Pred voľbami sme prirovnali súboj politikov k plaveckým pretekom, počas ktorých sa jednotliví pretekári snažia získať výhodu obchádzaním pravidiel. Nenapadlo nás, že v realite sa až toľko strán bude správať podobne.
Na prvý pohľad by sa totiž mohlo zdať, že sme dospeli do štádia, keď si vyberáme reprezentantov v naozaj férových voľbách. Po minuloročnom výbere novej hlavy štátu môžeme teraz to isté skonštatovať aj na margo nedávnych parlamentných volieb: celoštátne hlasovania neboli nikdy transparentnejšie. Verejnosť nemala nikdy toľko informácií o peniazoch, s ktorými sa bojuje o priazeň voliča.
Veriteľov menovali strany na svojich weboch. Príjmy a výdavky boli dostupné na transparentných volebných účtoch. Facebook a Google zverejňoval objem a dokonca aj cielenie politickej reklamy pre každý jeden subjekt. Viacero strán zdieľalo s verejnosťou dáta nad rámec zákona, vrátane daňových priznaní svojich lídrov. A predsa.
V parlamentných voľbách sa nezopakovala situácia z vlaňajších prezidentských. Vtedy bol senzačný úspech Zuzany Čaputovej podčiarknutý tým, že zvíťazila kandidátka s najtransparentnejšou predvolebnom kampaňou. Teraz viedli najtransparentnejšie kampane koalícia PS/Spolu, ktorá ostala pred bránami parlamentu a strana SaS, ktorá bude v parlamente druhou najslabšou.
Vyhrali netransparentní
Uspeli naopak hráči, ktorí si s transparentnosťou nerobili veľké starosti. Tri vo voľbách najúspešnejšie subjekty – OĽaNO, Smer a Sme rodina preniesli dominantné časti svojich kampaní do nepriehľadného prostredia agentúr, vďaka čomu ich nebolo možné efektívne skontrolovať. Namiesto úhrady jednotlivých činností (napr. bilboard alebo inzerát v novinách), poukazovali agentúram veľké čiastky a z týchto platieb nebolo možné zistiť, na čo sa peniaze použili, koľko to stálo a kto kampaň fakticky zrealizoval.
Zo štyroch lídrov, ktorí teraz dohadujú podobu budúcej vládnej koalície, bol ochotný vyplniť naše podrobné majetkové priznanie a doložiť ho daňovými dokladmi iba predseda SaS Richard Sulík. K nemu sa neskôr pridal líder OĽaNO Igor Matovič. V jeho prípade však neboli s týmto krokom spojené žiadne politické náklady. Matovič oficiálne nevlastní žiaden majetok, a tak sa jeho podrobnejšie majetkové priznanie nelíši od oficiálneho.
Keď sme Matoviča žiadali, aby do majetkového priznania zahrnul aj blízke osoby, predovšetkým manželku, na ktorú majetok v minulosti prepísal, vysvetlil, že tak urobí až vtedy, keď to spravia ostatní. Ako budúci premiér avizovanej protikorupčnej vlády by teraz mohol svoj postoj prehodnotiť. V Transparency mu ponúkame priestor na tento krok.
Máme za sebou štyri mesiace intenzívnej práce. Kampaňujúcim politikom sme sa mohli dívať na prsty len vďaka podpore verejnosti. Viac ako sedemsto finančných darov umožnilo, že transparentnosť bola jednou z tém rezonujúcich pred voľbami. Všetkým, ktorí pochopili, aké je to pre našu krajinu dôležité, ešte raz ďakujeme.
Dnes tak vieme pomenovať slabiny, ktoré má volebný kódex z roku 2014. Z nášho pohľadu sú závažne a treba ich opraviť, najlepšie čo najskôr. Vypracovali sme podrobnú analýzu, ktorá diery volebnej legislatívy mapuje. Zverejňujeme ju na konci tohto textu. Poďme sa bližšie pozrieť na to, prečo parlamentné voľby nemožno označiť za celkom transparentné a férové.
