whistleblowingV úvode novembra 2023 prijal právnik Transparency International Slovensko, Ján Ivančík pozvanie od RTVS do relácie AKTUÁLNE : 24.
Textovú podobu rozhovoru prinášame nižšie.
O téme sa porozprávame s Jánom Ivančíkom právnikom Transparency International Slovensko. Dobrý deň, vitajte.
Dobrý deň prajem.
Minister vnútra postavil mimo služby šesticu policajtov na čele s Jánom Čurillom o funkciu pripravil aj prvého policajného viceprezidenta Branka Kišša, či šéfa policajnej inšpekcie Petra Juhása. Všetci ale mali status a to schválený status chráneného oznamovateľa, čo znemožňuje robiť s nimi nejaké protiprávne úkony ale vlastne aj pracovnoprávne úkony. Bolo to teda v poriadku?
Z môjho pohľadu je dôležité povedať, aký je účel zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti alebo whistleblowerov (keď sa budeme rozprávať v anglickej terminológii). Cieľom zákona je chrániť ľudí, ktorí poskytnú na základe skúseností zo svojho zamestnania, informácie, ktoré môžu byť relevantné pre objasňovanie protispoločenskej činnosti. V ľudskej reči to znamená: prispejú k objasneniu korupcie alebo závažných trestných činov či iných protispoločenských aktivít. V tomto prípade je cieľom, aby voči týmto ľuďom, ktorí prinášajú dôležité informácie pre vyšetrovanie, neboli vznášané odvetné opatrenia zo strany zamestnávateľa. Čiže pokiaľ zamestnávateľ voči nim spomínané odvetné opatrenia prijal, určite to nie je v poriadku s ohľadom na súčasnú zákonnú reguláciu.
Týka sa to zamestnávateľov samozrejme v každom rezorte; obchod, služby čokoľvek ale v tomto prípade ide o špecifický rezort – políciu.
Určite to je špecifický rezort. Môžeme sa zamýšľať, či bola poskytnutá ochrana relevantne, či naozaj nedošlo k účelovému konaniu. Z môjho pohľadu je dôležité pozrieť sa, kto udeľuje ochranu. A tým, kto to robí, je prokuratúra. Je tu teda garantovaná istota, zábezpeka, že nebudem ja ako osoba, ktorá má pocit, že objasňuje protispoločenskú činnosť môcť vyhlásiť, že som oznamovateľom a následne ten status mám. K posúdeniu žiadosti o udelenie ochrany a následne k vydaniu rozhodnutia dochádza zo strany prokuratúry. Nemôže teda ísť o nejakú svojvôľu.
Pre ministra bol argumentom paragraf 46 Zákona o štátnej službe príslušníkov policajného zboru. Podľa neho minister postaví mimo služby policajtov, ktorí spáchali trestný čin. Je preto presvedčený, že nič neporušil, no na druhej strane tu máme práve tento Zákon o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, ktorý hovorí, že zmenu v takomto pracovnoprávnom postavení či nasadení chránenej osoby na to je potrebný súhlas Úradu. Protirečia si teda tieto dva zákony?
Právny poriadok nie je budovaný spôsobom, že tuto vykladám jeden zákon, tam vykladám druhý zákon, kdesi som našiel tretí zákon a budem sa riadiť podľa toho, ktorý som momentálne našiel. Právny poriadok má jasne stanovené pravidlá. Pokiaľ mám špeciálnu osobitnú reguláciu, ktorá sa vzťahuje na konkrétny osobitný prípad (ochrana oznamovateľov protispoločenskej činnosti), ktorou chránime určitú kategóriu osôb, bola priznaná ochrana podľa toho zákona, treba postupovať podľa takejto zákonnej úpravy.
Pokiaľ sa dostáva do kontradikcie s iným zákonom, je nutné ho vykladať. V tomto prípade sa dostávame do situácie, kedy mal minister najprv požiadať o stanovisko Úrad, mal požiadať o vydanie súhlasu s ďalšími krokmi a na základe stanoviska Úradu potom mohol konať. Čiže pokiaľ tento krok vynechal, dochádza podľa môjho názoru k porušeniu zákona.
Ak dochádza ku kontradikcii, ako si vybrať? Bolo by potrebné právne stanovisko? Týkalo sa to aj Petra Juhása, ktorý síce nebol obvinený, tak ako čurillovci, no minister argumentoval v jeho prípade tým, že nešlo o zásah do pracovnoprávnych vzťahov, keďže Juhás bol len dočasne poverený výkonom funkcie šéfa inšpekcie. Preto ho mohol vymeniť. Ako vnímate toto konanie?
