Hosťom epizódy Reforma súdnej mapy a stav slovenského súdnictva podcastu sPrávne naladení bol Samuel Spáč, odborný asistento na Katedre Politológie Univerzity Komenského, pôsobí v Správnej rade Transparency a Judicial Studies Institute na Masarykovej Univerzite v Brne. Výskumne sa zameriava na témy súdnictva a právneho štátu, stav demokracie, súdnické inštitúcie a rodové otázky a v podcaste rozpráva, okrem iného, o súdnej mape, o slovenských sudcoch a o tom, v akom stave je naše súdnictvo. Podcast moderovala a otázky sa pýtala Kristína Kešnerová.
Úvod Kristíny Kešnerovej: Od júna 2023 by mala byť účinná reforma súdnej mapy, ktorej zámerom je zvýšiť kvalitu a efektívnosť súdneho rozhodovania a tým aj dlhodobo nízku dôveru obyvateľov v súdnictvo. Nová súdna mapa prinesie zmenu v počte súdov, v súdnych obvodoch a najmä teda zavedie špecializáciu sudcov tak, aby konkrétni sudcovia vždy rozhodovali prípady spadajúce pod tú istú právnu agendu. Mojím dnešným hosťom je Samuel Spáč. Reforma súdnej mapy vychádza zo správy k stavu justície z roku 2017, ktorej tím expertov skúmal konkrétne aspekty súdnictva na Slovensku, ako je napríklad organizácia súdov, efektívnosť, kvalita súdnictva či rozpočet súdneho systému.
Budeme sa dnes podrobnejšie zaoberať súdnictvom na Slovensku, na začiatok skúste zhrnúť stav, v ktorom sa aktuálne nachádza slovenské súdnictvo z vášho pohľadu.
Samuel Spáč: Slovenské súdnictvo, dá sa na to pozerať z viacerých uhlov pohľadu z hľadiska toho, na čo sa zameriava expertná správa CEPEJ (The European Commission for efficiency of Justice – Európska komisia pre efektívnu justíciu) – to je manažment súdnej sústavy. Tak to zjednodušene poviem tak, že slovenská sústava je príliš rozdrobená, z toho dôvodu zle manažovateľná, čo spôsobuje, že sú medzi súdmi veľké rozdiely a celkovo tá súdna sústava nemá ten výkon, aký by sme očakávali a teda naozaj že jeden z tých problémov je, že ľudia v rôznych častiach Slovenska majú ako keby rozličné súdne sústavy, ktoré majú k dispozícii. To je teda jeden pohľad, ale na stav súdnictva sa dá pozrieť z viacerých pohľadov. Tak z tých nejakých dôležitých, o ktorých sa ešte bavíme je že alebo o ktorých sa dá rozprávať je dôvera v súdnictvo, čo podľa posledných dát z eurobarometra Slovensko malo tretiu najnižšiu dôveru, alebo teda tretí najhorší rozdiel medzi tými, ktorí súdnictvu dôverujú a ktorí súdnictvu nedôverujú. Rovnako tretie najhoršie bolo z hľadiska vnímania korupcie v Európe. Horšie na tom boli len súdnictva v Chorvátsku a Bulharsku. Na druhej strane je potrebné povedať to, že z pohľadu nejakých objektívnych ukazovateľov výkonu súdnictva, ktoré sú v iných správach, ktoré vydáva CEPEJ, ktoré porovnávajú Európske súdne sústavy, Slovensko na tom v tomto momente nie je až tak zle. Bolo v minulosti na tom horšie. V tomto momente napríklad ukazovateľ dispozičný čas, ktorým sa meria efektivita súdnych systémov, Slovensko je v tomto momente povedzme, že v priemere európskych krajín a to už je po zhoršení, ktoré nastalo v covidových rokoch. A ešte by sa dalo o stave slovenského súdnictva rozprávať z mnohých pohľadov, od toho, že slovenské súdnictvo v porovnaní s inými súdnictvami má napríklad nízku zúčtovateľnosť. Čo pozorujeme je nejaká neochota postaviť sa čelom problémom, ktorým súdnictvo čelí obzvlášť zo strany predstaviteľov súdnictva, nedostatok lídrov alebo nedôveryhodnosť lídrov v súdnictve a asi je potrebné spomenúť aj pri tom, že v akom stave momentálne súdnictvo je aj tie korupčné kauzy, ktoré súdnictvom otriasali v posledných rokoch.