Nedostatočné vykazovanie výdavkov
Najtransparentnejšia kampaň vyzliekla PS/Spolu donaha. Verejnosti podrobne ukazovala všetky aktivity, ktorými koalícia bojovala o voliča. V prípade kampaní budúcich parlamentných strán Smer, OĽaNO, Za ľudí a Sme rodina takýto prehľad nebol, a to kvôli veľkým netransparentným agentúrnym výdavkom. Napríklad, strana Smer má síce štvrtý najpodrobnejší transparentný účet (viď tabuľka), ťažiskové výdavky však ukryla v agentúre svojho hovorcu.
Aj teraz je možné čiastočné zopakovanie situácie z minuloročných prezidentských volieb, keď jeden z favoritov Maroš Šefčovič zaplatil takmer polovicu svojej kampane až po voľbách. Na prípadné nášľapné míny v jeho kampani sa tak nedalo v jej priebehu poukazovať. Niečo podobné môže teraz predviesť Smer, ktorý si na účte preniesol do povolebného obdobia viac ako 300-tisíc eur.
Počas predvolebného obdobia sa nám pravidelne stávalo, že sme v teréne zaznamenali politickú reklamu, ktorú sme však márne hľadali na transparentnom účte strany. Jednu z najsilnejších individuálnych kampaní viedol starosta bratislavského Nového Mesta Rudolf Kusý. Jeho Dobrá Voľba faktúry za ňu začala uhrádzať až v čase predvolebného moratória a po voľbách.
Tieto praktiky značne znemožňovali vykonávať kontrolu výdavkov strán v reálnom čase. Volič by si pri tom mal mať možnosť spraviť úsudok o danej politickej strane počas kampane, keď sa rozhoduje, komu dá hlas, a nie až po voľbách, kedy bude mať možnosť ovplyvniť neželaný stav až o štyri roky.
Preto si myslíme, že by bolo vhodné zaviesť povinnosť platiť za kampaňové výdavky v skrátenej lehote, napr. do 7 dní. Zároveň by bolo žiadúce zamedziť unášaniu kampaní do netransparentného prostredia agentúr. To sa dá zabezpečiť zákazom súhrnných platieb. Nie je dôvod, aby agentúry nevedeli fakturovať výkony jednotlivo. Stranám nič nebráni tieto nákupy podrobne popisovať.
Fungoval finančný limit?
Kľúčovým momentom férovosti volieb je dodržanie zákonného limitu na výdavky. V prípade parlamentných volieb sú to 3 milióny eur. Volebný strop koriguje nerovnaké finančné možnosti strán pri zápase o voliča. Zabezpečuje, aby o výsledku volieb rozhodovali najmä voliči a nie bohatí ľudia v pozadí a ich záujmy.
Dodržanie zákonného limitu verejnosť nevie skontrolovať aj preto, že nie je jasné, koľko strany minuli v takzvanej predkampani. Do najviac trojmiliónových výdavkov sa totiž započítavajú aj výdavky na propagáciu pol roka pred oficiálnou kampaňou. Strany ich však nie sú povinné ukazovať na transparentnom účte. Dobrovoľne tak čiastočne robili niektoré. Je namieste zaviesť povinný transparentný účet pre celé obdobie, na ktoré sa vzťahuje zákonný limit.
Chyby transparentného účtu
V priebehu predvolebnej kampane sme zistili, že systém transparentných účtov má ďalšiu, oveľa vážnejšiu trhlinu. Na modelovom transparentnom účte, ktorý sme založili sa nám podarilo dokázať, že je jednoduché zmanipulovať údaje o tom, odkiaľ strany peniaze na kampaň získali a kam ich posielajú. Transparentným účtom tak vlastne nemožno veriť.
Celé je to dôsledkom zvláštneho stavu, keď štát zaviedol povinnosť stranám účtovať volebné výdavky na špeciálnych účtoch, ale nijako sa nepostaral o to, aby boli k dispozícii s potrebnými parametrami. Všetko stojí na ochote dvoch bánk, ktoré majú transparentný účet možno len zhodou okolností v ponuke. Tento produkt však nevyvinuli iba pre účely politických kampaní ale aj pre nadácie, zbierky, športové kluby.