Pokiaľ minister nejakým spôsobom koná, mal by konať na základe stanoviska. Pán minister tvrdí, že nejaké stanovisko má. Určite bude veľmi zaujímavé sa s ním oboznámiť.
V prípade P. Juhása je situácia trošku odlišná. Dochádza tam k posúdeniu, či mám nejaké nejaké povolanie, zamestnanie alebo funkciu na nejaké obmedzené na obmedzený časový limit alebo nie. V tomto prípade dochádza k jasnej odlišnosti. Na druhej strane opäť sa dostávame k situácii, keď mám oznamovateľa s ochranou podľa zákona, ktorú mu priznala prokuratúra. Tým pádom sa riadim zákonom, ktorý jasne hovorí, že si mám vypýtať najprv stanovisko od Úradu na ochranu oznamovateľov. Ten mi má dať súhlas.
Pokiaľ toto stanovisko nemám, ide o konanie, v ktorom riskujem, že sa dostanem do rozporu so zákonom. Otázkou je, prečo to robím. Pokiaľ sa pán minister naozaj snaží iba napĺňať literu zákona, jednoduchším konaním by bolo najprv požiadať o vyjadrenie samotný Úrad. A až následne konať, pretože vtedy by dostal zo stola otázku, že budem sa môcť dostať do rozporu so zákonom. Pokiaľ je tá motivácia odlišná, vedie to aj k odlišným výsledkom.
Môže toto v konečnom dôsledku znamenať vysokú pokutu?
Určite áno, pokiaľ Úrad dôjde k záveru, že došlo k porušeniu zákona. Úrad má možnosť ukladať pokuty, a to dokonca aj opakovane. V tejto situácii dochádza k uloženiu pokuty inému štátnemu orgánu, a tým pádom síce pokuta je príjmom štátneho rozpočtu ale získava sa v podstate opäť od iného štátneho orgánu. Ide o cyklický cyklický problém, ktorý však zase nevnímame iba pri ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti.
Rovnaký problém je pri porušení zákona napríklad na súdoch, keď dôjde k porušeniu zákona zo strany sudcu. Opäť sa vymáha pokuta Ministerstvom spravodlivosti SR od súdu, ktorý spadá pod samotné ministerstvo spravodlivosti. Tým sa dostávame do začarovaného kruhu. O týchto problémoch počúvame ako občania Slovenska už desaťročia – tom, že sa budeme snažiť vymáhať vzniknuté škody efektívnejšie. Či už voči verejným funkcionárom alebo niektorým ďalším kategóriám osôb, no zatiaľ sme sa k tomu nedostali. Otázka opäť znie, prečo to tak je, a prečo to počúvame pred každými voľbami. No dva dni po voľbách už to témou nie je.
Nezaplatí teda prípadnú pokutu priamo minister zo svojho vrecka ale zaplatilo by ju ministerstvo. Hovorí sa až o 700-tisíc eurách, to už je slušná suma.
Keď vychádzajú takéto titulky v médiách, zahraničie si asi taký obraz aj z toho vytvorí. Ako právnik Transparency vnímam potrebu postaviť sa proti každému protizákonnému konaniu alebo konaniu, ktoré je neetické. A toto je niečo, čo je dlhodobo problém na Slovensku. Aj za posledné obdobie tri aj pol roka sme niekedy vedeli prižmúriť oči nad niektorými konaniami, na ktoré dnes príslušníci novej vládnej garnitúry poukazujú ako na problémové. Nie je v poriadku keď môžem niekomu poslať predvolanie, aby sa dostavil pred orgán činný v trestnom konaní a vykopnem mu dvere s komandom. Rovnako nie je v poriadku, keď „vykopnem“ policajtov, ktorí sú chránení oznamovatelia, a ku ktorým nám už aj Krajský súd v Bratislave povedal, že ich trestné stíhanie je pravdepodobne účelové.
Nie je možné prižmurovať oči nad žiadnym protiprávnym konaním, iba takýmto spôsobom dokážeme vybudovať právny štát. Veci a správanie, ktoré predstavitelia súčasnej koalície pred dvoma rokmi kritizovali, napríklad zmeny v súdnej rade a ďalšie, dnes ich oni sami aplikujú bez problémov. Vzniká tak naozaj veľmi závažná otázka, či tie konania nie sú účelové.