Ústrednou témou celej reformy súdnej mapy je funkčnosť súdneho systému. Ako sa teda táto funkčnosť meria? Čo sú hlavné kritériá pri vyhodnocovaní súdneho systému?
Rýchlosť rozhodnutí je asi to čo je pre občana najzaujímavejšie z pohľadu skúmania alebo porozumenia z vonku, že v akom stave súdnictvo je, je veľmi dôležitým ukazovateľom po anglicky clearance rate, u nás sa to volá vybavenosť, čiže schopnosť súdov ako keby riešiť tie veci, ktoré im prichádzajú, kde teda clearance rate by mal byť v ideálnom prípade okolo 100 percent, v súdnictvach, ktoré sa potrebujú zlepšovať viac ako 100 percent. Čiže toto je ešte ukazovateľ, ktorý sa často sleduje. Dispozičný čas je ten najdôležitejší ukazovateľ podľa mňa z pohľadu občanov, ale existujú aj iné merania a vidím tú príležitosť na to, aby som spomenul jednu vec, pretože s Ministerstvom Spravodlivosti, v tomto momente je to v recenznom konaní, sme robili takú analýzu, ktorá využíva metódu, ktorá sa volá Data envelopment analysis a neviem či ma úplne Slovenský preklad, takže to nechám tak, ktorá sa pozerá na efektivitu trochu inak, pozerá sa na ňu ako na schopnosť produkovať želané výsledky vzhľadom na vstupy, ktoré do toho systému idú. Čiže aj to je spôsob ako sa dá na súdnictvo pozerať, že či dokáže vyprodukovať za dané prostriedky rozumné množstvo produkcie a tak sa dajú aj teda súdy porovnávať a my v každom z týchto ukazovateľov vidíme rozdiely medzi súdmi na Slovensku. Poviem aj že sú tam nejaké pozitívne trendy, ktoré vidíme a to je, že tá vybavenosť sa v posledných rokoch výrazne zlepšovala alebo bola na relatívne vysokej úrovni. Trochu to ovplyvnili teda tie covidové roky. Ale v princípe to znamenalo, že slovenské súdnictvo bolo čím ďalej tým viac schopné riešiť nevyriešené veci z minulosti a jednoducho dostávať sa do stavu, kedy môže priebežne vybavovať to, čo bude na stoly prichádzať. Nie je to úplne pravda, lebo naozaj, že rozličné súdy sú v rozličnom stave, ale v princípe tento trend sme pozorovali.
Vy v rámci svojho výskumu zbierate a vyhodnocujete množstvo dát o fungovaní súdov na Slovensku. Čo vám z nich teda vyplýva? Ktoré súdy na Slovensku sú tie najfunkčnejšie?
Tie najfunkčnejšie? Asi práve sa budem odvolávať na výsledky tej data envelopement analysis, ktorú sme robili. Tam vidíme rozdiel medzi nazvem to že malými a veľkými súdmi. Tie veľké súdy vyzerajú byť jednoducho efektívnejšie v tom, ako využívajú prostriedky. Nemajú vždy lepšie výsledky z pohľadu obyvateľov, ale vyzerá to, že je to spôsobené jednoducho tým, že mali resty v minulosti, že tá súdna sústava nie je v tomto momente nijako vyrovnaná. Naozaj platí, že kým v Bratislave I – Starom Meste možno čakáte v priemere na rozhodnutie civilné 2 roky, v minulosti možno ešte viacej, tak v Lučenci to prosto dlhodobo bolo niekde okolo troch štyroch mesiacov. Čiže toto je tam problém, ktorý máme. Ale je to spôsobené tým, že tie mnohé malé súdy sú naddimenzované personálne a finančnými prostriedkami. Z toho dôvodu sú schopné produkovať včas. Na druhej strane, nie je to úplne efektívne z pohľadu manažmentu a z pohľadu štátu.
