verejné firmyVerejná kontrola vodárenských spoločností je zložitá. Len 3 zo 14 vodární zverejňujú napríklad zmluvy o reklame a daroch. Ak sa podnikateľovi Ivanovi Kmotríkovi podarí vstúpiť do bratislavských vodární, ich kontrola sa ešte sťaží.
Ak bývate na Slovensku, veľmi pravdepodobne ste klientom niektorej zo štrnástich veľkých vodárenských spoločností, ktoré majú krajinu rozparcelovanú od Kútov až po Ubľu. Hoci tieto stopercentne verejné firmy vlastnené mestami a obcami majú na dodávanie vody vo svojich regiónoch monopoly a ich ceny sú prísne regulované štátom, neváhajú vynakladať desaťtisíce eur na reklamu.
Trnavská vodárenská spoločnosť sa tak vlani za 16-tisíc eur bez DPH zviditeľnila napríklad na mantineli hokejového klubu ŠHK 37 Piešťany (zmluvy sú tu a tu), za 10-tisíc eur jej reklamný banner poskytol futbalový klub Spartak Trnava. Ďalších 12-tisíc eur spoločnosť rozdala na daroch Trnavskej nadácii a niekoľkým obciam z regiónu.
Severoslovenské vodárne a kanalizácie (SEVAK), ktoré pôsobia v regiónoch Žiliny a Kysúc vynaložili na reklamu a dary len za posledné dva roky prinajmenšom 52-tisíc eur. Vlani v lete si napríklad za 2000 eur objednali vystavenie svojho loga na jednodňových Oslavách zvrchovanosti v Starej Bystrici, ktorých vyvrcholením je zapaľovanie vatry zvrchovanosti. Za 4500 eur sa rovnako propagovali na Jánošíkových dňoch v Terchovej a 5000 eur zaplatili aj Mestu Žilina za umiestnenie loga počas májových Staromestských slávností.
Bez pravidiel
Koľko spoločnosť v skutočnosti na reklamu a sponzoring vynaložila jasné nie je, keďže napríklad príspevok vo výške 4400 eur pre žilinský hokejový klub z roku 2014 medzi zverejnenými zmluvami chýba.
„Spoločnosť podporuje prevažne regionálne podujatia organizované akcionármi spoločnosti a teda obcami a mestami,“ objasnil kľúč výberu podporených subjektov generálny riaditeľ spoločnosti Miroslav Kundrík. V dotazníku Transparency International Slovensko k vlaňajšiemu rebríčku transparentnosti verejných firiem priznal, že dokument upravujúci pravidlá pre prideľovanie podpory spoločnosť nemá, no s jeho vypracovaním ráta.
Reklamné a darovacie zmluvy z vlaňajška medzitým ukazujú, že SEVAK podporoval najmä mestá a obce, ktorých primátori a starostovia sedia v jeho orgánoch. Z desiatich podporených samospráv v roku 2015 malo až šesť svojho predstaviteľa v predstavenstve či v dozornej rade spoločnosti. Päť z týchto primátorov a starostov kandidovalo za Smer a ďalší traja s podporou Smeru.
Môže ísť samozrejme o náhodu, ale bez toho, aby mala spoločnosť zverejnené jasné pravidlá prideľovania sponzoringu a darov, sa to nedozvieme.
Ďalšou vodárenskou spoločnosťou, ktorá takýmto spôsobom nepriamo dotuje svojich akcionárov je Turčianska vodárenská spoločnosť. Od roku 2012 vynaložila prevažne na reklamu a dary asi 28-tisíc eur. Väčšinou išlo tiež o zmluvy, ktoré zabezpečovali umiestnenie loga tejto spoločnosti na jednodňových akciách organizovaných obcami v Turčianskom regióne. Podporila napríklad Zemiakový deň v Žabokrekoch alebo akciu Revival Night v Turčianskej Štiavničke. V roku 2014 pritom táto spoločnosť vykázala stratu takmer 270-tisíc eur.
Ani jej kľúč pre výber podporených subjektov nie je jasný, keďže ani táto spoločnosť nemá schválené pravidlá pre sponzoring a reklamu. Ostatne, ako drvivá väčšina vodárenských spoločností s výnimkou Bratislavskej vodárenskej spoločnosti (ktorá má na tieto účely vlastnú nadáciu) a čiastočne aj Oravskej vodárenskej spoločnosti.
Extra bonus
Prípad bratislavských vodární však ukazuje, že ani schválené pravidlá nemusia automaticky znamenať, že spoločnosť rozhoduje o reklame a daroch transparentne a efektívne. Svedčí o tom napríklad blog aktivistu Miroslava Draguna, ktorý poukázal, že BVS v roku 2013 zaplatila 13-tisíc eur za umiestnenie banneru na koncerte kapely Desmod v Pezinku. „BVS ako stopercentne regulovaný subjekt nepotrebuje na propagáciu svojho mena míňať veľké finančné prostriedky,“ pranieroval Dragun. Skutočným dôvodom podpory tak bolo skôr to, že kapela im ako extra bonus prišla zahrať aj na firemný večierok.
