Po vraždách Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v roku 2018 sa téma korupcie dostala do stredobodu pozornosti v rámci verejnej diskusie. Hovorilo sa veľa o korupčných kauzách, o vyšetrovaní uneseného štátu a o právnom štáte ako takom. Na tento vývoj zareagovala aj tzv. alternatívna mediálna scéna, pre ktorú dovtedy tieto kauzy neboli ťažiskové.
Ako vnímajú ľudia témy korupcie a právneho štátu v porovnaní s reálnymi dátami? Koľko percent oslovených ľudí sa v prieskume Transparency International priklonilo k alternatívnym názorom o témach ako je špeciálna prokuratúra, samovražda Milana Lučanského alebo údajná manipulácia volieb? Ako často informovali o témach z oblasti právneho štátu a boja proti korupcii alternatívne médiá? Nakoľko sa frekvencia informovania líšila v porovnaní s mainstreamom? Existovali aj témy, ktorým sa alternatíva venovala viac ako štandardné médiá?
Aké zdroje využívali alternatívne médiá pri informovaní o jednotlivých témach? Nakoľko sa objavovalo zdieľanie obsahu z tlačových agentúr či publikovanie názorov influencerov a politických predstaviteľov? Ktorí politici boli citovaní najviac? Dokázala sa alternatívna scéna voči niektorým konšpiračným teóriám aj vyhraniť? Ktoré politické strany si pred voľbami platili propagáciu v alternatívnych médiách a prečo je takáto reklama problémová? Aké nedostatky a pochybenia v rámci novinárskych a etických štandardov boli typické v článkoch alternatívnych médií?
Aj o tom v novej epizóde podcastu Disinfo Report organizácie Infosecurity.sk hovorí Tonka Zsigmondová s riaditeľom Transparency International Slovensko Michalom Piškom.
Žijeme vo svete presýtenom informáciami a často je ich kvantita na úkor kvality. Dnes sme v situácii, kedy od pravdivých informácií nezávisí len naše politické presvedčenie ale aj zdravie a život. V dnešnom dieli sa budem rozprávať s riaditeľom Transparency International Slovensko Michalom Piškom o komunikácií korupčných tém v tradičných a alternatívnych médiách. V uplynulých mesiacoch ste pripravovali výskum zameraný na témy právneho štátu a boja proti korupcii. Akých aktérov ste sledovali a čo sa môže verejnosť dozvedieť z výslednej štúdie?
Pár slovami najprv predstavím kontext. Ide o projekt s cieľom zmapovať problematické naratívy v témach korupcie a právneho štátu. Zvolili sme si špecifický uhol pohľadu zaujímavý pre Transparency. Projekt podporil European media Information Fund a realizujeme ho aj v spolupráci s Infosecurity. Týmto ďakujem za spoluprácu a možnosť predstaviť výsledky pilotnej štúdie. Tá bola založená predovšetkým na pozorovaní, že po vraždách J. Kuciaka a M. Kušnírovej v roku 2018 sa téma dostala do stredobodu pozornosti verejnej diskusie. Hovorilo sa veľa o korupčných kauzách, o vyšetrovaní uneseného štátu a vôbec o právnom štáte ako takom. Na tento vývoj zareagovala aj tzv. alternatívna mediálna scéna, pre ktorú dovtedy korupčné kauzy alebo právny štát neboli až také ťažiskové.
Intenzita odhalení, ktoré sa ukazovali, zatýkanie vplyvných ľudí z politiky, biznisu, inštitúcií ako aj prudká reakcia v podobe spochybňovania vyšetrovaní alebo vojny v polícii – toto všetko importovalo spomínané témy aj do stredobodu pozornosti mediálnej alternatívy. Dovtedy to nebolo až také vídané. Naším cieľom bolo toto pozorovanie overiť a pilotne zmapovať. Teda ako sa alternatíva ku korupčným kauzám a témam právneho štátu a demokratických inštitúcií stavia, aký je jej prístup v porovnaní so štandardnými médiami.
