Menu Zavrieť

Daniel Pastirčák: Treba sa vrátiť ku kultúre okrúhleho stola

Daniel Pastirčák je kazateľ, spisovateľ a publicista. Ako kazateľ Cirkvi bratskej a publicista sa pravidelne venuje komentovaniu dôležitých spoločenských tém. Od roku 2023 je členom Správnej rady Transparency International Slovensko.

Daniel Pastirčák. Foto (c) Tomáš Vyskočil

Čo vás presvedčilo pridať sa k Správnej rade Transparency?

Keď som dostal ponuku, priznám sa, že som ju vnímal ako poctu. Vravel som si, že veď nemám ani právne vzdelanie. No súhlasil som, lebo roky vnímam prácu Transparency veľmi pozitívne. Základný princíp je veľmi dôležitý – jednoducho, možno si mnoho ľudí neuvedomuje, ako veľmi je moc prepojená s peniazmi.

Demokracie sa možno zmocniť mocensky zvonku. No existujú aj mäkké sily a spôsoby, ako ponechať spoločenskú masku demokracie, ale zároveň sa jej zmocniť zvnútra. A to sú práve tie prepojenia na finančné skupiny a zdroje, cez ktoré sa potom moc politikov alebo iných hráčov na scéne umocňuje takým spôsobom, že občania to možno ani nezbadajú, a sú ovládaní určitou skupinou ľudí.

Transparency tím vynakladá množstvo exaktného úsilia. Nie sú to len nejaké pocity alebo podozrenia, ale naozaj zhromažďujú faktický materiál, ktorý umožňuje aj bežnému občanovi pozrieť sa na to, čo sa deje s tými finančnými vzťahmi. Transparency robí pre demokraciu veľmi dôležitú úlohu.

Preto práve tí silní hráči, ktorí by sa radi demokracie mäkko zmocnili, ju nemajú radi. Často ju obviňujú, že sú zahraniční agenti.

Okrem zbierania dát a odkrývania finančných prepojení Transparency robí mnoho inej dôležitej práce, ktorou povzbudzuje v ľuďoch občiansku zodpovednosť, odvahu postaviť sa korupcii, byť aktérom, ktorý jej zabráni. Aj téma transparentnosti a hodnovernosti médií a ďalšie témy, ktorými sa  zaoberá, sú priamo cielené na bránku. Považujem za česť, že môžem byť v Správnej rade Transparency.

Máte preferovanú oblasť z boja proti korupcii?

Kľúčová je pre mňa tá, ktorá je traumatickým bodom slovenskej demokracie od jej vzniku: privilegovaní kapitalisti a hráči, tzv. „naši ľudia“ a skryté prepojenia medzi nimi a štátnou mocou a štátnymi zákazkami.

Samozrejme, aj iné menšie rozmery korupcie je dôležité odhaľovať, no bez toho, aby sa naša spoločnosť stransparentnila na tej najvyššej úrovni, náš právny systém, ľudské práva vrátane postavenia ľudí pred súdmi a vôbec demokracia a sloboda na Slovensku budú len fasádou, a nie skutočnosťou. Toto je pre mňa kľúčová téma.

Ako prebieha zasadanie správnej rady?

Schvaľujeme projekty, vyjadrujeme sa k nim, k rozpočtu.

Téma, ktorá vždy vypláva, je nová situácia po nástupe vlády, ktorá nie je priaznivo naklonená žiadnym organizáciám snažiacim sa o stransparentnenie procesov v spoločnosti. Nevieme, ako sa to bude vyvíjať. Je však zrejmé, že to bude iné, nové obdobie, keď si organizácie budú musieť hľadať nové formy podpory a stratégie pre budúcnosť, ktorá možno nebude taká otvorená ako počas predchádzajúcich rokov.

Cítim sa tam ako zelené ucho. Viac-menej sa zoznamujem s celým chodom organizácie. Zapôsobilo na mňa, akí kompetentní a schopní ľudia v tej rade sú. Niektoré diskusie idú do detailov, otvárajú sa rôzne problémy, s ktorými sa stretáva spoločnosť. Aj riešenia, ktoré nie sú len ad hoc, ale majú za sebou právne myslenie.

Som tam ako taký poeta, ktorý vášnivo stojí za spravodlivosťou a transparentnosťou. Učím sa a snažím sa byť užitočný.

Nie je to honorované, by som mal aj problém s týmto, lebo takto to nemá byť.

Transparency minulý rok oslávila 25 rokov. Niečo sa počas štvrťstoročia opakuje, no zároveň i mení. Ako vnímate posun a vývin Transparency od jej vzniku?

Hlavné zápasy sa zrejme opakujú. Prekážky sú podobné. V niečom je Slovensko krajinou, v ktorej akoby sa dejiny vyvíjali nie lineárne, ale cyklia sa a vracajú znova a znova. Zdá sa mi, že to je osudom tejto krajiny.

Na jednej strane je časť politického spektra aj občanov, ktorí to myslia s demokraciou vážne. Tí sa veľmi ľahko rozhádajú a zdôrazňujú svoje dôležité témy, záujmy, hodnotové otázky. Dostávajú sa do stretu a rozdeľujú ich.

