Témam korupcie a právneho štátu venujú čoraz väčšiu pozornosť aj „alternatívne médiá”. Ako ukazuje unikátna obsahová analýza Transparency aj reprezentatívny prieskum Focusu, ich dopad na verejnú mienku a kvalitu demokracie nemožno podceňovať.
„Podporte jediné skutočne nezávislé spravodajstvo,” nabáda čitateľov dezinformačný portál Hlavné správy. Ten údajne bráni slobodu slova proti propagande „mainstreamových médií, liberálneho establišmentu či korporácií”. Podobnými argumentami lákajú čitateľov a inzerentov aj ďalšie „alternatívne médiá”, ako sa sami nazývajú. A hoci túto „exkluzivitu undergroundu” pri zjavných sympatiách politikov novej koalície sčasti stratia, odklon od ich dlhodobo budovaného „biznis modelu” zrejme čakať netreba.
Ako teda ich vyhraňovanie sa voči štandardným médiám, nezávislosť, slobodomyseľnosť či kvalita informovania vyzerá v praxi a aký má vplyv na verejnú mienku? V Transparency International sme sa rozhodli na tieto otázky pozrieť bližšie v kontexte tém korupčných káuz, právneho štátu a nezávislých inštitúcií, ktoré stoja už 25 rokov aj v stredobode záujmu slovenskej pobočky najvplyvnejšej protikorupčnej organizácie na svete.
Príťažlivosť alternatívy
Hoci výsledky prieskumu sa, aj na základe iných sociologických výskumov, do istej miery dali predvídať, miera príchylnosti ľudí ku sprisahaneckým či prinajmenšom nepodloženým teóriám pôsobí predsa len prekvapujúco. V prípade všetkých piatich otázok sa viac ľudí priklonilo k interpretácii bližšej „alternatívnym médiám” (viď graf vyššie). Podrobnosti o prieskume si môžete prečítať v samostatnom článku „V téme korupcie a práva láka Slovákov alternatívna realita“.
Tieto témy sa v prostredí dezinfoscény výraznejšie presadili až po vražde novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v roku 2018. Intenzita odhalení, zatýkanie vplyvných ľudí z politiky, biznisu aj inštitúcií presadzovania práva, ako aj prudká protireakcia v podobe spochybňovania vyšetrovaní či vojny v polícii, importovali tieto témy aj do stredobodu pozornosti „mediálnej alternatívy”.
Práve túto kauzu a jej pokrývanie v časti dezinfoscény sme si v Transparency zvolili ako východiskovú pre obsahovú analýzu. Postupne sme pridali deväť ďalších kľúčových káuz z oblasti korupcie, právneho štátu a demokratických inštitúcií, ktorých podrobnú analýzu si môžete prečítať v rovnomennej štúdii „Ako mediálna alternatíva objavila právny štát a boj proti korupcii“.
Z periférie do stredobodu pozornosti
Vzorku pre analýzu tvoria internetové spravodajské portály Hlavné správy a Hlavný denník a mesačník Extra plus. Všetky tri sú vedené v databáze iniciatívy Konšpirátori.sk ako médiá s pochybnou dôveryhodnosťou a kvalitou obsahu. Keďže však všetky analyzované texty zďaleka nemožno označovať za manipulácie či dezinformácie, prepožičali sme si pre potreby tejto analýzy neutrálnejšie označenie „alternatívne médiá“. Pre zreteľnejšie popísanie ich prístupu sme do analýzy zahrnuli aj referenčnú vzorku takzvaných mainstreamových médií zastúpených portálom Aktuality.sk, Denníkom N a Denníkom SME.
Prehľad mediálneho archívu služby Mediaboard potvrdzuje značnú prioritu, ktorú tieto témy v „alternatívnych médiách” získavali. Aj napriek tomu, že „alternatívnu” vzorku tvoria dva portály, ktoré boli rozhodnutím NBÚ mesiace po vypuknutí vojny na Ukrajine zablokované, ich redakciu tvorí len pár ľudí a v trojici je zahrnutý aj relatívne malý magazín Extra plus, pri viacerých témach sa počet článkov k silnej mainstreamovej trojici približoval.
Najevidentnejšie to bolo v prípade témy týkajúcej sa smrti bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského, ako aj vzťahu novinárky Moniky Tódovej a sudkyne Pamely Záleskej, ktorej sa dokonca „alternatíva” venovala častejšie ako štandardné médiá.
Práve vražda Jána a Martiny bola jednou z prvých veľkých tém týkajúcich sa korupcie a právneho štátu, ktoré vzbudili výraznú pozornosť „alternatívy” a kde sa šírili aj konšpirácie. Prvý súdny proces v roku 2020 mapovalo 70 domácich i zahraničných novinárov. Mainstreamové médiá sa od prvej chvíle snažili prinášať dôležitý kontext prípadu aj súvisiacich káuz, aj keď niekedy skutočne aj s problematickými aspektami. Pre právny štát v nebývalej miere sa mainstream opieral aj o úniky zo spisov a interpretačným vkladom neraz vzbudzovali nereálne očakávania, že všetci obžalovaní budú aj odsúdení.