Štúdia popisuje nastavenie alternatívy k spomínaným témam na nejakej vzorke, intenzitu pokrývania a rozdiel oproti štandardným médiám. Dovzorky sme zaradili len tri médiá, ktoré možno označiť aj za za problematické alebo šíriace problematický obsah. Ide o Hlavné správy a Hlavný denník, čo sú spravodajské online portály a magazín s webovou stránkou, no prioritne tlačia magazín Extra Plus. Všetky tieto médiá sú aj zaradené v databáze iniciatívy Konšpirátori.sk, ktorá mapuje médiá s pochybnou dôveryhodnosťou a kvalitou obsahov. Prvé spomínané dva portály boli po vypuknutí vojny na Ukrajine a dočasnej zmene legislatívy od marca do augusta 2022 rozhodnutím Národného bezpečnostného úradu aj pre šírenie dezinformácií zablokované. Napriek tomu treba zdôrazniť, že všetky analyzované texty v rámci štúdie Transparency nemožno automaticky označovať za manipulácie alebo dezinformácie. Bolo tam aj množstvo vecných alebo neutrálnych článkov. Preto ani nepoužívame pre potreby našej analýzy označenie, že dezinformačné médiá alebo podobne. Používame neutrálnejšie označenie alternatívne médiá, ktoré na seba často používajú aj oni sami, keďže sa často prezentujú ako alternatíva voči voči mainstreamu.
Súčasťou štúdie bude aj reprezentatívny prieskum verejnej mienky. V ňom ste sledovali dôveru verejnosti v nepodložené alebo problematické výroky z oblasti korupcie a právneho štátu. Vedeli by ste poslucháčom ozrejmiť aké výsledky prieskum priniesol? Boli v niečom prekvapivé?
Prieskumy sme robili až dva. Zapojili a začlenili sme ich do štúdie, aby sme priniesli aj kontext ako spomínané problematické naratívy vníma verejnosť. Prvý prieskum sme už aj v Disinfo Report podcaste na jar spomínali, týkal sa overenia toho, ako ľudia vnímajú vývoj korupcie na Slovensku. Viacero ukazovateľov sme tam porovnávali s faktami. Prieskum potvrdil, že ľudia pocitovo vnímajú realitu negatívnejšie v oblastiach boja proti korupcii ako ukazujú dáta z iných iných zdrojov. Napríklad sa viac ľudí prikláňalo k tomu, že dávanie drobných úplatkov v čase rastie. V realite je to naopak, z iných prieskumov, ktoré v Transparency dlhodobo robíme vieme, že nikdy od roku 1999 nereportovalo také malé množstvo ľudí osobnú skúsenosť s úplatkom ako za uplynulé obdobie. Aktuálne je to 9% ľudí, ktorí hovoria, že za posledné tri roky dali nejaký úplatok.
Najčerstvejší prieskum sa týkal vnímania konkrétnych problematických naratívov, ktoré mapujeme aj v našej štúdii obsahovo. Tento prieskum tiež ukázal pomerne znepokojivý obraz – pri všetkých piatich témach, na ktoré sme sa respondentov pýtali, sa viac ľudí prikláňalo k alternatívnej verzii reality. Konkrétne: 60% ľudí sa úplne alebo skôr prikláňalo k tvrdeniu, že prezidentka Zuzana Čaputová zastupuje predovšetkým zahraničné záujmy. To je jeden z naratívov, ktorý sa často v alternatívnej scéne hojne vyskytuje. Tento naratív sme analyzovali aj v našej štúdii.