Tak to je vlastne aj ambícia tej reformy súdnej mapy toto zmeniť.
Tou ambíciou asi je aj to, že naozaj začne vyrovnávať súdy medzi sebou a zároveň zabezpečí to, aby tie finančné prostriedky využívali efektívne. Ešte mi napadla jedna vec, lebo som na jednu časť neodpovedal, že v tej analýze sme videli aj, že ktoré súdy vyzerajú byť najhoršie a tam úplne suverénne najhoršie z pohľadu efektivity vychádzali Okresný súd Bratislava IV a Okresný súd Piešťany, ktoré sú zaujímavé tým, že oni naozaj majú aj tie objektívne ukazovatele vybavenosť, dispozičný, čas, ktorý je horší ako porovnateľné súdy. A zároveň teda keď sme brali do úvahy to, že koľko zdrojov sa do nich dáva, tak produkujú mimoriadne neefektívne, produkujú v niektorých momentoch až povedzme, že o 25 percent horšie ako podobné súdy s tými istými prostriedkami.
Sú v Európe súdne systémy, ktoré sú funkčné a ktorými by sme sa vedeli inšpirovať?
To je náročná otázka, lebo ono to asi závisí od väčšieho množstva faktorov. Nepoviem, že mojím takým ideálnym súdnym systémom z pohľadu manažmentu, nie som právnik, ale teda z pohľadu manažmentu, je holandský systém. Mňa úplne fascinuje to, že sú tam schopní reformy iniciovať zo strany sudcov. Tie reformy sú namierené napríklad na zmenu súdnej mapy. V Holandsku jedna z kľúčových reforiem, ktorá vzišla od sudcov, bolo zníženie počtu prvostupňovým súdov. Na Slovensku máme v tomto momente prvostupňový súdov 54, so súdnou mapou / po súdnej mape 30. V Holandsku, ktoré je cca štyrikrát väčšie v počte obyvateľov, je 11 prvostupňových súdov. Tá reforma naozaj vyšla od sudcov a jednoducho bolo to motivované tým, že poďme spraviť súdnu sústavu, ktorá bude manažovateľná, s ktorou sa bude dobre pracovať, v ktorej budeme vedieť zabezpečovať všetky materiálne podmienky a zároveň budeme pripravení na nejaké šoky, ako bol koniec koncov aj covid, ale to sú aj odchody do dôchodkov, materskej dovolenky, choroby, ktoré sa jednoducho dejú a na ktoré sú malé súdy strašne citlivé.
Tak u nás vidíme asi presný opak. Nielenže od sudcov nejde žiadna iniciatíva k reforme, ale skôr naopak. Čo sa týka reformy súdnej mapy, tak z tej strany ide dosť silný odpor. Ak dáme teda preč ten bežný odpor voči zmenám, v čom podľa vás tkvie podstata takej nevôle zo strany sudcov voči reforme súdnej mapy?