Pokiaľ ide o Zákon o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, čoho sa týka? Akých pracovnoprávnych úkonov? Môže vás zamestnávateľ preradiť, vyhodiť alebo vám vziať časť platu?
Cieľom je, aby nedošlo k zhoršeniu postaveniu postavenia zamestnanca. To znamená, že nesmie ho preradiť ani na inú horšiu pozíciu, pozastaviť výkon jeho práce, nesmie ho postaviť mimo služby, a povedať ľudovo – oddnes si budeš dva mesiace čítať noviny. Toto je cieľom. Žiadne úkony, ktoré sú robené voči zamestnancovi, a teraz je dôležité dopovedať s cieľom odvetného opatrenia za to, že oznámil protispoločenskú činnosť, nie sú povolené.
Ak to zamestnávateľ zakryje iným dôvodom, napríklad, pre danú osobu už nemá príslušnú prácu, či pracovné miesto, dá sa tam dohodnúť s Úradom?
Práve z tohdo dôvodu existuje Úrad na ochranu oznamovateľov. Vie práve takéto konania podrobne skúmať, má na to kompetencie aj kapacity. Dnes stojí Úrad pred najväčšou výzvou. Doteraz sme hovorili, že Úrad na ochranu oznamovateľov bude potrebovať o sebe dať vedieť, bude potrebovať ľuďom ukázať, že má jeho existencia zmysel. Dnes prichádzajú naozaj veľké kauzy, je to veľký počet aj ľudí. Naozaj sa hrá sa o veľa, samotný Úrad môže ukázať, že naozaj má silu a má schopnosti ľudí ochrániť.
Ak sa zamestnávateľ iba skryje sa za iný úkon a zamestnancovi ublíži, v tom prípade, žiaľ, budem musieť na konci príbehu konštatovať, že Úrad svoju misiu nesplnil. No pokiaľ Úrad bude bojovať a ukáže svoju svoje opodstatnenie, práve toto je ten prípad. Nemožno však opomenúť, že zákonodarcovia majú v rukách značnú moc a dokonca môžu úrad aj zrušiť. Na druhej strane máme tu aj európsku legislatívu, ktorá nám stanovuje minimálne štandardy. Ak budú porušené, dochádza k porušeniu európskeho práva.
A v týchto prípadoch, ktoré sa teraz dejú, vidíte znaky porušenia, ktoré by mohol kritizovať aj Európsky súd pre ľudské práva?
Nie samotný Európsky súd pre ľudské práva, ale máme smernicu EÚ, ktorá už bola transponovaná do nášho právneho poriadku. Jednou z náležitostí je povinnosť poskytnúť oznamovateľovi efektívnu ochranu. Pokiaľ ochrana bude spočívať v tom, že síce mu bola poskytnutá, no následne oznamovateľa postavia mimo službu aj napriek jeho statusu, nejde poto o efektívnu ochranu.
V našich podmienkach na Slovensku – akú silu má vôbec Úrad? Môže zvrátiť rozhodnutie ministra? Alebo len vyrubí pokutu, ktorá bude zase len v koliesku štátneho aparátu v zmysle, že jeden orgán zaplatí druhému orgánu v rámci štátu?
Uviedli ste veľmi dobrý postreh. Samotný zákon hovorí, že keď sa urobí pracovnoprávny úkon v rozpore so zákonom, tak je tento úkon neplatný.
Kto vyhlási jeho neplatnosť?
Pokiaľ minister alebo respektíve ministerstvo nezmení svoju rétoriku ani napriek odvolaciemu konaniu, respektíve rozkladu, potom to bude súd, ktorý rozhodne. Na konci príbehu sa môže stať a s najväčšou pravdepodobnosťou, podľa môjho právneho názoru dôjde aj k záveru, že bude potrebné nahradiť škodu, ktorá týmto ľuďom vznikla počas obdobia, kedy ich pracovnoprávny pomer počas celého konania trval.
Keďže na Slovensku je vymožiteľnosť práva a najmä rýchlosť rozhodovania taká, aká je, môže to trvať veľmi dlho.
Aj podľa našich dát sa konania trošku zrýchľujú. Nie je to možno až také zlé ako to niektorí vnímame. Bude to ďalšou príležitosťou pre slovenské súdy, aby ukázali, že v dôležitých kauzách sa vieme hýbať vpred.
Ďakujem vám veľmi pekne za rozhovor, hovorili sme s právnikom Jánom Ivančíkom z Transparency International Slovensko.
Za prepis záznamu relácie do textovej podoby vrúcne ďakujeme našej dobrovoľníčke Simone Ingrovej.