Podobne sa 57% ľudí prikláňa k tvrdeniu, že špeciálna prokuratúra pod vedením Daniela Lipšica slúži aj politickým záujmom. Rovnako 57% je skôr blízkych názoru, že súd pri rozhodovaní v prípade vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej bol ovplyvnený mediálnym tlakom. 45 % ľudí si myslí, že bývalý policajný prezident Milan Lučanský vo väzení skôr nespáchal samovraždu a rovnako 45% si myslí, že riziko zmanipulovania výsledkov nedávnych volieb bolo reálne. Dokonca pri dvoch posledných témach alternatívna realita ťahá za dlhší povraz, keďže po odpočítaní spomínaných 45 % odpovedí, stále ostáva viac ľudí prikláňajúcich sa k problematickým naratívom.
Tieto tvrdenia spája, že buď ide o vyslovene nepodložené konšpirácie ako v prípade údajnej nesamovraždy Milana Lučanského alebo minimálne ide o nepodložené, hoci hoci silné a časťou politickej scény podporované názory – že prezidentka slúži predovšetkým zahraničiu. Prieskum potvrdil tiež nie veľmi potešiteľné pozorovania z iných prieskumov, že na Slovensku sa alternatívnej realite a konšpiráciám veľmi dobre darí.
Ktoré konkrétne témy ste sledovali v štúdii? Išlo vždy o nové témy alebo sa verejnosť bude môcť oboznámiť aj so staršími kauzami?
Zamerali sme sa na desať tém týkajúcich sa najmä aspektov, ktorým sa venuje Transparency. Čiže témy korupčných káuz, právneho štátu, demokratických inštitúcií a podobne. Niektoré som už uviedol v spomínaných otázkach z prieskumu:
- súd s vrahmi novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej;
- prípad odsúdenia Dušana Kováčika pre korupciu;
- samovražda Milana Lučanského;
- kauza Búrka v justícii;
- prípad Moniky Jankovskej;
- téma kajúcnikov;
- spochybňovanie špeciálnej prokuratúry a paragraf 363 Trestného poriadku;
- podkopávanie prezidentského inštitútu;
- falšovanie alebo riziko falšovania parlamentných volieb;
- vzťah sudkyne Pamely Záleskej a novinárky Moniky Tódovej, ktorá bola v lete 2023 v tých alternatívnych médiách naozaj mimoriadne pertraktovanou.
Nakoľko alternatívne zdroje a tradičné médiá, ktoré ste skúmali informovali o jednotlivých témach? Všimli ste si vo frekvencii publikovania článkov zásadné rozdiely?
Základné porovnanie počtu článkov sme robili na základe prehľadu služby Media port. Funguje ako mediálny archív mapujúci celé mediálne prostredie na Slovensku. Pri témach v oblasti právneho štátu, boja proti korupcii sa ukázalo, že im alternatíva naozaj pripisuje pomerne veľkú dôležitosť. A to aj napriek tomu, že naša vzorka pozostáva z dvoch alternatívnych portálov, ktoré boli niekoľko mesiacov vypnuté alebo zablokované po rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu po vypuknutí vojny na Ukrajine a šírení dezinformácií. A zároveň aj napriek tomu, že ich redakcie tvorí zväčša len pár ľudí. Jedna z nich je dokonca veľmi malý magazín. Keď sme spočítali ich výstupy k jednotlivým témam, ukázalo sa, že pri viacerých z nich sa trojica alternatívnych médií frekvenciou približovala k mainstreamu.
Mainstream tvorili veľké médiá, vzorka na porovnanie boli denníky Sme, Denník N a portál Aktuality. Tieto pôsobia s veľkými redakciami. Evidentné to bolo v prípade spomínanej samovraždy Milana Lučanského, ex-policajného prezidenta. V období od septembra 2020 do augusta 2023 sme v trojici alternatívy zaznamenali cez šesťsto článkov. To bolo takmer toľko ako ako aj v trojici štandardných médií.
Najvypuklejšie to bolo v prípade poslednej témy – vzťahu novinárky M. Tódovej a sudkyne P. Záleskej. Alterantíva sa jej dokonca venovala častejšie ako v prípade štandardných médií, hoci ide o pomerne krátke obdobie necelých dvoch mesiacov. Kauza sa objavila v médiách začiatkom augusta 2023, potom ako provokaterský youtuber, v minulosti aj väzobne stíhaný Martin Daňo zverejnil video z penziónu v Tatrách. Počas necelých dvoch mesiace nášho monitoringu v štúdii v sa alternatíve publikovalo k téme zhruba 170 článkov oproti asi 70 textom v štandardných médiách.
