením na 652 až 699 mieste zo 713 hodnotených sudcov. Vyšší súd potvrdil iba štvrtinu jeho rozhodnutí.” Musím povedať, že ma to úplne šokovalo. Ako je možné, že takýchto sudcov systém nerieši? Keby som mala úspešnosť mojich rozhovorov 25%, predpokladám, žeby ma vyhodili.
Snažím sa chápať situáciu, v ktorej pôsobia. Viem si predstaviť viacero dôvodov, ale začnem, tými nazvime to, negatívnejšími. Po prvé, schopnosť vyvodzovať zodpovednosť dovnútra sudcovského stavu je veľmi náročné vo všeobecnosti, pretože sudcovia naozaj majú chránenú pozíciu a musí dôjsť k zásadnému porušeniu na to, aby mohli byť zbavený sudcovskej funkcie. To je jedno vysvetlenie. Druhé je, že on môže mať iné výhody alebo to čo ponúka tomu systému napr. viacerí sudcovia, povedzme bratislavské súdy, sa podľa mňa jednoducho viac orientujú na rýchlosť ako na kvalitu. Je pre nich omnoho dôležitejšie zbavovať sa vecí relatívne rýchlo, čo má možno ako dôsledok, že majú nižšiu kvalitu a častejšie bývajú tie rozhodnutia zlé. Tretím dôvodom môže byť, že je to nejaký špecifický sudca, ktorý má špecifický typ prípadov, kde má silný postoj, ktorý nesúhlasí s tým, čo si myslí krajský súd a jednoducho nejaký typ veci rozhodoval takto.
Ako do tohto môžu vstupovať niekoho postoje. Máme zákony, ktoré má sudca súdiť. Ako toto nemôže byť indikátor, pretože to, že má sudca právny názor tomu rozumiem a verejnosť často emotívne hodnotí nejaké rozhodnutia, tomu tiež rozumiem, ale ak krajský súd, ktorý je zložený zo senátu troch sudcov nepotvrdí tomu sudcovi 75% jeho rozsudkov tak asi je to zlý sudca, nie?
Jednoznačne, z môjho pohľadu je tam problém s tým sudcom. Poviem to takto, bez ďalšieho je to naozaj veľmi ťažké povedať. Čo sa snažíme robiť hodnotením, je upozorniť na tých ľudí, ktorí sa zjavne odlišujú od nejakého priemeru alebo štandardu, aj v tomto indikátore aj v iných indikátoroch.
Z môjho pohľadu, ideálny model, ako využívať toto hodnotenie, je spraviť takýto typ hodnotenia a kombinovať ho s kvalitatívnym hodnotením. Máme identifikovaného sudcu, ktorý má len štvrtinu rozhodnutí potvrdených vyšším súdom, tak sa na neho pozrie hodnotiaca komisia. Zoberie si jeho spisy, nezoberie si ich desať, toľko koľko si berú pri bežnom pravidelnom hodnotení, ktoré sa deje, ale spravia omnoho podrobnejšie kontrolu toho k čomu tam dochádza a možno uvidia rozumné dôvody.
Možno sú rozumné dôvody, prečo je to číslo také nízke, naozaj si nemyslím, že je, ale v súdnictve sa deje veľa vecí. Upozorníme na sudcu, ktorý má nejaký systematický problém, potom sa na neho pozrie hodnotiaca komisia a uvidí, či je problém naozaj spôsobený kvalitou toho sudcu, akým spôsobom je schopný vydávať rozhodnutia, aké sú presvedčivé, či korešpondujú s tým, čo sa jednoducho od sudcu očakáva.
Zverejnili ste aj to, že sudcov hodnotia aj ich nadriadení, nielen Transparency International Slovensko. Podľa údajov na stránke ministerstva spravodlivosti z neho s najlepším možným hodnotením výborný obišlo takmer 98% všetkých sudcov. Spomedzi všetkých takmer dvetisíc posudzovaných sudcov získalo zhoršené hodnotenie dobrý iba tridsaťdeväť a nevyhovujúce dokonca len dvaja. Premýšľam, že keby som hodnotila svojho podriadeného a 75% vecí mu vracia krajský súd, že zle rozhodol, asi by som mu nedala hodnotenie výborný. Tak evidentne toto nefunguje.