Myslím si, že by sme nemali dávať úplne bokom ten taký tradičný odpor, lebo myslím si, že to je úplne v jadre toho, že naozaj táto, že súdnictvo, a to sa netýka len slovenského súdnictva, to sa týka mnohých súdnictiev, ktoré majú takzvaný byrokratický model sudcovských kariér. Čiže ľudia pôjdu do systému ako veľmi mladí. Sú tam vzdelávaní a socializovaní, tak tie systémy bývajú veľmi rezistentné voči zmenám. Čiže to je jeden faktor, ale teda boli tam aj nejaké iné protiargumenty, ktoré zaznievali alebo teda tento odpor bol vyjadrený formou nejakých protiargumentov. Bol najčastejší argument, ktorý som ja zaznamenal a školil som na to dve diplomové práce, tak si pomôžem aj trochu nimi. Tie argumenty boli o tom, že podľa sudcov reforma nebola dostatočne pripravená, dostatočne vyargumentovaná a teda zároveň aj nedostatočne komunikovaná. Veľký odpor bol voči zmenšovaniu počtu krajských súdov alebo teda odvolacích súdov. A tam naozaj nebolo asi úplne vysvetlené, že prečo ministerstvo vybralo práve tie krajské súdy, ktoré vybralo. Prečo sa ministerstvo rozhodlo túto tému nekomunikovať a trochu podľa mňa v nej neodpovedať skôr vajatavo, je mi nejasné, ale myslím si, že to teda tomu ublížilo. Mnohí sudcovia sa cítili dotknutí. Tí študenti, ktorí písali diplomovú prácu u mňa sa pozerali na listy, ktoré súdy posielali v pripomienkovom konaní ministerstvu spravodlivosti, kde boli formulované ich argumenty pre respektíve proti súdnej mape. Boli prevažne proti, ale zaujímavé bolo aj to, že súdy, ktorých sa reforma súdnej mapy netýkala, tí sa skôr nevyjadrovali ako vyjadrovali. Čiže vyjadrovali sa len tí, ktorí boli dotknutí a vyjadrovali sa negatívne. A mnohí jednoducho hovorili o tom, že to nepovedie k lepšiemu manažmentu, že to nepovedie k lepšej efektivite, lebo súdna sústava funguje dobre. Čo je trochu v rozpore s tým, čo hovoria pri iných veciach, ktoré sa s nimi komunikovali, kde často hovorievali o tom, ako podmienky na súdoch nie sú dostatočné a potrebujú viacej prostriedkov a potrebujú viacej sudcov, aby mohli fungovať normálne. Čiže je tam isté protirečenie. Určite sa dalo diskutovať o tom, že prečo boli navrhnuté práve také zlúčenia napríklad obvodov, aké navrhnuté boli. A za najrelevantnejšiu výhradu ja považujem to, že nebolo úplne myslené na to, alebo nebolo úplne vyriešené, že ako vyriešiť potom problém so zamestnancami súdov. Súdnictvo má problém udržiavať zamestnancov súdov na súdoch. Obzvlášť vo väčších mestách je obrovská fluktuácia. Ale platí to aj v menších mestách, ak sa im sťažia pracovné podmienky, ak budú trebárs nútení viac cestovať alebo sa im zmení aj ten komfort práce, je možno prirodzené, že by bol voči takejto reforme odpor a podľa mňa na to reforma súdnej mapy úplne nemyslela, že ako vyriešiť tú situáciu zamestnancov a ako zabezpečí to, aby tí ľudia, ktorí vedia, ako systém funguje zvnútra, aby neodchádzali z neho. Ale môžem ešte povedať aj, že zaznievali mnohé z tých argumentov, ktoré zaznievali v tých listoch. Bývali zvláštne, miestami až na hranici nie úplne pochopiteľných. Prvá vec, ktorá ma tam vyrušovala, bývalo to, ako sudcovia pracovali s prístupnosťou spravodlivosti, čiže prístupnosť spravodlivosti merali v kilometroch, pričom teda tradične sa o dostupnosti a prístupnosti spravodlivosti hovorí najmä z pohľadu nejakých finančných nákladov, ktoré sa žiadajú od strán sporu na to, aby mohli niečo vôbec chcieť od súdnej sústavy. Potom mnohé súdy operovali s nesprávnym argumentom, že veľké súdy sú menej efektívne, čo nepotvrdzujú žiadne zahraničné štúdie a popravde ani tá naša slovenská. Mnoho súdov argumentovalo históriou. Tam boli skvostné myšlienky od toho, že súd existuje už 171 rokov po argument, že mesto Ružomberok je predurčené na výkon súdnictva, čo je veľmi ťažké pochopiť. A potom ďalšie nepochopiteľné argumenty boli pre mňa argumenty, ktoré vychádzali aj od súdov ale trebárs aj od samospráv, ktoré hovorili, že v momente ako nebude súd v danom okresnom meste, tak to zabrzdí ekonomický rozvoj regiónu. Pričom naozaj som nerozumel tomu kauzálnemu mechanizmu, že prečo by ekonomický rozvoj mesta závisel od toho, či je budova súdu, či je súd v danom okresnom meste alebo nie. Až po môj obľúbený argument z tých listov, ktorý napísal Okresný súd Svidník, ktorý povedal, že by nemal byť zrušený z toho dôvodu, že je vlastníkom chaty na Domaši a nie je jasné, kto by sa o chatu staral a sudcovia ju využívajú už od roku 1973. Čiže tie argumenty naozaj že strieľali z každého uhla pohľadu a len malá časť z nich obsahovala aj nejakú relevantnú a podloženú argumentáciu.