Pri ďalších témach bola kvantita výraznejšie na strane štandardných médií. Rád by som zdôraznil, že pri zvážení veľkosti médií a počtu ľudí v ich redakciách sa ukazuje, že spomínané témy boli pre alternatívu skutočne príťažlivé a venovali sa im veľmi intenzívne.
Vyskytovalo sa v pokrývaní jednotlivých tém alternatívnymi médiami preberanie vyjadrení politikov? Kde sa to odrážalo najzásadnejšie a čomu tento trend pripisujete?
Nie všetky spomínané témy pokrývala alternatíva a štandardné médiá v rovnakom čase. Neprebiehalo to tak, že téma vypukla a jeden i druhý typ médií sa jej v nejakej miere venovali. V alternatíve sa to blížilo alebo dobiehalo mainstream. Boli aj rozdiely, napríklad kauza Búrka o korupcii v justícii a prípad sudkyne a ex-štátnej tajomníčky ministerstva spravodlivosti Moniky Jankovskej. V počiatku kauzy si alternatíva prípad až tak nevšímala. Zmenilo sa to až potom, ako začala držať protestnú hladovku. Vtedy si ju alternatíva výraznejšie všimla, začala to interpretovať ako mučenícky postoj Moniky Jankovskej.
Čo sa týka politikov, v počiatkoch často kauzu preberali v jedných aj druhých médiách vecne. Aj alternatívne média často vychádzali zo správ od tlačových agentúr, snažili sa priniesť základné fakty. Líšilo sa to v hĺbke ponoru do kontextu. Štandardné média sa snažili vysvetľovať, o akých aktérov ide, aké problémy sa spájali s ich osobami z ich výkonu verejnej funkcie, v čom spočívali korupčné kauzy. Spočiatku nebol rozdiel až tak evidentný, meniť sa to začalo, keď sa v mnohých prípadoch začali alternatívne médiá výrazne prikláňať k naratívom časti politickej scény a influencerom kritickým k vtedajšej vládnej moci a k prebiehajúcim vyšetrovaniam.
Trojica skúmaných alternatívnych médií často celom rozsahu nekriticky preberala vyjadrenia politikov alebo kritických influencerov. V prípade magazínu Extra Plus dokonca politikov uvádzali priamo ako autorov, čo naozaj bolo pomerne prekvapivé. Extra Plus viaceré kauzy pokrývali prostredníctvom monitoringu vtedajších opozičných politikov ako Ľuboš Blaha alebo Róbert Fico. Objavovali sa tam aj názory alebo statusy, či vyjadrenia predstaviteľov koalície. Preberali aj statusy Veroniky Remišovej, Juraja Šeligu alebo dokonca Romany Tabak, vtedy v parlamente za OĽANO, no neskôr sa zblížila so SNS. Aj ona v alternatívnych médiách kauzu M. Lučanského komentovala, že takto by skončil aj R. Fico, keby bol vydaný na väzobné stíhanie.
Zároveň platí, že v alternatívnych médiách mali oveľa väčšiu prioritu a priestor práve vtedajší predstavitelia opozície. V Extra Plus bol najcitovanejšou autoritou podpredseda Smeru Ľuboš Blaha. V časekorupčnej kauzy ex-špeciálneho prokurátora Kováčika hovoril, že ide o matovičovský monster proces, zbavovanie sa všetkých ľudí v ceste. Spomínal to ako stalinistický verdikt, za ktorý by sa nehanbil ani prokurátor Urválek. Išlo o veľmi emotívne zafarbené vyjadrenia ku kauze bez toho, aby sa alternatívne médiá snažili o kritický kontext.