Tento sudca dostal aj hodnotenie nevyhovujúce. On je jeden z tých dvoch sudcov, ktorí sa nachádza v tejto skupine, ale tých sudcov je tam v princípe viacero. To, že má 27%, niekto iný má 35%, to zásadný rozdiel, z môjho pohľadu, nie je. Čiže u neho k tomuto došlo. Len na upresnenie, nie nevyhnutne rozhodujú nadriadený. Máme hodnotiace komisie, ktoré sú vytvorené zákonom a sedia v nich nielen nadriadení. Sedia v nich sudcovia, ktorí boli do tej funkcie zvolení súdnou radou a ktorí sa nepozerajú na sudcov vo svojom kraji, aby tam došlo k nejakému pretrhaniu väzieb.
Evidentne, keď všetci majú 98% z nich výborné, tak asi to nie je objektívne hodnotenie?
Hodnotenie vytvára pochybnosť o tom, či to oni robia vo svojom vlastnom najlepšom záujme. Neviem si predstaviť, že by som v mojej akademickej práci dostával stále hodnotenie výborné, všetci by sme boli výborní a potľapkávali by sme sa po pleciach. Samozrejme, všetci máme takú tendenciu na každom pracovisku. Tie čísla na mňa pôsobia jednoducho zvrhlo.
Keby som si predstavil, že by som učil kurz, kde by všetci dostali hodnotenia, čo sa môže stať pri nejakom výberovom a srandovnom kurze, ale až tak často sa to nedeje. Je to z dôvodu toho, že sú tam naozaj veľmi nízke štandardy. Pre mňa je otázkou, že či naozaj máme teda výborných sudcov, čo vo všeobecnosti nie je taká mienka, máme veľmi nízke štandardy alebo je problém v tom, ako je nastavené hodnotenie.
Z toho čo som počul, tak po prvé sa to hodnotenie ako keby zlepšuje v čase, možno ich v ďalších kategóriách bude pribúdať. Navyše je tam ešte problém, že hodnotenie sa skladá z viacerých komponentov. Aj keď nájde hodnotiaca komisia nejaké pochybenia v rozhodovacej činnosti tak napr. môže to vyvážiť to, že časť hodnotenia je vyjadrenie predsedu súdu, ktorý povie, že je to vynikajúci sudca. Týmto nehodnotíme predsedu súdu, týmto hodnotíme daného sudcu. Môže sa jednoducho prehupnúť do kategórie výborne, aj keď sa našli pochybenia.
Premýšľam nad tým, že ako z tohto von, pretože sudcovia nemajú povinnosť vzdelávať sa. Niekedy to končí aj tak, že súdi aj niekto, kto nepoužíva vedecké poznatky. Vidíme to napríklad pri týraných ženách, kde stále opakujú sudcovia v rozsudkoch syndróm týranej ženy. Videli sme to pri rozsudkoch pri niektorých rómskych komunitách, kde hovorili, o ,,mentalite romica”, teda že Rómovia nejako programovo klamú a neustále sa to opakuje pri rozsudkoch. Ale šokuje ma, že aj mnohí sudcovia vôbec nehovoria po anglicky. Napríklad nemajú jazykovú vybavenosť, čo už je dnes ťažko predstaviteľné. Ako sa to dá riešiť bez toho, aby mali povinné vzdelávanie?
Riešiť sa to takmer nedá. Sudcovia sú vymenovaní „doživotne“. U nás neplatí doživotne. Je tam dôchodkový vek, v ktorom odchádzajú, ale v princípe je naozaj veľmi ťažké, aby zo systému odišli. Skúsim začať pozitívne. Podľa mňa sa to mení, do systému nám prichádza čím ďalej tým viac ľudí, ktorí napr. majú jazykové znalosti napr. tým, že sa to pri výberových konaniach momentálne testuje. Prichádza tam viac ľudí, ktorí majú väčší rozhľad. Sú ako keby viac schopní reflektovať seba vo svete.
Áno, treba povedať, že výberové konania sa zlepšili od čias Štefana Harabina. Vďaka Bohu, vidno to už.
Hovorí sa, že áno. Je to veľmi ťažké posúdiť z mojej perspektívy. Tých sudcov, ktorí tieto znalosti nemajú, je veľmi ťažké zo systému dostať. Na ich obhajobu poviem, že z toho, čo som počul, tak väčšina z nich nejaké formy vzdelávania využíva. Justičná akadémia niečo ponúka. Myslím si, že väčšina právnických vzdelávacích inštitúcií na Slovensku ponúka veľmi rigidne právne vzdelanie, často možno orientované na proces, nie na spoločenské nuansy a nie na zvyšovanie citlivosti voči poznatkom, voči iným sociálnym skupinám, teda v niečom je súdnictvo veľmi rigidne. Myslím si, že toto nevieme vyriešiť, sú to veľmi náročné veci na vyriešenie, pretože sudcu nemožno odvolať z toho dôvodu, že má rasistické názory.