„Alternatívne médiá” naopak využili oslobodenie hlavného podozrivého z objednávky vraždy, mafiánskeho podnikateľa Mariána Kočnera, na kritiku štátneho establišmentu aj mediálneho mainstreamu. Nepostavili sa síce otvorene za Kočnera, aj pre ne bol zrejme príliš toxickou postavou. Pripúšťali možnosť jeho viny. Za tým, že unikol trestu, videli rovno zlyhanie polície a Špeciálnej prokuratúry, ktorá kauzu dozoruje, naznačovali aj sprisahanie novinárov s politikmi.
Paradoxom je, že napriek masívnej kritike mainstreamových médií v kauze Kuciak i v ďalších témach korupcie a právneho štátu na ne boli „alternatívne médiá” doslova odkázané. Len v minimálnej miere prinášali vlastné zistenia či investigatívu. Namiesto nich publikovali nepodložené teórie a konšpirácie, fakty spochybňovali otázkami, alebo komentovali informácie, ktoré priniesol niekto iný. Hlavný denník ani Hlavné správy tiež neváhali kopírovať celé pasáže z článkov iných novinárov a to vrátane tých, ktorých kritizujú aj menovite.
Jedným z dôvodov, prečo „alternatíva” nedokáže konkurovať mainstreamu vlastnou produkciou, môže byť aj absencia novinárskych metód práce. Nehlásia sa ani k Etickému kódexu Slovenského syndikátu novinárov, nedodržiavajú základné štandardy žurnalistiky ako je vyváženosť spravodajstva, nestrannosť či overovanie faktov. Publikované správy sú často neoverené, bez možnosti reagovať a to aj v prípade, že zverejnia vážne obvinenie.
Obete monsterprocesov
Viaceré korupčné témy sa pre „alternatívne médiá” stali zaujímavými až po čase. Najvypuklejšou bola kauza Búrka, považovaná za najväčšiu justičnú korupčnú kauzu v histórii Slovenska. Z mainstreamu sa čitatelia hneď na úvod dozvedeli nielen mená zadržaných sudcov a právnikov, ale aj z čoho sú obvinení, ich profily a komunikáciu v Threeme. „Alternatíva” naproti tomu spočiatku prebrala z tlačových agentúr, či iných médií len pár faktov, ktoré sa ešte snažili spochybniť. A to aj úvahami, prebranými od iných, napríklad od bývalého ministra za HZDS a obľúbenca dezinfoscény Štefana Harabina.
Jednu z hlavných obvinených v kauze, bývalú štátnu tajomníčku Ministerstva spravodlivosti za Smer Moniku Jankovskú, si viac začali všímať až po jej protestnej hladovke. Hlavný denník ju v článku Anety Leitmanovej neváhal označiť za statočnú ženu i obeť prokurátorskej svojvôle a zlovôle. Kto písal daný článok, zrejme vie iba redakcia, keďže novinárka tohto mena verejne známa nie je. V „alternatívnych médiách” je však bežné používanie pseudonymov, zatiaľ čo podľa Etického kódexu novinár svoje meno neskrýva.
V prípade kauzy Jankovskej sme narazili na problematické praktiky aj pri časti mainstreamových médií. V auguste 2021 sa mala v kauze vydierania, kde jej hrozí trest väzenia od štyroch do 10 rokov, dostaviť pred súd, po príchode sa však roztriasla, rozplakala a podlamovali sa jej nohy. Mainstreamové médiá z jej príchodu robili priamy prenos, videá sú dodnes na webe.
Ústava garantuje každému občanovi ochranu jeho cti, dôstojnosti a súkromie. V prípade osôb verejného záujmu sú však medze prípustnej kritiky, použitia podobizní a ochrany súkromia menej prísne ako pre bežných ľudí. Je nepochybne vo verejnom záujme, aby obyvatelia videli, že aj predstaviteľ vládnej moci, pokiaľ pácha trestné činy, nie je nedotknuteľný. Avšak aj médiá by mali rešpektovať ľudskú dôstojnosť.
Za mučeníka vyhlásila „alternatíva” aj bývalého šéfa Špeciálnej prokuratúry Dušana Kováčika, ktorého Najvyšší súd v máji 2022 právoplatne odsúdil za prijatie úplatku 50-tisíc eur od mafie a za vynášanie zo spisov na osem rokov väzenia. Extra plus, ktorý vlastní Lenka Mayerová kedysi blízka Mečiarovmu HZDS, k téme preberal napríklad názory podpredsedu Smeru Ľuboša Blahu. V magazíne sa tak objavovali aj jeho úvahy o „matovičovskom monsterprocese“, zameranom na „čistky oponentov”, za ktoré „by sa nehanbil“ ani stalinistický prokurátor Urválek.