Spomeniem však aj drobnú pochvalu. Objavili sa aj prípady, keď sa dokázala alternatívna scéna vyhraniť voči najhorším konšpiráciám. Hoci to nebolo veľmi časté, no stalo sa to napríklad v roku 2019, keď spomínaný poslanec Ľuboš Blaha na facebooku tvrdil, že v prípade vraždy Jána Kuciaka ide o politickú hru, ktorá bola celá vytvorená, aby niekoho dostala od moci. Vtedy dokonca i Hlavný denník napísal, že že Blaha klesol na úplné dno, že sa tým líška Kočnerovi a predstavuje bezpečnostné riziko tým, že je predseda výboru EÚ.
Celý prístup alternatívy je zaujímavý v tom, že vytvára neštandardné novinárske útvary. Na jednej strane preberajú nekriticky naratívy politikov vtedajšej opozície a tie často kombinujú s informáciami z tlačových agentúr alebo vlastnými názorovými súdmi. Nakoniec je to taký mišung, že človek nevie, či ide o spravodajské monitorovanie názorov politických aktérov alebo o komentár. Takéto žánre v tejto alternatíve vyskakovali.
Alternatívne médiá nespájajú s politikmi len sympatie, to si treba tiež uvedomiť. Nedávno sme mali predčasné parlamentné voľby. V rámci nich museli strany zverejňovať transparentné účty. Tiež musia zverejňovať informáciu vo výročných správach. V týchto zdrojoch sme videli, že viaceré strany posielali alternatívnym médiám aj peniaze za propagáciu. Napríklad Smer v auguste zaplatil za mediálne služby vydavateľovi Extra Plus 14 000 eur. Následne sme videli, že zrazu mal Smer, resp. ich kandidát, z korupcie obvinený policajný exprezident Tibor Gašpar, titulku v Extra Plus. Desaťtisíce eur putovali do alternatívy napríklad aj od Sme rodina. Politická inzercia sa vyskytuje aj v mainstreamových médiách, no zjavná príklonnosť a nekritickosť alternatívnych médií k niektorým politikom by nás mala nabádať na obozretnosť aj pri sledovaní finančných tokov medzi politikou a alternatívnymi médiami. Ešte viac to platí po voľbách. V septembri 2023 sa práve časť alternatívou protežovaných strán a politikov dostala k moci aj k verejným zdrojom.
Ako by ste popísali schopnosť alternatívnych zdrojov interpretovať jednotlivé témy, či kauzy? Bol publikovaný obsah typický nízkou kvalitou, či etickými a formálnymi štandardmi?
Dá to sa to zhrnúť aj takýmto hodnotením. Značným problémom časti textov alternatívnych médií určite bola minimálna snaha o vyváženosť. Do istej miery si to asi aj sami uvedomujú, pretože sme sa stretli aj s argumentami, že oni vlastne musia vytvárať rovnováhu k zaujatému mainstreamu. No nedostatočná vyváženosť je do istej miery problémom i mainstreamových médií, objavuje sa aj v článkoch mainstreamových médií. No omnoho častejšie v alternatíve, ktorá často až zámerne rezignuje na základné žurnalistické princípy.
Možno to pričítať k ich celkovému nastaveniu. Často sa alternatívna scéna ani nehlási k etickému kódexu slovenského syndikátu novinárov. Tým pádom ani k dodržiavaniu základných štandardov žurnalistiky ako vyváženosť spravodajstva, nestrannosť, overovanie faktov a podobne. Ich publikované správy sú často naozaj jednostranné a bez možnosti reagovať. A to aj v prípade, že zverejnia vážne obvinenia. Je tam aj problém autorstva, etický kódex hovorí, že autori článku majú byť vždy jasne uvedení, zatiaľčo v alternatívnych médiách to tak často nebýva. Nevieme, kto je autorom publikovaných správ. Dokonca existuje podozrenie, že ide o rôzne pseudonymy, autor je skrytý. V prípade Hlavných správ nemajú zverejnené ani len mená členov redakcie, nevieme, kto ju tvorí.