Ide o bežné osobné účty, pri ktorých banka po súhlase klienta zabezpečuje zverejňovanie pohybov na špeciálnej webovej stránke. Pri týchto pohyboch pri tom nie je zobrazovaný majiteľ účtu ale iba názov účtu. To je kolónka, ktorú si pri zadávaní platieb môžu strany vyplniť ľubovoľne. To, čo verejnosť vidí tak vôbec nemusí korešpondovať s realitou.
Všetci sa zhodujú v tom, že transparentné účty sú pri financovaní politických kampaní prínosné a treba ich zachovať. Štát by však mal brať túto vec vážne, a keď ich raz zaviedol, mal by sa postarať aj o to, aby mali vhodný účet strany k dispozícii. Riešením je rokovať s bankami, aby transparentný účet vylepšili. Prípadne si v nich objednať a zaplatiť vývoj špeciálneho bankového produktu.
Tretie strany
Zo zákona boli krátko pred začiatkom volebnej kampane vyškrtnuté tzv. tretie strany. Inštitút umožňoval viesť kampane nielen kandidujúcim stranám ale aj verejnosti. Cieľom expresnej koaličnej novely bolo znemožniť, aby sa cez tretie strany dal veľmi jednoducho a teoreticky neobmedzene obísť finančný limit pre kampane, čo aj predviedli kandidáti v komunálnych (2018) a prezidentských voľbách (2019).
Zmenu však urobila koalícia amatérsky. Výdavky v kampani mohli mať tentokrát iba politické strany. Nikto ďalší nesmel vyvíjať činnosť v prospech alebo neprospech strán a ich kandidátov. Zrejme za hranou zákona sa tak ocitli mnohé aktivity, ktoré sa snažili hodnotiť kampane a programy strán.
V Transparency považujeme súčasný stav za zjavne protiústavný, pretože obmedzuje ústavné práva na slobodu prejavu a šírenie informácií. Jednou z priorít novej vlády by mala byť zmena volebnej legislatívy štandardným spôsobom.
Tretie strany treba opäť zaviesť, ale lepšie nastaviť podmienky ich využitia. Vrátia sa tým do hry občianske kampane, podporí sa nestranícka angažovanosť vo voľbách. Inštitút tretích strán je tiež možné využiť pre vedenie individuálnych kampaní jednotlivých kandidátov, ktorých výdavky by sa započítavali do limitu výdavkov politickej strany.
Nepotrebné moratórium
Vlaňajšia expresná novela mala i ďalšie slabiny. Široko medializované bolo zavedenie 50-dňového moratória na prieskumy, ktoré stopol predbežným opatrením Ústavný súd. V platnosti ostalo pôvodné 14-dňové moratórium, ktoré však prelomila iniciatíva 50-dní. Množstvá ľudí sa poskladali na dva prieskumy, vďaka ktorým mali krátko pred voľbami prístup k serióznym dátam.
Či ponechať moratórium na prieskumy, je politickou otázkou a neexistuje na ňu zrejme jednoznačná odpoveď. Navyše sme dnes v situácii, keď máme až tri druhy moratórií – okrem 14-dňového moratória na prieskumy aj 48-hodinové moratóriá na kampaň a mediálne informácie o kandidátoch. Myslíme si, že by bolo minimálne vhodné ich zjednotiť a zaviesť iba jedno moratórium 48 hodín pred voľbami.
Je však na mieste zamyslieť sa nad existenciou moratórií. Vyňať z moratória na mediálne informácie v dnešnej dobe svet internetu a sociálnych sietí je smiešne obrovská výnimka. Je jasné, že ide o prostredie, ktoré je len veľmi ťažko regulovateľné, ak vôbec. Lepšie, než cesta zákazov môže byť vzdelávanie ľudí o kvalite a čítaní prieskumov ale aj o triedení informácií.
Nespravodlivé odmeňovanie
Ďalší nedostatok súčasnej legislatívy sa ukázal pri víťazných stranách. Ako sme už poukázali, OĽaNO teraz vďaka výraznému výsledku vo voľbách zbohatne na úroveň dlhodobo najlepšie zo strany štátu zabezpečenej strany Smer. Zrátali sme finančnú kondíciu strán pre nasledujúce volené obdobie 2020-2024 a vyšlo nám, že Smer bude disponovať celkovým majetkom 24 miliónov.
