SúdyKonzistentnosť rozsudkov medzi sudcami je určite potrebná pre právnu stabilitu. Ale nevysvetliteľná zhoda v motivačných listoch je ďalšou ranou váženosti nášho justičného stavu.
V rámci posilňovania transparentnosti výberu sudcov zaviedla od roku 2011 ex-ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská povinnosť zverejňovať životopisy, príbuzných v justícii ako aj motivačné listy. Všetky tieto informácie sú teda už deviaty rok dostupné na internete. Platí to pri kariérnom postupe sudcov, ale aj pri výbere tých nových.
Hoci motivačné listy sa často berú ako formalita, už pred štyrmi rokmi sme si v Transparency všimli, že sa oplatí ich pozrieť minimálne z pohľadu, aké sú vlastne originálne. Dnešný sudca okresného súdu Košice II Peter Kubej vyhral v roku 2015 konkurz s motivačným listom z veľkej časti zhodným s listom Jozefa Jaselského, neúspešného uchádzača o post sudcu dva roky predtým. Súdna rada na čele s Janou Bajánkovou ho napriek tomu odobrila, a ex-prezident Andrej Kiska vymenoval za sudcu.
Je to fakt veľa žiadať od sudcov, ktorí v kariére musia čeliť rôznym tlakom (niekedy aj á la Kočner), aby mali charakter neopisovať a schopnosť napísať jednu stranu textu vlastnými slovami?
Bitka o Najvyšší súd
Paradoxne pri voľbe predsedu Najvyššieho súdu sa nevyžaduje od kandidátov napísanie motivačného listu či ich predstavy, ako chcú súd viesť. Obaja kandidáti, Ján Šikuta aj Alena Šišková, však v minulosti cez rôzne výberové konania prešli, takže aspoň ich staršie motivačné listy sú verejnosti dostupné.
Šikuta sa po návrate z Európskeho súdu pre ľudské práva vrátil na Slovensko a úspešne kandidoval na pozíciu sudcu na Najvyššom súde. Popis jeho skúsenosti a motivácie spred piatich rokov je stručný a vecný. Podobne aj ten o dva roky, keď sa uchádzal o predsedu senátu, a napokon aj pri neúspešnej kandidatúre na sudcu Ústavného sudcu začiatkom tohto roka. Nič podozrivé sme v Šikutových listoch nenašli.
Protikandidátka Šišková, ktorá netradične prešla na Najvyšší súd rovno z okresného v marci roku 2014, opísala svoju motiváciu v rozsiahlejšom, kvetnatejšom štýle:
„Som si vedomá kvality a erudovanosti sudcov pôsobiacich na Najvyššom súde, a preto by bolo pre mňa cťou rozšíriť rady týchto sudcov. Funkciu sudcu Najvyššieho súdu považujem za zodpovednú a náročnú, ktorá si vyžaduje okrem zákonom požadovaných náležitostí aj istú životnú zrelosť a rozvahu, ktorú človek môže nadobudnúť len životnými skúsenosťami a tvrdou prácou.“
Najvyšší súd vtedy viedol Štefan Harabin. O sebe Šišková dodala:
„Som komunikatívny typ, ktorý nemá problém so spoluprácou v tíme. Som schopná uznať argumentáciu ostatných kolegov, keďže som od roku 2007 vykonávala funkciu predsedníčky okresného súdu, ktorá si vyžadovala spoluprácu so sudcami.“
Takmer doslova rovnaký „postreh“ o kvalite sudcov a náročnosti ich práce sme jednoduchým hľadaním cez Google našli aj v motivačnom liste sudcu vtedy okresného bratislavského súdu Branislava Krála. Ten však list napísal rok PRED Šiškovej kandidatúrou na Najvyšší súd.
Tam to však ešte nekončí. Pol roka pred Králom, v októbri 2012, absolvoval výberové konanie na miesto sudcu okresného súdu vyšší súdny úradník Karol Rihák. Vo svojom motivačnom liste mal navlas rovnaké vzletné slová o práci sudcu ako Král či Šišková.
Zhruba v rovnakom jesennom čase roku 2012 ako Rihák kandidovala v inom výberovom konaní aj Daniela Babinová, sudkyňa okresného súdu v Prešove. Mala záujem o vyššiu pozíciu na kraji. Pri opise použila totožné formulácie o schopnosti počúvať a argumentovať, aké sa vyskytli v Šiškovej liste v roku 2014: „Som komunikatívny typ, ktorý nemá problém so spoluprácou..“ atď atď – veď pozrite na obrázok nižšie.
Keď sme sa Aleny Šiškovej na tieto zvláštne zhody pýtali, odmietla sa k tomu vyjadriť. Vraj je to súčasťou diskreditačnej kampane Transparency proti nej, ktorú sme začali údajne zavádzajúcim opisom jej netradičnej kariéry a blízkosti k Štefanovi Harabinovi na Facebooku.
Keďže zverejňovanie motivačných listov začalo len od roku 2011, nie je možné overiť, kto je vlastne autorom „originálu.“ Jasné ale je, že nejeden sudca či kandidát na túto pozíciu opisoval od niekoho iného. A to sme prelustrovali len pár desiatok motivačných listov.
U Šiškovej nejde o prvý prípad takejto zhody. V lete 2012 kandidovala na znovuzvolenie za šéfku okresného súdu v Topoľčanoch. Vo svojom motivačnom liste si vtedy ešte nespomenula, že je komunikatívny typ, dokonca ani to, že práca sudcov si vyžaduje životnú zrelosť a rozvahu. Vymenovala však iné svoje prednosti – zhodou okolností aj rovnako formulované, ako ich popísali jej kolegovia:
„Ako predsedníčka súdu som pozorne ľudí okolo seba počúvala a nerobila som unáhlené závery. Snažila som sa, aby moje rozhodnutia boli profesionálne, efektívne a mali podporu kolektívu. Vo funkcii predsedu súdu som sa snažila odovzdať maximum svojich síl a schopností často aj na úkor svojej rodiny a osobného voľna. Moja snaha sa mi vrátila v pozitívnom hodnotení výsledkov práce.“
Vo výberovom konaní tri mesiace predtým napísal takmer rovnaké vety aj Imrich Volkai, ktorý vtedy (úspešne) kandidoval na predsedu krajského súdu v Košiciach.
Formulku o maxime svojich síl a prácu na úkor rodiny a voľna mal v liste – tiež úspešne – aj sudca Jozef Kanás zo súdu v Nových Zámkoch, a to ešte v roku 2011.
Je skvelé vidieť, že toľko slovenských sudcov pracuje ostošesť, že vedia komunikovať a vážiť si názory druhých, že rozumejú, aká namáhavá práca ich čaká. Výberové komisie by si však mohli posvietiť aj na to, či sú tieto frázy pravdivé a čo o charaktere kandidáta hovorí, ak nevie naformulovať svoje silné stránky či zámery vlastnou hlavou. Ak hľadá nepoctivé skratky už pri uchádzaní sa o sudcovskú pozíciu, ak obstojí pri tlakoch v samotnej funkcii?
Prečo nezačať takéto skúmanie rovno pri výbere šéfa Najvyššieho súdu budúci týždeň?
Gabriel Šípoš
Autor sa pri písaní textu opieral o istú životnú zrelosť a rozvahu, čiastočne aj na úkor rodiny a osobného voľna. Podporte Transparency aj Vy, aby to robil aj s kolegami ešte častejšie. Ďakujeme!