Hoci sa alternatívne médiá snažia často vyhraňovať voči voči mainstreamu, napriek čerpajú informácie práve zo štandardných médií, citujú z nich celé informácie, celé pasáže. Nezriedka vďaka tomu vytvárajú kvantitu aj na svojich weboch. Na rozdiel od mainstreamu takmer minimálne prinášajú vlastné zistenia o spomínaných kauzách či vlastnú investigatívu. Tieto nedostatky skôr vyvažujú silnými názormi a nepodloženými teóriami.
Monitorovali sme články v spomínaných desiatich témach za posledné tri roky dozadu. Zaujímavý rozdiel bol oproti mainstreamovým médiám v tom, že alternatíva nemá špecializáciu. Hoci sú kauzy veľmi komplikované a veľmi dlho trvajú, venujú sa im v alternatívnych médiách rôzne mená. Témy nepokrýva ani sa na ne nešpecializuje konkrétny redaktor, ktorý by sa v nich viac vyznal.
Prostredníctvom preberania agresívneho obsahu rôznych respondentov – politikov, influencerov, ale aj svojich vlastných autorov, ktorí sa k agresívnemu tónu neraz pridávajú, tým podporujú nenávisť voči konkrétnym osobám. Neprimerane podkopávajú dôveryhodnosť demokratických inštitúcií, ktoré nepochybne treba kritizovať, no kritika by mala mať určitú proporciu, mal by byť založená na faktoch. V alternatíve sa to často nedeje. Zároveň sme si všimli (no nielen pri alternatívnych médiách, ale občas aj pri mainstreamových), že nie vždy dochádza k rešpektovaniu prezumpcie neviny a ľudskej dôstojnosti. To je tiež závažný problém.
Ako na tom boli tradičné médiá, ktoré ste sledovali? Bol ich obsah vždy spoľahlivý?
Treba oceniť ich prístup a snahu byť zodpovedný. Prinášali užitočné informácie, kontext káuz, pozadie ich aktérov, investigatívu. Prinášali nové zistenia často až na hrane legálnosti alebo možno až za ňou, kedy sme sa dozvedali veľmi podrobné informácie zo živých spisov. To by rozhodne nemala byť prax, no rozumiem, že v istej situácii to môže byť vo verejnom záujme. No ako spoločnosť by sme si na to nemali zvykať ako na bežnú prax.
Rôzne sú riziká dvojitého metra či podrývania dôvery v inštitúcie. Porovnávali sme vzorku v tom, akým spôsobom sa alternatívne médiá líšili od štandardných. Preto sme si aj v štandardných médiách všímali niektoré typy problémov. Objavovali sa i v nich.
Uvediem tri príklady: prvý pri kauze ex-špeciálneho prokurátora D. Kováčika. Často sme si v článkoch tradičných médií všimli veľmi silnú prevahu pohľadu žalujúcej strany. Čitatelia nedostávali v článkoch dostatočne opísaný pohľad protistrany a názor či už obvineného a neskôr obžalovaného D. Kováčika alebo jeho právnych zástupcov. Tiež to musí mať svoju mieru a médiá nemôžu prinášať rôzne účelové tvrdenia obhajoby. No pokiaľ tento pohľad úplne chýba, čo sa stávalo v niektorých článkoch, nahrávalo to naratívom dezinformačnej scény o jednostrannosti mainstreamu. Zároveň to posilňuje tieto naratívy bez ohľadu na to, že to ešte v oveľa vyššej miere robia oni sami.
Druhý príklad dobre ilustruje pokrývanie témy paragrafu 363 Trestného poriadku. V mnohých autorských témach a komentároch mainstreamových médií dochádzalo k problému častého výskytu i závažných obvinení, ktoré následne vyšetrovania či súdne verdikty nepotvrdzovali. Problémom je to v tom, ako do istej miery vzbudzujú očakávania v čitateľoch o tom, ako by mal spravodlivý súdny proces dopadnúť. A keď ten dopadne inak, môže to podrývať dôveru v demokratické inštitúcie a princíp právneho štátu. Mainstreamové médiá by mali byť trošku opatrnejšie v snahe interpretovať a prinášať kontext.