Komu a v akej výške zaplatila za reklamu alebo sponzorsky prispela väčšina vodárenských spoločností sa nám nepodarilo zistiť cez (ne)zverejnené zmluvy ani pomocou žiadosti podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Zo 14 firiem iba jediná – Západoslovenská vodárenská spoločnosť odpovedala, že na takéto účely peniaze nevynakladá. Väčšina buď neodpovedala, alebo uviedla, že podporu smerujú najmä do miest a obcí, ktoré majú v spoločnosti podiel.
Je samozrejme legitímne, ak sa vodárne rozhodnú takto prejavovať spoločenskú zodpovednosť. Na druhej strane náš prieskum ukazuje, že sa tak deje značne netransparentnejšie, ako to robia samotné mestá. Tie zväčša majú na prideľovanie dotácií vytvorenú odbornú komisiu, ktorá rozhoduje verejne a na základe vopred stanovených kritérií.
001.pdf až 1241.pdf
Hlavným zistením, ktoré však ukázal pohľad na dotačné schémy stopercentne verejných a štátom regulovaných vodární je, že tieto spoločnosti sú ešte ťažšie kontrolovateľné, ako ostatné štátne a mestské firmy. Kým drvivá väčšina verejných firiem zverejňuje na základe infozákona aspoň zmluvy, ktoré sa netýkajú jej kľúčového biznisu, väčšina verejných vodární si výnimku v zákone vysvetľuje tak široko, že zverejňuje len zlomok zmlúv.
Identifikovateľné zmluvy o reklame, daroch či sponzoringu (ktoré sa určite netýkajú ich kľúčového biznisu) zverejňujú zo 14 vodárenských spoločností len spomínané tri – Trnavská, Severoslovenská a Turčianska. Ďalšie ako Bratislavská alebo Východoslovenská vodárenská spoločnosť zverejňujú zmluvy len ako nič nehovoriaci číselný zoznam súborov vo formáte pdf. Ak by ste z neho chceli niečo vyčítať, museli by ste stovky zmlúv otvárať po jednej.
Ak sa podnikateľovi Ivanovi Kmotríkovi podarí získať vplyv v BVS, jej kontrola sa ešte sťaží. Polosúkromné firmy sa totiž nezriedka prikláňajú k spornému výkladu infozákona, podľa ktorého nemusia zverejňovať žiadne zmluvy. Na ich manažérov sa už nevzťahuje ani napríklad Zákon o konflikte záujmov (verejných funkcionárov).
Rozhodnúť môže súd
Napriek tomu, že vodárenským spoločnostiam všetci platíme desiatky a stovky eur ročne za vodné a stočné a všetky sú vo výlučnom vlastníctve miest a obcí, máme len minimálnu šancu kontrolovať, ako nakladajú s verejnými zdrojmi.
Rovnako väčšina týchto spoločností totiž pristupuje (za asistencie Asociácie vodárenských spoločností) aj k žiadostiam o sprístupnenie informácií podľa infozákona a odmietajú odpovedať aj na také banálne otázky ako či prijímajú zamestnancov na základe výberových konaní, či majú pravidlá na odmeňovanie manažmentu alebo koho podporili z 2 percent z daní.
Transparency je presvedčená, že takýto výklad infozákona je jeho znásilňovaním na úkor práva verejnosti na kontrolu a obrátili sme sa preto aj na súd. Systematickejšie riešenie však majú v rukách politici. Vyžaduje si kvalitnejšie definovanie povinných osôb a ich povinností. Transparency presadzuje, aby aj verejné firmy mali rovnaké povinnosti ako samosprávy či štátne úrady a aby tak starosta drobnej obce nebol pod väčšou kontrolou ako manažér firmy so státisícovými obratmi. Ak by firmy predsa len mali obavu, že by im sprístupňované informácie mohli spôsobiť ujmu v hospodárskej súťaži a boli presvedčené, že ich záujem na ochrane požadovaných informácií prevažuje nad právom verejnosti na prístup k nim, mohli by sa obrátiť na súd. Ten by rozhodol, či informáciu musia zverejniť.
V takom prípade si len ťažko vieme predstaviť, že by súd za ich diskrimináciu považoval napríklad aj zverejnenie informácie o tom, či robia výberové konania alebo či si zaplatili za reklamu na štadióne obecnej telovýchovnej jednoty.
Michal Piško, Jana Kubíková
Článok je súčasťou projektu Zvyšovanie transparentnosti v štátnom vlastnených spoločnostiach, ktorý je financovaný Open Society Institute v Budapešti.
Ak sa vám článok páčil a chcete, aby sme fungovanie verejných firiem sledovali aj naďalej, podporte nás prosím aj finančne. Ďakujeme!