Keď už sa teda rozprávame o sudcoch v kontexte toho všetkého, čo tu zaznelo. Líši sa podľa vás slovenský sudca od sudcov v systémoch, ktoré požívajú možno vyššiu mieru dôveryhodnosti? Je to o odbornosti alebo o iných kvalitách sudcov?
Je to pomerne náročná otázka. Popravde, ani si netrúfam komparatívne hodnotiť odbornosť slovenských sudcov. Nevidím úplne zásadný dôvod na to, aby tam bol nejaký špecifický rozdiel oproti slovenským sudcom a iným sudcom v tomto regióne. Asi tam bude rozdiel v odbornosti, ale to jednoducho platí vo všetkých sférach života. Oproti väčším krajinám, ktoré jednoducho majú ako keby väčší ten „pool“ ľudí, z ktorých vyberajú. To vidíme aj pri majstrovstvách sveta vo futbale. Jednoducho väčšie krajiny to majú miestami o trochu ľahšie, keď sa snažia nabrať veľa kvalitných ľudí. A teda bude to súvisieť skôr so školstvom ako so sudcom. Zároveň je asi potrebné povedať, že nemyslím si, že primárnou charakteristikou dobrého sudcu je jeho odbornosť. Sudca v tomto systéme má byť skôr človek, ktorý je schopný počúvať argumentom, dokázať ich spracovať a vedieť ich vážiť proti sebe. Je jednoducho rozhodcom v nejakej situácií, kde mu to, čo je pravda, hovoria strany sporu a má si medzi tým byť schopný vybrať. A kľúčovou asi vecou je, že má byť rozhodný, čiže má v nejakom momente byť schopný povedať, že takto to podľa mňa je a pre toto som sa priklonil na nejakú stranu. A zároveň ešte je potrebné povedať, že tie súdnictva, ktoré majú nižšiu dôveru, alebo že veľká časť zo súdnictva, ktoré patria do tej horšej polovice v dôvere, sú súdnictva v postkomunistickej priestore. A to nám asi povie, že možnože tam sú nejaké špecifiká aj sudcov v tomto priestore. Sú to špecifiká, ktoré sa týkajú toho, ako sa sudcovský stav tvorí. Teda že sudcovia vstupujú do neho mladí, sú vzdelávaní, socializovaní v tom systéme.To znamená, že preberajú na seba vzory správania, ale aj prístup a postoje svojich seniornejších kolegov, čo podľa mňa v mnohom sa odráža v tom, ako ľudia vnímajú súdnictvo. Často na Slovensku som aspoň ja počúval, a to aj od sudcov, od ľudí, ktorí so súdmi pracujú, že sudcovia sa správajú pomerne často alibisticky a obzvlášť v náročných veciach nechcú rozhodovať. Čiže to budú také faktory, ktoré sa jednoducho prenášajú dlhodobo v súdnictve a budú v niečom špecificky platné pre postkomunistické súdnictva. Rozmýšľam, že ešte čo by mohlo byť, že v čom sú iné. Ešte je potrebné povedať, že prečo je asi dôvera nižšia a to sa už netýka úplne súdnictva, ale že prečo sú tieto krajiny iné ako krajiny, ktoré majú vyššiu dôveru a to je že celkovo sú tam dva faktory mimo súdnictva, ktoré to zásadne ovplyvňujú. Prvá je celková inštitucionálna dôvera, čiže nielen dôvera v súdnictvo, ale v iné inštitúcie štátu, vrátane vlády, parlamentu, politických strán a podobne. Čo sa dá zhrnúť pod nejaký termín politická kultúra, čiže súbor postojov voči inštitúciám štátu. To býva vyššie v iných krajinách a súdnictvo je v niečom len obeťou tohto celého trendu. Pretože si myslím, že súdnictvo zároveň nie je tou inštitúciou, na základe ktorej si občania tvoria názor na dôveryhodnosť, mieru dôvery voči inštitúciám štátu. A druhý faktor je nižšia miera medziľudskej dôvery v postkomunistických spoločnostiach, čiže nižšia miera nejakého sociálneho kapitálu. To, ako vôbec dôverujeme jeden druhému na ulici, a to, ako sme podozrievaví voči sebe navzájom. A to sa potom týka toho, že ak nie sme voči sebe, ak nemáme voči sebe dôveru, tak sa častejšie podozrievame zo zlých úmyslov a to sa potom odráža aj na dôvere v súdnictvo.