Tretí prípad sa týkal spomínanej kauzy Búrka a následne aj Moniky Jankovskej ex-sudkyne a tajomníčky ministerstva spravodlivosti. Je obvinenou aj kvôli inej kauze v prípade trenčianskeho baru Fatima ešte z čias, keď bola trenčianskou sudkyňou a mala vydierať svedka. V tomto prípade jej hrozí pomerne vysoký vysoký trest odňatia slobody – až do desať rokov. Keď mala prísť na súd vypovedať k tejto kauze, známe zábery obleteli Slovensko – ako bola na tom veľmi psychicky zle, triasla sa, plakala, podlamovali sa jej nohy. Viaceré mainstreamové médiá z tohto príchodu urobili priamy prenos, videá sú dodnes na webe. Z pohľadu mainstreamových médií je to problematické, ústava garantuje každému občanovi ochranu jeho cti, dôstojnosti a súkromia. V prípade osôb verejného záujmu je latka ochrany súkromia trošku niekde inde, no médiá by mali rešpektovať ľudskú dôstojnosť.
Skúsme sa na záver zamerať na zhrnutie zistení, je možné tvrdiť, že interpretácia tém počas sledovaného obdobia prispievala k podkopávaniu dôvery v právny štát, inštitúcie, či konkrétne osoby?
Z nášho pohľadu sa dá povedať, že problémy sa objavovali pri vstupe oboch typoch médií. Aj štandardných aj tzv. alternatívnych. No miera problémov bola enormne odlišná.Kým pri štandardných médiách možno povedať, že v drvivej väčšine prevažoval verejný záujem pri informovaní o zmienených prípadoch a kauzách. No v alternatíve to tak mnohokrát nebolo, aj keď často informovali vecne a na základe agentúrneho spravodajstva. No veľmi ochotne a často sa prikláňali a preberali aj naratívy zaangažovaných politikov a ďalších influencerov, ktorí šírili dezinformácie a manipulácie. Takýto prístup nahlodáva dôveru vo vyšetrovanie a inštitúcie a podieľal sa na zahanbujúcich výsledkoch prieskumu, ktorý som na začiatku tohto rozhovoru prezentoval – ukazuje veľkú mieru rozpadu v dôveru v spravodlivosť a demokratické inštitúcie na Slovensku. Väčšina ľudí nemá problém stotožniť sa s veľmi problematickými a nepodloženými tvrdeniami.
Zo zistení z prieskumu i samotnej štúdie publikujeme sumarizačný blog. Dá sa z nich odvodiť, že štát by si mal vziať poučenie, aktívnejšie zasahovať voči uvádzaným rizikám. No pri súčasnej vláde, ktorá má v koalícii aj práve predstaviteľov protežovaných alternatívnym mediálnym prostredím to očakávať možno skôr ťažko. Zodpovedný štát by sa však rozhodne tomuto problému venovať mal. Reflexiu by si mali osvojiť aj mainstreamové médiá a bežný konzumenti správ. V konečnom dôsledku to majú v rukách, sú predsa tí, ktorí rozhodujú, odkiaľ čerpajú informácie. Pri alternatívnych médiách ťažko čakať, že vykonajú nejakú reflexiu, v ich prípade je to často naozaj biznis model.
K väčšej zodpovednosti by ich mali tlačiť či už štát alebo samotní čitatelia. Prípadne inzerenti tiež môžu pri zadávaní online reklamy dávať pozor – napríklad vďaka portálu Konšpirátori.sk, ktorí sme tu už spomínali. Aby sa ich inzercia neobjavovala na portáloch, ktoré šíria nejaký toxický a manipulatívny obsah.