Majetok víťaza volieb OĽaNO sa znásobí na nami odhadnutých 20 miliónov eur. Ostatné strany budú hlboko pod tým. Nové strany, ktoré nemali príspevky od štátu a na kampaň si museli požičať, budú dokonca živoriť. V čom je problém? Dotácie štátu pre politické strany sú rozdelené na tri časti – príspevok za hlasy, príspevok na činnosť a príspevok na mandát. Len posledný menovaný má degresívnu povahu, teda jeho výška sa čiastočne znižuje pre veľké strany, ktoré majú viac ako 20 poslancov.
Pri zvyšných dvoch príspevkoch nič podobné neexistuje. Súčasný model financovania politických strán nezabezpečuje, aby bola prílišná dominancia politickej strany v parlamentných voľbách aspoň čiastočne vybalansovaná tým, že nedostane dominantné množstvo peňazí. Hrozí tu, že značný nepomer vo financiách zo štátneho rozpočtu môže prispieť k vzniku politického monopolu jednej strany.
Riešením by mohlo byť trochu viac rovnostárstva pri financovaní politiky štátom. Stojí za zváženie, či by sa degresívna sadzba nemala v nejakej miere uplatniť na všetky tri štátne príspevky.
Prehliadaní darcovia
Aj napriek štedrej podpore štátu dominovali v parlamentných voľbách paradoxne súkromné financie. Tie tvoria väčšinu z predpokladaných celkových 20 miliónov eur, ktoré vynaložili strany. Najväčší diel, až 9,1 milióna eur tvoria pôžičky od súkromných osôb.
V Transparency sme kontrole veľkých donorov venovali značné úsilie. Opakovane sme, napríklad, poukázali na pochybné financovanie kampane strany Vlasť, ktorá napokon tesne nezískala nárok na štátne príspevky (volebný zisk 2,93 %) a smeruje ku krachu. Strana Štefana Harabina má pritom viacerých veľkých veriteľov, ktorých finančné pozadie vyvolávalo podozrenia.
Je zarážajúce, že štát donorov kampaní nijako nepreveruje. O kampaňových príjmoch nemusia strany v záverečnej správe vôbec informovať. Užitočné by však bolo riešiť otázku financovania kampaní nie až po voľbách, ale už v čase oficiálnej kampane a preverovať všetkých veľkých veriteľov a darcov od istej sumy.
Ako absurdný sa tiež javí zákaz darov zo zahraničia pri súčasnom umožnení zahraničných pôžičiek. To tiež predviedol Štefan Harabin a jeho Vlasť. Novej strane najprv darovala desiatky tisíc firma z Čiech, ktorej ich Vlasť musela vrátiť. Harabinovci sa vynašli. Rovnaké peniaze vzápätí prijali od českej firmy ako pôžičku.
Pre kontrolu financovania volieb je tiež kontraproduktívne, že svojich veriteľov musia síce strany zverejňovať na webe do 30 dní, darcov však len raz ročne. Aj túto dieru využila Harabinova Vlasť. Po kritike jej podozrivých veriteľov začala v priebehu kampane tvrdiť, že ďalšie státisíce má od darcov strany, ktorých však podľa zákona nebola povinná zverejniť.
Ako diskriminačné možno hodnotiť nové pravidlo o maximálnej sume darov a pôžičiek pre stranu za jedno volebné obdobie, ktorá je vo výške 3,5 milióna eur. Inými slovami, všetky novovzniknuté strany , ktoré chcú konkurovať zavedeným stranám, vedia pracovať počas jedného volebného obdobia s rozpočtom maximálne 3,5 milióna eur.
To však obmedzuje politickú súťaž, a to nielen smerom k novým stranám ale aj k stranám, ktoré dosiahli nízky volebný výsledok a od štátu získajú nepomerne menej financií ako víťazi.