Jednou z hlavných tém, ktoré sú diskutované v súvislosti s reformou súdnej mapy, je nezávislosť justície na Slovensku. Keď sme spolu naposledy telefonovali, tak ste naznačovali, že nezávislosť justície si rôzni ľudia vykladajú rôzne. Ako podľa vás treba vnímať nezávislosť justície a čo ju najviac ohrozuje na Slovensku? Je tu napríklad aj takýto legislatívny zásah, ako je reforma, o ktorej sa dnes rozprávame alebo sú to iné faktory?
V princípe legislatívny zásah takéhoto typu, ktorý zasahuje do súdnictva, môže mať potenciál zasahovať do nezávislosti súdnictva. A to v takom prípade, ak by zásadným spôsobom buď trebárs vyháňal sudcov zo systému, alebo nejakým spôsobom pretváral väčšiny, ktoré v tom súdnictve existujú. Čiže sú legislatívne zásahy, ktorými sa dá ohroziť nezávislosť súdnictva. V Poľsku jeden z tých zásahov je veľmi radikálne zníženie odchodu do dôchodku teda dôchodkového veku a zároveň aj to, že ako sa to pravidlo aplikovalo. Nič také sa na Slovensku nestalo, čiže to by bolo jedna vec. A podľa mňa, že v čom slovenské súdnictvo… Ale tiež vidím, že to sa netýka len slovenského súdnictva, v čom nerozumie ako keby pojmu nezávislé súdnictvo je, že dnes je akademická debata o nezávislosti súdnictva niekde úplne inde, ako o tom uvažujú slovenskí sudcovia. Slovenskí sudcovia majú tendenciu chápať nezávislosť súdnictva ako „v prvom rade nech sa do nás nestarajú politici alebo politické zložky moci, vláda, parlament, ktokoľvek“, ale asi sa dá tvrdiť, že to je, „nech sa do nás nestará vôbec nikto“. Že nezávislosť súdnictva je privilégium robiť si v podstate čo chcú. To, čo už dneska vieme z výskumu je, že nezávislosť súdnictva môže byť ohrozená ako zvonku tak aj zvnútra. Nezávislosť súdnictva môže ohrozovať akýkoľvek aktér, ktorý má kapacitu nezávislosť súdnictva ohrozovať. Čiže ak je mu daná nejaká moc a tak môže ohrozovať nezávislosť súdnictva. Na Slovensku veľká moc v správe súdnictva patrí do rúk sudcov samotných, ktorí majú tú moc. Minimálne od založenia súdnej rady a rozhodujú o tom, kto sa do systému dostáva. O tom, akým spôsobom sa systém vysporiadava s tými, ktorí nemajú želané výsledky a akým spôsobom sú ľudia v rámci systému povyšovaní. A výskum na Slovensku ukazoval to, že sudcovia majú tendenciu vyberať si takých sudcov, u ktorých sa dá predpokladať, že budú mať rovnaké hodnoty, že budú mať rovnaký prístup a praktiky. To sa ukázalo vo výskume výberových konaní, kedy vyššiu šancu uspieť vo výberových konaniach mali sudcovia, ktorí buď poznali niekoho v komisii, čiže pracovali na súde aspoň ako jeden z členov komisie, alebo mali v rodine sudcu. Kdekoľvek to prezentujem vo svete, tak vždy to vyvoláva veľa úsmevov. Aj medzi sudcami z celého sveta vidieť, že niečo také, ako mať sudcu v rodine môže byť štatisticky signifikantným prediktorom toho, že sa niekto stane sudcom. A to, že s tými výberovými konaniami sa niečo dialo aj napriek tomu, že boli nastavené tak, aby dochádzalo k výberu na základe kvality, vidíme aj na základe tých príkladov, ktoré boli medializované. Ako je sudkyňa Zuzana Maruniaková, ktorá sa dostala na víťaznú pozíciu až v záverečnej časti teda v ústnej časti výberového procesu. Zároveň vo výberovej komisii sedeli sudcovia, ako bol vtedajší predseda Krajského súdu v Bratislave pán Sádovský alebo pán Sopoliga, ktorý bol predseda Združenia sudcov Slovenska, čiže sudcovia, ktorí boli vplyvnými predstaviteľmi toho sudcovského, záujmového alebo sudcovskej záujmovej skupiny v rámci súdnictva. A tam vidíme, že zásadným spôsobom to nieže nezlepšilo nezávislosť súdnictva, ale práve to ohrozovalo nezávislosť súdnictva.