Sudca je vo funkcii pokiaľ nespraví zásadné pochybenia, pričom tie zásadné pochybenia sú klasifikované inak a tak je veľmi ťažké ho zo systému dostať. Čo sa občas deje, opäť, to je len z toho čo som počul, keď nejaký sudca na svoju prácu z ľubovoľných dôvodov nestačí a má nazvem to uvedomelé vedenie súdu, tak sa nejakým spôsobom snažia dohodnúť, že počuj, už ti práca nejde, nebolo by dobré vykašľať sa na to. Ale nie je to vôbec jednoduché. Aj keby bolo disciplinárne konanie iniciované voči takémuto sudcovi, tak popravde si neviem predstaviť, že by bolo úplne úspešné. Ak by bolo úspešné, tak by dopadlo znížením platu na nejakú dobu, ale to zásadným spôsobom nevyrieši to, že tam problém je. Nevyhnutne to nezmení správanie sudcu, iba ho za niečo potrestá a problém ostane taký istý.
Ide o to, ako sa niektorý okresný sudcovia v Košickom, Prešovskom a Bystrickom kraji správajú k Rómom. To je tiež samostatná kapitola, ale dnes tu nie sme pre toto.
Ale napríklad práve sudcovia v Čadci sa po vašej analýze nahnevali a zverejnili stanovisko. Evidentne sa ich to veľmi dotklo a ich stanovisko bolo, že podľa nich nemáte právo hodnotiť prácu sudcov. Vytkli vám aj niečo, čo bolo konštruktívne podľa Vás? Bola tam nejaká diskusia, kde by ste pripustili, žeby to mohlo skresliť nejaké výsledky?
Ak myslíte list Okresného súdu v Čadci, tak tam úplne nezaznelo, z môjho pohľadu, nič čo by bolo konštruktívne. Mňa to popravde mrzí. Snažíme sa metodiku akou sú ohodnotení zlepšovať. Od iných sudcov nám prišli aj podnety, s ktorými sa dá pracovať, ktoré sú zmysluplné, ktoré sa budeme snažiť zapracovať. Nie vždy je to jednoduché, pretože dáta sú limitované a interpretácia nie je vždy jednoduchá. Z Okresného súdu v Čadci nič také neprišlo. Prekvapil ma argument, že nič také nemáme právo robiť, čo mi jednoducho v demokratickej spoločnosti zmysel nedáva. Prekvapilo ma to, aj preto, že to robíme niekoľkýkrát. Nie je mi úplne jasné, prečo práve teraz zistili, že to nemáme právo robiť.
Bola to prvá takáto reakcia? Takéto hodnotenia ste robili v Transparency aj v roku 2014 aj v roku 2017. Takže nebola vtedy takáto reakcia?
Takáto reakcia nebola. Reakcie boli. Boli aj dobré, boli aj zlé. Boli od sudcov, ktorým sa nepáčilo ako vyšli. Boli sudcovia, ktorí sa nám snažili dovysvetliť, že v akej sú situácii, aby sme to zobrali do úvahy. Napríklad to je ten dôvod, prečo sme pridali komponent produktivita. Jednoducho to reagovalo na to, čo nám hovorili sudcovia. V minulosti toho bolo výrazne menej. Boli to ojedinelé prípady a nikdy sa nediali takouto formou – listy a výzvy.
Čo sa zmenilo odvtedy? Skôr by som povedala, že hoci hovoríte, že list nebol úplne konštruktívny, žeby to mohlo byť dobré znamenie, že sudcovia sa konečne osmelili niečo aj povedať.
To je zaujímavý pohľad. Podľa mňa by bolo skvelé, keby sa sudcovia mali odvahu ozvať k veciam, ktoré im nerobia dobré meno a nie som si istý, že hodnotenie Transparency je to, čo im nerobí dobré meno.
Čiže sa ozvú len keď sa ich to osobne dotkne, inými slovami.