Chýbajúca kontrola kampaní
Našou ambíciou bolo uskutočniť prvú občiansku kontrolu financovania volieb a rozptýliť večné dohady o tom, že politici vo voľbách podvádzajú a v skutočnosti stoja ich kampane oveľa viac ako tvrdia.
Netransparentnosť niektorých strán nám však napokon zabraňuje prehlásiť, že voľby boli ako celok férové a nepodvádzalo sa pri nich. Narazili sme aj na ďalšie prekážky. Objednali sme si služby profesionálnej agentúry, aby komplexne zmonitorovala politickú predvolebnú reklamu. Jedna z najväčších bilbordových spoločností na trhu (ISPA) však nebola ochotná prezradiť počty predaných nosičov a ďalšia veľká bilbordovka (Arton) sa vôbec nebola ochotná zapojiť do monitoringu. Viaceré strany, ktoré do bilbordov naliali státisíce eur, sme tak nedokázali preveriť.
Zlou správou je, že štát sa pri kontrole financovania volieb nedostane ani tak ďaleko, ako sme sa dostali my. Vidno to už pri 10 podnetoch pre porušenie pravidiel, ktoré sme podali v priebehu predvolebnej kampane. Z našej komunikácie s ministerstvom vnútra a štátnou volebnou komisiou vyplynulo, že nedokázali pred voľbami rozhodnúť ani o jednom. Nezjednali nápravu ani nikoho nesankcionovali.
Naše pozorovania a skúsenosti ukazujú, že štátna volebná komisia zlyháva v role hlavného garanta zákonnosti a férovosti volieb. V priebehu kampane sa venovala takmer výlučne prijatým podnetom. Pri kontrole zápisníc sme nezaznamenali nič, čo by nasvedčovalo tomu, že komisia z vlastnej iniciatívy sama kontroluje kampane. Zákon jej to pritom umožňuje.
Komisia má pritom aj možnosti na takúto činnosť. Má rozpočet, vlastný úrad a navyše jej môžu pomáhať aj ministerskí úradníci. V prípade bilbordov, ktoré tvoria stále ťažiskovú časť predvolebných rozpočtov strán, by mohla komisia, napríklad, nariadiť bilbordovým spoločnostiam zverejňovať prehľad nosičov predaných politickým klientom, prípadne si tieto dáta od nich kúpiť.
Nový vietor
Komisia v súčasnosti nevystupuje ako aktívny dozor nad zákonnosťou kampane a jej financovania. Domnievame sa, že žiadúci je iný prístup. V každej kandidujúcej strane by komisia mala v priebehu kampane vykonať kontrolu vybraných faktúr v tom zmysle, či sú zaúčtované, vystavené na reálne ceny a odrážajú realitu v teréne.
Je potrené začať od ľudí. Po parlamentných voľbách dôjde v zmysle zákona k preobsadeniu komisie. Dosiaľ v nej sedeli aj príbuzní politikov, ich asistenti alebo ľudia lojálni politickej triede. Voláme po tom, aby nový parlament pristúpil k tejto téme oveľa zodpovednejšie. Je kľúčové pre nájsť pre kontrolu financovania politických strán nezávislých a odborne zdatných ľudí a do čela komisie potom v parlamente zvoliť osobnosť, ktorá nebude mať zviazané ruky a aktívne pôjde po podstate veci.
Stratou času určite nebudú ani úvahy o tom, či takýto kontrolný orgán nevybudovať nanovo a nezávisle od politikov. Napríklad pod strechou jedného úradu sústrediť nielen kontrolu volieb a financovania politických strán ale aj otázku konfliktu záujmov volených predstaviteľov a kontrolu ich majetkových priznaní.
Ľuboš Kostelanský
Pomôžte nám kontrolovať politikov aj po voľbách. Venujte Transparency Vaše dve percentá z daní: https://transparency.sk/2percenta/ . Budeme pozorne sledovať protikorupčnú politiku novej vlády, a to od návrhov zákonov až po nominácie do najvyšších úradov.
Ak ste sa rozhodli venovať svoje 2 % inde, podporiť nás môžete aj priamo na transparency.sk/volby
Nedostatky právnej úpravy.docx by Transparency International … on Scribd