Nenovinárske žánre
Článok Extra plusu, ktorého šéfredaktorka od čitateľov pýta peniaze na to, „o čom iné médiá mlčia”, tvorí z Facebooku skopírovaný Blahov status, čo je, mimochodom, vcelku bežnou praxou „alternatívnych médií”. Počas analýzy sme natrafili na viaceré „nenovinárske” žánre tohto typu podobne ako miešanie spravodajstva s názormi bez toho, aby boli jasne odlíšené. Zvykom nie je ani overovanie tvrdení politikov, čo by malo byť základnou náplňou novinárskej práce.
Takto nekriticky „alternatíva” prebrala aj tvrdenia politikov Republiky a Smeru o možnom falšovaní volieb. Téme sa venoval aj mainstream, predovšetkým potom, ako vyrukoval exminister Jaroslav Naď s tvrdením, že „občan Slovenskej republiky bol v Rusku prebrať peniaze v prospech Smeru na manipuláciu volieb“. Štandardné médiá upozorňovali aj na fakt, že téma údajného rizika manipulovania volieb nie je nová a objavovala sa aj pred predošlými voľbami.
Najväčšiu intenzitu pokrytia však „alternatívne médiá” nasadili v období necelých dvoch mesiacov pred parlamentnými voľbami v téme blízkeho vzťahu sudkyne Pamely Záleskej a novinárky Moniky Tódovej.
Hoci na ich blízkosť poukazoval niekoľkonásobný premiér Robert Fico už na začiatku roka 2021 a ich vzťah za lásku vtedy vo svojom statuse označil aj Blaha, kauzu z toho urobila „alternatíva” až pred voľbami 2023, kedy novinárku so sudkyňou v tatranskom penzióne nafilmoval kontroverzný youtuber Martin Daňo. Ten v minulosti musel na príkaz súdu zmazať nenávistné videá o Tódovej, pričom v súvislosti s videami tohto typu bol aj vo väzbe. Téma sa držala na titulkách webov Hlavný denník, Hlavné správy, ereport, či Slobodný vysielač aj niekoľko dní. Nosnou témou sa vzťah stal aj pre mainstreamový a bulvárny denník Plus 1 deň.
Obsah „alternatívnych médií” sa však na novinárčinu už často ani nehral. Okrem toho, že publikovali jednostranné vyjadrenia bez reakcií hlavných aktérok článkov a konšpirovali o skupinke, ktorá manipuluje súdne procesy, neváhali dať priestor ani dehumanizujúcim a urážlivým výrokom. Tie voči obom ženám odzneli aj z úst niekoľkonásobného premiéra, ktorý agresívnu rétoriku využíval ako nástroj na získanie víťazstva v ďalších voľbách.
Nepokryté konšpirácie
Za konšpiračnú kauzu číslo jedna predchádzajúcich rokov však v „alternatíve” možno jednoznačne označiť samovraždu exprezidenta policajného zboru Milana Lučanského, ktorú živia dodnes. Naratív o jeho dobití dozorcami pritom do verejného priestoru rozšíril tradičný denník Pravda, ktorý sa kontext neskôr snažil uviesť na správnu mieru. Spochybňovaním oficiálneho vyšetrovania plnil titulky aj Plus 1 deň.
V „alternatíve” sa bez riadnych dôkazov opakovane konšpirovalo o „politickej vražde”. Dezinformačný časopis Zem&Vek publikoval v decembri 2022 text autora Ivana Štubňu „Úmrtie Milana Lučanského bola plánovaná politická vražda”, ktorý sa k tejto „definitíve” dopracoval aj za pomoci použitia 61 otáznikov. (Text ako blog prebrali aj Hlavné správy).
Projekt Infosecurity.sk zhodnotil, že téma Lučanského samovraždy sa aj za pomoci dezinfoscény stala dôležitým nástrojom na vytváranie pocitu, že vláda zneužíva inštitúcie v boji proti oponentom. Vtedajšia koalícia bola často obviňovaná z vykonštruovaných politických procesov. Lučanský, prezentovaný ako hrdina a martýr, vraj musel byť umlčaný, lebo stál v ceste mocenským záujmom vlády a vedel príliš veľa.
„Prípad smrti policajného exprezidenta Milana Lučanského bude mať ďalekosiahly dopad na vývoj slovenskej politiky,” prognózoval už krátko po incidente aj Robert Fico, ktorému sa napokon podarilo zvrátiť upadajúcu trajektóriu popularity a po predčasných voľbách v septembri 2023 sa stal už po štvrtý raz premiérom.
Sympatie, či peniaze?