Je to tak. Poviem jeden príklad, kde som pred časom školil diplomovú prácu, ktorá sa týkala toho, ako súdy reagovali na súdnu mapu. V diplomovej práci sa ukázalo, že nespokojným listom reagovali len súdy, ktorých sa to dotklo negatívne. Majú ten zvyk, že ten koho sa to dotkne pozitívne alebo nedotkne tak nereaguje, ten koho sa to dotkne negatívne, ten reaguje. Snažia sa vyvolať kritiku a viac ako byť konštruktívny jednoducho zahltiť oponenta, tým, že toho príde strašne veľa, že sú to dlhé listy, na ktoré treba veľmi pracne odpovedať, ale konštruktívne pohľady jednoducho chýbajú.
Spomeniem tiež Okresný súd Čadca, v tomto kontexte. Jeden z argumentov, ktorý mali v liste, že súd funguje od polovice 19. storočia, z toho dôvodu by nemal byť zrušený. Nehovorím, že to nie je výsadou nejakých miest, že to nie je pýcha, ale jednoducho z pohľadu efektivity vynakladania finančných prostriedkov, ktoré sú limitované a na súdnictvo vždy limitované boli a sudcovia sa sťažujú na to, že sú limitované, môže mať za nejakých okolností zmysel niektoré súdy buď zrušiť alebo spájať.
Ešte dám len do jedného kontextu Holandsko, ktoré je cca štyrikrát väčšou krajinou ako Slovensko. Slovensko má 54 okresných súdov, v tomto momente má Holandsko 11 prvostupňových súdov. Tú zmenu iniciovala tamojšia súdna rada, ktorá je zložená z 50% sudcami, pretože jednoducho je v tej kultúre to, že poďme robiť veci efektívnejšie.
Vedenie súdnej rady sa tiež ozvalo 3. apríla 2023. Odporučilo Transparency International Slovensko stiahnuť hodnotenie sudkýň a sudcov z marca 2023. Dôvodom je to, že niektorí sudcovia začali namietať, aj preto, že sú naozaj zavalení prácou napríklad teda aj v Bratislave. Stiahnete rebríček na žiadosť pána Mazáka?
Nie. Mali sme stretnutie s niektorými predstaviteľmi sudcov a aj so súdnou radou. Za nás to boli konštruktívne stretnutia. Mňa naozaj prekvapuje žiadosť stiahnuť hodnotenie z viacerých dôvodov.
Po prvé si myslím, že tým, že koľko nám venujú pozornosti, omnoho viac dostávajú ten rebríček do povedomia ako sa kedykoľvek dostal. Po druhé, tam naozaj nie sú úplne argumenty na to, aby sme to stiahli. Všetky výsledky, ktoré vyšli, vyšli z tých dát, ktoré sú oficiálne zverejnené, ale samozrejme, je za tým naša intelektuálna práca ako tým výsledkom dávame zmysel. Vo všeobecnosti pri výskume sa posudzuje, či je reliabilný t.j. či keby ho spravil niekto iný dopadol by rovnako. Tam som si absolútne istý, že by dopadol rovnako. Zverejnili sme všetky dáta, všetok kód, čiže v princípe by si mohol hocikto prejsť a vyskúšať, ako by dopadli výsledky v jeho počítači a či sme niekomu nejakým spôsobom uškodili a ukrivdili.
Zároveň sa posudzuje validita. Validita sa týka toho, či naozaj identifikujeme ako dobrých tých, ktorí sú dobrí a identifikujeme ako horších tých, ktorí sú horší. Zo všetkých reakcií, ktoré mám, ktoré boli systematické, kde sa niekto, trebárs nejaký predseda súdu pozrel na svoj súd, tak tie reakcie boli, že to sedí. Čiže ja nevidím dôvod na to, aby sme to sťahovali. Vidím dôvod na to, aby sme uvažovali o tom, ako to komunikovať čo najkonštruktívnejšie. Komunikovať to tak, aby z toho bolo jasné, že našim cieľom naozaj nie je, kritizovať, robiť nejaké zlé súdnictvo. Neviem, že ako by sme to robili v tomto prípade.
