SamosprávaSledujeme najtransparentnejšie komunálne voľby vôbec. No stále existuje priveľa dier, ktoré férovú súťaž kazia.
Tohtoročné komunálne voľby by mali transparentnosťou prekonať všetky doterajšie. Očakávanie prinášajú pravidlá, ktoré ešte v roku 2014 presadil vtedajší minister vnútra Robert Kaliňák (Smer-SD). Kandidáti musia mať po prvý raz transparentné účty, evidovať darcov a sponzorov, zverejňovať celkové výdavky a ich kampaň je ohraničená stropmi. Pomohli v skutočnosti niečomu tieto zmeny? Situáciu sme zmapovali na príklade volebného súboja o post primátora hlavného mesta.
Pozreli sme sa bližšie na podľa posledných prieskumov najsilnejšiu štvoricu: Matúša Valla, Václava Miku, Iva Nesrovnala a Jána Mrvu.
Limity sú len naoko
Skúmanie kampaní na bratislavského primátora prináša tri dôležité zistenia:
- Limity pre kandidátov nefungujú, dajú sa ľahko legálne prelomiť
- Transparentnosť je často vykazovaná naoko, bez detailov vám ani účty nepomôžu
- Štátna kontrola je pasívna a nefunkčná pri nezákonnostiach
Poďme po poriadku. Tento rok po prvýkrát platia limity pre výdavky kandidátov aj na lokálnej úrovni. Ideou je narovnať možnosti kandidátov a nenechať bohatých ľudí primátora si „kúpiť.“ Bežne sa to používa aj vo svete.
Lenže slovenská legislatíva sa na reálne limity len hrá. Okrem samotných kandidátov (výška limitu záleží od samosprávy, v Bratislave je to 250-tisíc eur) totiž môžu mínať na ich kampaň aj politické strany (500-tisíc na všetkých kandidátov) a tzv. tretie strany. Tými sú združenia či fyzické osoby, ktorí podporujú či už konkrétneho kandidáta alebo konktrétnu tému (ochrana rodín pred hazadom, povedzme). Tretie strany môžu minúť najviac 25-tisíc eur na osobu. No ich počet či vzťah k priamym darcom nie je ničím obmedzený.
Reálne tak môžete kandidátovi poslať kľudne aj 5 miliónov, ak si nájdete dostatok politických ako aj tretích strán. Kampaň Matúša Valla ukazuje, ako ide rovnosť kandidátov legálne obísť.
Doteraz minul Vallo ako kandidát 230-tisíc eur zo svojho účtu. No na jeho kampaň prispievajú minimálne dve tretie strany – Linda Vallová a Peter Netri. Prostriedky do kampaní podporujúcich Valla vložili cez nich majitelia ESETu – Miroslav Trnka a Peter Paško (22, resp. 20-tisíc eur).
Eseťáci podporili podobnými sumami aj ďalšie štyri tretie strany, pri ktorých nie je jasné, za koho kampaňujú. Miroslav Trnka pritom podporil svojimi darmi až tri fyzické osoby, Maroš Grund dve a Peter Paška jednu. Dokopy Eseťáci priniesli do kampaní 121-tisíc eur. Mika tvrdí, že tieto kampane sú v prospech jeho rivala.
„Nedokážem sa porovnávať s kampaňou Matúša Valla, keďže v tejto chvíli jeho kampaň stála, so zapojením tretích strán 355.000 eur,“ napísal pre Transparency Mika.
Majitelia ESETu podporili Valla aj priamo sumou takmer 150-tisíc eur, ale keďže sa tým Vallo dostal blízko k limitu pre kandidáta, ďalšiu podporu mohli spraviť len okľukou darom cez Vallových známych.
Načo sa ale potom hrať na limity, keď sa dajú takto poľahky obísť? Keď už, je treba rozmýšľať nad limitmi, ktoré môže jeden človek poslať jednému kandidátovi cez seba či cez tretie osoby. A tretie osoby prinútiť deklarovať, koho presne podporujú už pred voľbami na ich transparentných účtoch.
Netransparentne transparetné účty
K transparentnosti neprispieva ani nekonkrétnosť účtov samotných kandidátov. Napríklad, Ivo Nesrovnal má až tretinu svojich výdavkov označených všeobecne ako „platba kartou“. Takýto neidentifikovateľný výdavok, pod ktorý sa môže schovať čokoľvek, sa objavuje v rôznej miere aj na účtoch jeho konkurentov.
Ešte horšie je to pri politických stranách. Strana Smer-SD vložila do kampane ku komunálnym voľbám maximálnych 500.000 eur. Údajná podpora Nesrovnala či Miku sa na základe jej transparentného účtu nedá vyvrátiť ani potvrdiť. Smer väčšinu peňazí zatiaľ oficiálne neminul a položky na účte strany nie sú nijako spárované s kampaňami kandidátov.
Tu je pozitívnou výnimkou strana SaS, kde každý výdavok má jasné určenie.