Podľa vyššie spomínaného prieskumu Focusu pre Transparency bola „alternatíva” spolu s časťou politickej reprezentácie v tejto kauze „úspešná“, a tak záverom vyšetrovania oficiálnych orgánov neverí prinajmenšom 45% populácie. Ako ukázalo aj nedávne verejné vypočutie dnes už menovaného šéfa policajnej inšpekcie Branislava Zuriana, šírenie tejto nepodloženej teórie v priamom rozpore s výsledkami vyšetrovania, nie je prekážkou ani na zastávanie vysokej funkcie v polícii.
Významný prekryv naratívov časti súčasnej vládnej koalície a „mediálnej alternatívy”, ako aj popularita týchto politikov v týchto tituloch, však nemusí vyplývať len z uľahčovania si práce malých redakčných tímov, alebo osobnostnej výbavy či preferencií redaktorov. Niektoré zverejnené finančné toky poukazujú aj na prozaickejšie prepojenia.
Smer, ktorého politici nabádajú svojich priaznivcov, aby čítali „alternatívne médiá”, napríklad v auguste zaplatil za bližšie nešpecifikované mediálne služby spolu 14-tisíc eur vydavateľovi Extra plus – Mayer medii, ktorú vlastní šéfredaktorka Lenka Mayerová, bývalá asistentka poslancov za Mečiarovo HZDS. Titulnú stranu augustového vydania pritom dostal k dispozícii kandidát Smeru a z korupcie obvinený policajný exprezident Tibor Gašpar.
Nejde o ojedinelý prípad, vo výročných správach možno dohľadať aj ďalšie podobné platby. Politická inzercia sa, samozrejme, vyskytuje aj v mainstreamových médiách, zjavná príklonnosť alternatívnych médií k niektorým politikom však nabáda na obozretnosť aj pri sledovaní finančných tokov medzi politikou a „alternatívnymi médiami”.
Čo čakať?
Nová vládna koalícia ihneď po víťazstve v septembrových voľbách nadviazala na konfliktný prístup k štandardným médiám, ktorý ešte podčiarkuje nadbiehaním dezinfoscéne. Tá sa teší na prednostné informácie aj vládnu podporu. Aj keď povýšenie „alternatívy” na nový mainstream je zatiaľ skôr zbožným prianým týchto kruhov, ako ukazujú aj naša aktuálna analýza a prieskum, ich deštruktívny vplyv na kvalitu právneho štátu a demokracie nemožno podceňovať.
Vládne protežovanie „alternatívy” na ňu nasvieti reflektory pozornosti ešte výraznejšie, čo môže viesť, paradoxne, aspoň k istej snahe o zvýšenie žurnalistických štandardov. Kiežby bolo aspoň toto nezamýšľaným dôsledkom novej parlamentnej väčšiny. Na druhej strane, zbližovanie vládnej koalície a „alternatívnych médií” dáva len veľmi slabú nádej na efektívne politiky štátu voči dezinformáciám a hybridným hrozbám. Naopak, rizikom je, že štát príde aj o expertných úradníkov, ktorí sa v posledných rokoch na rôznej úrovni strategickej komunikácii čoraz intenzívnejšie venovali.
Slovensko je, našťastie, členskou krajinou Európskej únie, ktorá dezinformáciám v médiách i na sociálnych sieťach venuje veľkú pozornosť. Ani slovenská vláda tak túto tému nebude môcť úplne ignorovať. Protiváhou k manipuláciám bude aj naďalej občianska spoločnosť a štandardné médiá. Tak ako my všetci, ani ony nie sú bez chýb, ako poukázala aj naša analýza. Špeciálny pozor by si mali dávať na predpojatosť či iné zakopnutia, ktoré „mediálna alternatíva” s veľkým zadosťučinením využije.
Nástroje na obranu právneho štátu a demokracie však máme v rukách my všetci, a to nielen ako voliči. Spoločnosť formujeme už aj tým, aké média sledujeme, či máme nároky na ich kvalitu a dodržiavanie novinárskych štandardov, až po aktívnu podporu tých, ktorí plnia úlohu „strážnych psov demokracie”.
Michal Piško, Martina Hilbertová, Ľuboš Kostelanský
Na analýze sa podieľali aj Ján Ivančík a Kristína Kroková
Ak vám témy právneho štátu, boja proti korupcii a dezinformáciám nie sú ľahostajné, podporiť našu prácu môžete aj Vy. Ďakujeme!
Prieskum vznikol s podporou European Media and Information Fund. Výhradnú zodpovednosť za všetok obsah podporený z Európskeho mediálneho a informačného fondu (EMIF) nesú autori a tento obsah nemusí nevyhnutne odrážať pozície EMIF a partnerov fondu, Nadácie Calousta Gulbenkiana a Európskeho univerzitného inštitútu.