Jedným z významných nástrojov dosahovania cieľov súdnej mapy je vytvorenie podmienok pre väčšiu špecializáciu sudcov, teda zabezpečenie, aby konkrétni sudcovia rozhodovali prípady, ktoré spadajú pod tú istú právnu agendu, či už obchodnú, rodinnú, civilnú, správnu, trestnú. V čom vy vidíte prínos takéhoto usporiadania? Ako má špecializácia sudcov prispieť ku kvalitnejšiemu súdnictvu?
Tak tá logika za tým je pomerne jednoduchá. Tým, že sa vytvoria väčšie jednotky, jeden sudca už nebude musieť rozhodovať naprieč agendami. V tomto momente, ak sa nemýlim, máme 13 súdov, ktoré majú menej ako 10 sudcov, okolo 25, možno 30 súdov, ktoré majú menej ako 20 sudcov. Či sú to pomerne malé súdy, v ktorých sudcovia sa musia venovať viac ako jednej téme, čo jednoducho z pochopiteľných dôvodov znižuje ich schopnosť ísť do hĺbky v tých špecifických otázkach. Čo ich do určitej miery aj znevýhodňuje, potom pri stretnutiach s advokátmi. Súdna reforma bola namierená práve na to, aby vytvorila väčšie celky, čím by vytvorila sudcom možnosť venovať sa len jednému typu agendy, čo by bol jeden benefit, lebo sami by si mohli zvyšovať svoju odbornosť tým, že by sa stretávali s jedným typom otázok a nemuseli by prechádzať do iných právnych odvetví, ktoré majú za sebou aj nejakú povedzme, že inú právnu logiku alebo inú logiku uvažovania pri rozhodovaní, ktorá tam prosto hrá rolu a zároveň by to vytvorilo tú situáciu, že by mohli sudcovia viac zdieľať vedomosť medzi sebou. Pracovali by na väčších jednotkách, čiže by to vytvorilo väčšie tímy a jednoducho je iné vzdelávať sa v skupine troch ľudí, iné vzdelávať sa v skupine pätnástich, kde miera tej vedomosti a toho, čo môžu jednotliví členovia tímu priniesť, je úplne iná. Z tohto pohľadu podľa mňa tento cieľ podľa mňa nie je úplne dosiahnuteľný na prvostupňových súdoch. Respektíve je, ale je dosiahnuteľný len vo veľmi limitovanej podobe. A aj si myslím, že to tá reforma úplne nedosiahla, ale nie som si ani istý, či sa o to usilovala. To, kde by špecializácia mala omnoho väčší zmysel, je už úroveň odvolacích súdov, kde by sa naozaj vytvárali špecializované jednotky tým, že by ich bolo málo. Naozaj by to boli desiatky sudcov, ktoré sa trebárs venujú obchodnej agende. A tá miera vedomostí, tá vedomosť medzi tými sudcami by mohla byť omnoho väčšia. Zároveň by to zabezpečilo to, že už by sme nemali osem jednotiek 8 krajských súdov, ktoré by si vytvárali ako keby svoju vlastnú judikatúru, podľa ktorej sa správajú a ktorá nie nevyhnutne komunikuje s ostatnými. Ale mali by sme už len tri, čo by bolo aj pre Najvyšší súd jednoduchšie potom v tej úlohe, ktorú má aj zo zákona, že má judikatúru zjednocovať. Čiže z tohto pohľadu sa mi zdá, že reforma úspešná nebola. Obzvlášť preto, že sa nepodarilo naplniť ten cieľ spájania krajských súdov. Či to bude mať nejaký efekt na okresných súdoch? Je to zaujímavá otázka. V tomto momente na ňu nevieme odpovedať, ale ja poviem, že tam by som očakával ten efekt menší. Podľa mňa, kde to mohlo mať ten väčší dopad na kvalitu súdnictva, vnímanú kvalitu súdnictva bolo vďaka rozhodovaniu vyšších súdov.