Prečo však štát neprikáže kandidátom, ako presne majú údaje na účtoch vyzerať? Alebo čo tak zriadiť vlastné účty v Štátnej pokladnici a dovoliť všetky prevody po vyplnení povinných políčok len cez ne?
A keď sú aj položky v účtoch čitateľné, ostáva otázkou, nakoľko sú reálnymi a úplnými. Problematickosť oficiálne deklarovaných výdavkov v nich sa ukazuje napríklad pri bilboardoch.
Vallov tím nás informoval, že posledný týždeň má vonku 106 bilboardov, 30 citylightov, 6 bigboardov a 10 polepov na autobusy. Celkovo na svoju outdoorovú kampaň minie 105-tisíc eur. Naproti tomu Mika má v teréne posledný týždeň 134 bilboardov. Tvrdí však, že celkovo má na bilboardovú kampaň vyčlenených iba 40-tisíc eur. Zarážajúce je, že je to pri zhruba porovnateľnom objeme reklamy, menej ako polovica z Vallovho rozpočtu.
V transparentnom účte Miku sa toto tvrdenie nedá overiť. Reklamnú plochu nakupuje ako mediálne služby u agentúry Knowlimits. Doposiaľ jej zaplatil necelých 90.000 eur. Nie je možné identifikovať, čo z toho sú vonkajšie reklamné plochy. Samotný Mika si za sumou 40.000 eur na reklamné plochy stojí. Pre Transparency vysvetlil, že agentúra, s ktorou spolupracuje ich objednávala s dostatočným časovým predstihom a v balíku.
Ivo Nesrovnal na naše otázky nereagoval, v médiách však tvrdí, že jeho bilboardová kampaň je spomedzi štvorice favoritov najmenšia – má len 23 alebo 24 bigboardov, citylighty a nálepky na autobusoch. Podľa transparentného účtu vyplatil reklamnej agentúre Big Media necelých 80.000 eur, opäť sa však nedá zistiť, čo z toho sú náklady na outdoor.
Slabá štátna kontrola
Porovnávať skutočné výdavky s číslami na účtoch by mala Štátna komisia pre voľby. No veľké nádeje si nerobme – bez takejto kontroly sa obišli už minulé župné či parlamentné voľby. Bez desiatok tisíc eur len na zmapovanie bilbordov v samotnej Bratislave a jej mestských častiach komisia nemá z čoho vychádzať. A to ju čaká „preverovanie“ záverečných výkazov viac ako 500 kandidátov, ktorí majú spraviť do mesiaca po voľbách.
Trestuhodná je aj slabá aktivita komisie v prípade anti-kampaní. Tie sú bez podpisu autora a jeho oficiálnej registrácie nelegálne a komisia by mala rázne zakročiť a občanov na to upozorňovať. Zdá sa však, že skôr ako štát proti nim zasiahne pár aktívnych občanov, ako to bolo v prípade anti-kampane proti Vallovi.
Koho chlieb ješ…
Aj keby si komisia ale robila dokonalú robotu, stále ostáva nedoriešená večne živá otázka pôvodu peňazí na kampaň. Vallo dokázal postaviť kampaň na stovkách malých darcov, čo je v slovenskej politike zatiaľ ojedinelé a veľmi potrebné. Na druhej strane však aj tak gro jeho nákladov pokrylo pár spoluvlastníkov Esetu.
Nesrovnal si podľa svojho transparentného účtu financuje kampaň opäť sám (vložil do nej 185-tisíc eur), Mika v drvivej miere tiež (jeho vklad je 200-tisíc eur). Ich profesná minulosť takúto, na slovenské pomery veľkú, investíciu teoreticky umožňuje. Sponzorstvo Mrvovej kampane je zase uveriteľnou kombináciou viacerých stredne veľkých darov a vlastných investícií.
Prečo však nezaviesť pri istej výške vlastných zdrojov povinnosť predložiť komisii podrobné majetkové, ale aj daňové priznania na niekoľko rokov dozadu? Získali by sme tak väčšiu istotu, že „vlastné peniaze“ sú skutočne reálnym zdrojom príjmov.
Samozrejme, môžeme byť radi, že oproti minulým voľbám vidíme do kuchyne kandidátov lepšie. Ale tiež je jasné, že nové pravidlá s rovnosťou podmienok kandidátov vlastne nič nespravili a že štát dáva od skutočnej kontroly výdavkov ruky preč. Ak ale chceme demokraciu spraviť príťažlivou pred jej kritikmi a pochybovačmi, mali by sme sa ešte viac posnažiť, aby boli predovšetkým voľby v nej férové a transparentné.
Ľuboš Kostelanský, Gabriel Šípoš
Tento blog vznikol za podpory Fondu pre transparentné Slovensko v Nadácii Pontis.
Podporte Transparency, aby sme mohli kontrolovať financovanie volieb aj naďalej. Ďakujeme!