Voči občanom neústretový prístup Úradu pre dohľad, KDH aj ministerstva vnútra
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou má cez 500 zamestnancov a 17 miliónový rozpočet, ale občanom odmieta poskytovať informácie, koľko sťažností na konkrétnu nemocnicu/lekára dostala, aké chyby v práci naozaj našla a aké sankcie uložila. V Transparency sa už viac ako mesiac o sprístupnenie týchto informácií snažíme, konkrétne v prípadoch pôrodníc. Našim cieľom je pre občanov vytvoriť webovú databázu, kde by sa o ne/kvalite pôrodníc zo záverov oficiálneho úradného dohľadu mohli dozvedieť po pár klikoch. Ale Úrad tieto dáta ani na základe infozákona neposkytne. (Rovnako odmietavý bol jeho prístup za predchádzajúceho riaditeľa R. Demoviča, ako je teraz za J. Gajdoša.)
Úrad argumentuje, že všetky podania, ktorých je od vzniku doteraz zhruba 8 tisíc, má v jednej databáze, a pre vyhľadanie pôrodníc, respektíve čo len jednej konkrétnej pôrodnice, by musel pridať vlastnú prácu. Čoho ho podľa infozákona oprávňuje odmietnuť našu žiadosť, keďže žiadanú informáciu nemá vo forme, v akej sme ju žiadali („informáciou nedisponuje…v štruktúre a rozsahu uvedenej v žiadosti“). A neurobí tak ani pre jednu jedinú nemocnicu:
„Za účelom vyhovenia žiadosti by úrad musel urobiť výťažky zo spisov výkonov dohľadov v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti v rozsahu vyžadujúcom neprimerané úsilie presahujúce rámec jednoduchej operácie, čím by zároveň došlo k vytvoreniu novej informácie v určitom rozsahu a štruktúre údajov,“ napísala nám riaditeľka sekcie dohľadu nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti Soňa Kešjarová.
A neposkytne nám ani celú ich databázu, aby sme si mi mohli nami hľadané nemocnice vyhľadať. Úrad nás odkázal na vlastné štatistiky na webe, ktoré však existujú len vo forme počet sťažností/oprávnených – lekársky odbor X. Teda neumožňujú občanom dozvedieť sa nič o konkrétnej nemocnici či lekárovi.
Ide o ukážkový príklad toho, keď štátna inštitúcia nerozumie sile zverejňovania informácií, ktoré svojou prácou vytvára. Ak je jedným z jej cieľov prispievať ku kvalite zdravotnej starostlivosti (respektívne sankcionovať nekvalitu), tak publikovanie dát o individuálnych zdravotných zariadeniach či lekároch by bolo efektívnym nástrojom. Verejnosť by si predsa aj na základne týchto informácií vyberala skôr nemocnice bez pochybení a tak vlastným dopytom vyraďovala z trhu nekvalitu.
Druhým príkladom odmietnutia pre Transparency je správanie sa starostu obce Vrbov Félixa Jankuru, ako aj KDH, strany, ktorej je nominantom. V marci Korzár upozornil na to, že v roku 2008 starosta bez akejkoľvek súťaže prenajal 36 hektárov obecných pozemkov firme svojich synov na 15 rokov. Firma sídli v rodinnom dome starostu. Navyše má táto zmluva 5-ročnú výpovednú lehotu, respektíve výpovednú sankciu 166 tisíc eur. Miestni poslanci dali zmluvu prešetriť na prokuratúru. Čo ale zaujalo mňa, bola reakcia starostu pre TA3: „Už sa to stalo teraz, už sa to neodstane.“
Dva roky nájmu sa už zobrať späť samozrejme nedajú, ale vzájomne dobrovoľné zrušenie zmluvy a vypísanie novej, verejnej súťaže sa dá veľmi ľahko zariadiť. Stačí si vo vlastnom dome sadnúť so synmi a nevysúťaženú zmluvu vzájomne zrušiť. Starosta nám to v odpovedi na našu žiadosť odmietol spraviť, vraj aj tak by neboli noví záujemcovia o pôdu. Obrátili sme sa teda na KDH, stranu, ktorá stavia svoj program aj imidž na boji proti netransparentnosti a konfliktom záujmov, aby na svojho nominanta pritlačila. Na náš list nám neodpovedali a telefonicky len potvrdili, že vec oni riešiť nebudú.
Hneď na to, ako vláda v júni ohlásila adresnú pomoc rodinám postihnutým povodňami, sme verejne požiadali o sprístupnenie databázy príjemcov pomoci. Obávali sme sa, že v predvolebnom čase môže byť tá pomoc stranícky zneužitá (napr. väčšia a rýchlejšia pomoc do obcí, ktoré mohli byť z pohľadu hlasov pre koalíciu dôležitejšie), ale hlavne toho, že časť pomoci bude putovať aj nepoctivým žiadateľom. Zverejnenie príjemcov by predsa umožnilo vzájomnú kontrolu občanov – v daných obciach zrejme každý dobre vie, kto má aké škody.
Ministerstvo vnútra nás opakovanie – pred aj po voľbách – odmietalo s tým, že ich databázy sú nekompletné. V auguste našu žiadosť podľa infozákona napokon definitívne zamietlo ako neoprávnenú („informácie sa dotýkajú ochrany osobnosti a osobných údajov“). Ochrana súkromia je dôležitá, ale nemôže zase absolútne poprieť právo verejnosti na poznanie, ako sú verejné zdroje rozdeľované.
A ako dopadla pomoc štátu? Pred tromi týždňami zverejnil v .týždni Andrej Bán výbornú reportáž o tom, ako štát z povodňovej pomoci vyplatil tisíce eur rodinám a obciam, ktoré ani žiadne škody nemali. Bán na záver článku skonštatoval: „Neskutočne sa tu teda plytvalo verejnými zdrojmi, no nikto nemá chuť sa k tomu vracať.“ Podľa Bána sa zobudilo aj ministerstvo vnútra, lebo konečne vraj zavádza verejne prístupný zoznam všetkých odškodnených. Kto sa to učí na vlastných chybách?
Gabriel Šípoš
Transparency International Slovensko