Po prvé je našim cieľom naozaj poskytnúť verejnosti nejakú informáciu ako súdnictvo pracuje dovnútra a dať občanom informáciu, že čo môžu očakávať, keď mi bude pridelený sudca XY a poskytnúť aj súdnictvu konštruktívnu kritiku, že tieto veci u nás nefungujú napríklad aj tie veci, že keď sa sťažujú, že ale mne bolo pridelených strašne veľa vecí, pretože niekto odišiel do dôchodku. To je systémový problém, ktorý sa musí dať nejakým spôsobom riešiť. Ak vieme, že niekto odchádza do dôchodku, bolo by logické mu trebárs dva roky predtým ako odchádza do dôchodku zastaviť alebo znížiť nápad, pretože čo sa stane na konci, ak to nebude stíhať vybavovať je, že tie veci pristanú na stole niekomu inému, zároveň budú dva roky staré. Bude sa v nich ťažko orientovať, každému to znároční prácu. Aby nedochádzalo k tomu, že sa tie veci, tisíc vecí zrazu šupne na stôl jednému sudcovi, pretože to musí byť objektívne hrozné, keď v podstate jedného dňa prídete do práce a máte o tisíc vecí viac, v ktorých máte rozhodovať. Aby bola záťaž rozdeľovaná rovnomerne a v tom im napríklad môže pomôcť súdna mapa.
Tým, že bude viac sudcov na jednotlivých súdoch, bude sa to môcť deliť medzi viacerých ľudí a môže to menej komplikovať život jednotlivých sudcov. Ale vyzerá to tak, že o túto časť konštruktívnej kritiky sudcovia záujem úplne nemajú.
Čím si to vysvetľujete, čo sa musí zmeniť? Aj na tej reakcii naozaj vidno, že sudcovia sú na seba extrémne citliví. Máte pravdu, že väčšinou keď sa ozvú, tak sa ich to týka nejako osobne buď ich platy, rušenie súdov, súdna mapa. Keď tu zúril Štefan Harabin naozaj na všetkých oblastiach súdnictva, tak sa ozvala len hŕstka, aj tú potom Š. Harabin šikanoval. Tak mnohí navyše odmietajú komunikovať s médiami prípadne napríklad len ľudskou rečou vysvetliť nejaké zásadné rozsudky, ktoré lomcujú spoločnosťou. Nedôvera v súdy je aj pre toto na Slovensku oveľa vyššia ako v iných krajinách Európskej únie, ale z toho, čo hovoríte, ako by tí sudcovia toto zmeniť nechceli.
Naozaj, v tomto momente vysielajú takýto signál. Myslím si, možno som len naivný a optimista, že dnes sa väčšina súdnictva na to nepozerá až tak zásadne kriticky. Mnohí sú ochotní komunikovať. Z toho čo počúvam, sudcovský stav sa v priemere zlepšuje. Čo sa týka komunikácie s médiami, niekto na to má dar, niekto nie, ale tiež si myslím, že k tomu majú zodpovednejší a otvorenejší prístup v porovnaní so situáciou pred 15 rokmi. Myslím si, že ten stav začína byť viac zorientovaný v európskej judikatúre, začína byť viac, nazvime to, že vedomí si nejakého spoločenského kontextu.
Z toho čo hovoríte, ako by sme čakali na generačnú výmenu.
Čakáme na generačnú výmenu. Nestačí ani jedna generácia, tam toho musí byť samozrejme omnoho viacej. Sudcovia sú do veľkej miery aj socializovaní v tom systéme. Ešte stále platí, že napriek tomu, že nemáme justičných čakateľov, tak sudcovia prichádzajú zvnútra systému. V princípe platí, že tam ide 25 ročný človek, ktorý sa učí tomu ako sa veci riešia, dobré aj zlé veci a zároveň sa učí zrejme aj tomu, čo sa volá sudcovský korporativizmus t.j. zastávania sa seba navzájom a kolegialite.
Ten systém ho proste zomelie.
Systém ho trochu zomelie. Systém ho naučí, čo sú jeho hodnoty. Keď tam príde akýkoľvek človek, tie hodnoty sa jednoducho musí naučiť. Musí sa naučiť pravidlá tej skupiny, v ktorej je. To inak platí, samozrejme, hocikde. To platí v akadémii, to zrejme platí aj v novinárčine. Jednoducho niektoré neduhy minulosti je ťažšie vykoreniť ako iné a platí to aj súdnictve. Generačnou obmenou sa to v tomto momente, podľa mňa, mení. Nie je to proces, ktorý bude trvať rok, dva ani dvadsať, ale podľa mňa sa to z dlhodobého hľadiska zlepšuje.
Držme si palce.
Ďakujem pekne, že ste si našli čas, predseda správnej rady Transparency International Slovensko, Samuel Spáč. Vďaka.
Ďakujem veľmi pekne.
Za prepis audiozáznamu z rozhovoru vrúcne ďakujeme dobrovoľníčke Eve Hochartovej.