Na záver sa teda ešte vrátim k sudcom a k tomu, ako sa postavili k reforme súdnej mapy. Vy si myslíte, že sudcovia ako nositelia moci a systému, ktorého dôveryhodnosť majú reprezentovať, že majú nejakú morálnu povinnosť spolupráce pri zavádzaní zmien alebo ide tu o priestor osobného rozhodovania?
Neviem, či by som to nazval úplne morálnou povinnosťou podieľať sa na zavádzaní zmien, ale príde mi veľmi zvláštne a trochu aj nezodpovedné byť niekým, kto aktívne tento proces brzdí. Totiž zodpovednosť za štát aj za súdnictvo v konečnom dôsledku majú a musia mať politici a to sa netýka, to teda nesúvisí úplne s tým, že sudcovia, teda politici, majú byť zodpovední za výkon spravodlivosti. A to sa týka naozaj čisto manažérskej úlohy, že politici sú zodpovední za to, aby z vynaložených prostriedkov, ktoré štát vynakladá, jednoducho občania dostávali relatívne rozumné služby, alebo povedzme, že čo najrozumnejšie služby alebo služby v čo najvyššej kvalite. Z toho pohľadu sa mi zdá veľmi nezodpovedné, ak sudcovia dlhodobo takému procesu bránia. Je úplne v poriadku, ak sa zapájajú do tej diskusie. Je úplne v poriadku, ak prezentujú svoje argumenty. Moja skúsenosť aj moje chápanie tejto situácie je trochu také, že sudcovia sú si dobre vedomí svojho špecifického postavenia pri zavádzaní zmien v súdnej moci. Totiž vlády tam ostávajú maximálne štyri roky, často aj menej ako štyri roky. Ministri ešte kratšie. Sudcovia sú záujmová skupina, v ktorej je veľká kontinuita. Sudcovia sú tam väčšina z nich nad 25-30 rokov, v tom systéme ostávajú a vedia byť veľmi vytrvalou opozíciou voči takýmto zmenám. A to je to, čo som pozoroval. Akože podľa mňa ich stratégiou napríklad pri reforme súdnej mapy je jednoducho spomaliť ten proces do takej miery, že sa nestihne implementovať a v tom momente oni vyhrali. Oni nemusia vyhrať argumentmi, im stačí, keď ten proces spomalia objemom tých argumentov nie ich obsahom. A to je podľa mňa to, čo sa dialo. A to je podľa mňa aj to, čoho by som sa v tomto momente obával. Ja som si ešte stále nie istý, že súdna mapa bude úspešne implementovaná a myslím si, že je to práve z týchto dôvodov.
O reforme súdnej mapy a o stave slovenského súdnictva som sa dnes rozprávala so Samuelom Spáčom, odborným asistentom na Katedre politológie Univerzity Komenského, ktorý tiež pôsobí v Judicial Studies Institute na Masarykovej Univerzite v Brne. Dúfame, že sa vám táto epizóda páčila a akékoľvek otázky radi zodpovieme na našich sociálnych sieťach. Ďakujeme, že nás počúvate.
Za prepis ďakujeme našej dobrovoľníčke Stanke Ingrovej.