Na druhej strane je tu dlhodobo víťazná časť spoločnosti a teda aj politického spektra, ktorá nestojí za žiadnymi hodnotami, nič nemyslí vážne. Okrem svojho záujmu o moc. Správajú sa úplne pragmaticky. To je práve typ politiky, ktorý sa korupčným spôsobom snaží zvnútra zmocniť demokratickej spoločnosti a získať si nie násilným, ale vnútorným spôsobom moc.

Situácia sa od čias Mečiara, ktorým to všetko začalo, posunula. Svet sa posunul inde. Napríklad Rusko v čase Mečiara nebolo Ruskom, akým je dnes. Dnes žijeme v globálnej situácii, kde Rusko a pravdepodobne iné štáty spolu s ním, si predstavili inú budúcnosť, v ktorej oni budú centrom moci a svojim spôsobom vyhlásili ideologickú, ale aj otvorenú vojnu západným demokraciám.

V tomto prostredí sa aj Slovensko ocitá v inej situácii. Sme na hraniciach Ukrajiny a nepreháňam, ak poviem, že dnes mocenská ruská politika má sen a predstavu minimálne obnoviť starú sféru svojho vplyvu. Keď vyhlasuje obdobie stalinizmu za vrchol ruských dejín, každý rozumný človek vie prečítať, o čom hovoria.

Ak bude ťaženie Putina proti Západu úspešné, viem si predstaviť, že táto pragmatická korupčná politika, ktorá nechce demokraciu, bude vítať začlenenie Slovenska do sféry ruského vplyvu s nadšením.

Vidíte nejaké riešenia na upokojenie situácie? Dá sa niečo urobiť, aby to nebolo také vyostrené?

Riešenie by som videl, no súčasná situácia nenapovedá, že by to tým smerom išlo. Nie som politológ, no laicky sa mi zdá, že za posledné desaťročia už narastá polarizácia v západnom svete, spoločnosti sa štiepia približne na dve polovice tzv. konzervatívnych a progresívnych. To by nebol problém, no problémom je, že medzi sebou úplne stratili reč.

Namiesto dohovorenia sa, hľadania kompromisov a módov spoločného života, na ktorých by sa dohodli, sa len prehlbujú zákopové vojny, pohŕdanie alebo odsúdenie jednej skupiny druhou.

Mohlo by to byť prekonané, keby sa vrátila alebo obnovila kultúra okrúhleho stolu. Keby znova vznikali veľké stredové strany, ktoré by do seba zahŕňali umiernených predstaviteľov jedného aj druhého kultúrneho spektra. Dokázali by spolu vytvárať a ponúkať politiky, ktoré zmierujú a predchádzajú kultúrnym vojnám.

Lenže zdá sa, že sa podarilo a darí aj vďaka dezinformačnej vojne, že dnešný volič je väčšinovo na jednej aj druhej strane spektra skôr náchylnejší k polarizácii než oceneniu nejakého stredového postoja. Stredový postoj sa dnes javí možno väčšine voličov ako nedostatočne principiálny. Mali by sme vrátiť slovu kompromis jeho pozitívnu hodnotu. Kompromis znamená, že viem, že žijem v čase, v procese, vo vývoji a neexistujú absolútne rozhodnutia ani absolútne zisky jednej alebo druhej strany. Existujú iba poctivé dohody, ktoré dodržiavame a dôverujeme si. To je kompromis.

Potrebujeme stredovú politiku natoľko múdru, že vie robiť kompromisy – nie naoko, ale ako dohodu, za ktorou ľudia stoja.

Čo môže urobiť jednotlivec, človek sám? Ako vykročiť z apatie? A kde nájsť vnútorný zdroj a poznanie, že v občianskej spoločnosti má možnosti?

Mladosť som prežil v totalitnom režime a viem, že sa dá žiť poctivo, statočne, dokonca slobodne v každej spoločnosti. Zodpovednosť jednotlivca je práve to, aby sme osvedčili základné ľudské hodnoty, aby sme v marazme hľadali vernosť pravdivosti, zastávali sa spravodlivosti, šírili kultúru dialógu, vzájomnosti, prijatia, úcty jeden k druhému, úcty aj k protikladnému názoru, s ktorým nesúhlasím.

Veď nesúhlasiť môžem, ale nemusím si myslieť, že som zhltol všetku múdrosť sveta a je to tak, ako si myslím. Mám 65 rokov, už dávno viem, že veci nie sú tak, ako si myslím. Obávam sa, že niet človeka, ktorý by sa vedel postaviť k skutočnosti tak, aby vypovedal všetko a mohli by sme povedať: tak to je.

Sme v tom spolu, musíme žiť v dialógu a v kompromise. Povzbudzujem sám seba a povzbudzujem priateľov okolo seba, aby sme rozšírili ten zúžený stredový priestor. Aby sme budovali mosty medzi ľuďmi dobrej vôle, ktorí majú iné kultúrne naladenie a iné hodnotové smerovanie. Ale aby sme si uvedomili, že nás spája to podstatné, a za to by sme sa mali postaviť a nenaťahovať sa, nepovyšovať jeden nad druhého, akí sme my geniálni.

Zhovárala sa Zuzana Grochalová.

Za prepis rozhovoru z audiozáznamu do textovej podoby vrúcne ďakujeme našej dobrovoľníčke Nele Ivankovej.