Žaloby našich verejných činiteľov na médiá ohrozujú zdravú kritiku mocných
60.roky minulého storočia, Spojené štáty americké. Na juhu sa bojuje o práva černošského obyvateľstva. Lokálne elity a inštitúcie trvajú na zachovávaní pravidiel segregácie. Miestne médiá, z ktorých niektoré sú M.L.Kingovi a jeho myšlienkam naklonené, sa snažia svoju kritiku pomerov zjemňovať. Čelia totiž častým a vysokým žalobám od miestnych držiteľov moci na ochranu osobnosti, podľa Wikipédie v tom čase zhruba v rozsahu 300 miliónov dolárov. Najnovšie žiada pol milióna aj politik L.B.Sullivan z alabamského mesta Montgomery rovno od New York Times, a to za kritický názor viacerých podporovateľov občianskych práv na Juhu, publikovanom vo forme inzerátu. Alabamský súd už odškodné Sullivanovi potvrdil.
V roku 1964 v žalobe rozhoduje Najvyšší súd. Hoci v inzeráte je viacero faktických chýb a zveličení, súd zmietne žalobu zo stola. Opiera sa o silné zakotvenie slobody prejavu v ústave. Pre kritiku verejných funkcionárov zo strany médií a verejnosti ide o nový, dôležitý precedens. Politikov možno kritizovať za výkon ich verejnej funkcie aj s chybami, a v podstate bez postihu. Nie kritici, ale kritizovaní musia dokazovať nepravdivosť faktov v kritike. A nárok na odškodnenie majú len vtedy, keď navyše dokážu, že šlo o úmyselné zverejnenie neprávd, či pred publikovaním došlo k hrubému zanedbaniu overovania.
Záver druhej dekády fungovania samostatného Slovenska. Vládnuci politici médiám nadávajú, odmietajú poskytovať informácie, klamú. Vrátane ministra spravodlivosti. Novinárov žalujú v korunách o miliónové sumy. Prípadne rovno žalobami hrozia dopredu. Súdy politikom vychádzajú v ústrety, aj keď žiadané sumy zvyknú znižovať. Každý druhý občan verí, že na súdoch je korupcia veľmi rozšírená. Viac ako dve tretiny ľudí súdom nedôveruje. Novinári sudcov, viac či menej odvážne, kritizujú. Na médiá podávajú žaloby za údajne nactiútŕhačské články aj sudcovia, vrátane toho najvyššieho.
Nejde mi o to nasilu ťahať paralelu čo najďalej. Ale limitovať možnosť verejných funkcionárov, resp.verejných inštitúcií vysúdiť od médií, či kritikov čo len euro sa mi zdá aj u nás namieste. Transparency International Slovensko ako jedno zo svojich predvolebných protikorupčných odporúčaní navrhla aj sťažiť politikom úspešnosť žalôb na médiá v rámci ochrany osobnosti. Práve inšpirácia americkým riešením by mohla byť vhodným konkrétnym riešením.
V zdôvodnení svojho rozhodnutia americkí sudcovia v roku 1964 argumentovali, že vzhľadom na veľké právomoci je primárne dôležité umožniť rozsiahlu a detailnú kontrolu výkonu funkcie verejných činiteľov. Prínos slobodnej kritiky, dokonca aj keď je občas falošná či nepoužíva správne fakty, je pre spoločnosť nepomerne vyšší ako náklady niektorých ohováraní a neprávd, ktoré musia politici znášať. Keďže politici sa vedia do médií ľahko dostať, a zase na súdoch vďaka slušným príjmom aj kontaktom dobre brániť, aj americkí sudcovia už pred 45 rokmi skonštatovali, že možnosť peňažného odškodného by obmedzovala rozmanitosť kritiky, vrátane tej pravdivej. Veď médium či občan by sa radšej krotili v kritických názoroch, ako by čelili drahému dokazovaniu pravdy pred sudcami.
Rozsudok New York Times v. Sullivan používa aj paralelu imunity. Ak majú politici v parlamente imunitu na svoje výroky o iných politikoch práve v záujme slobodnej kritiky a kontroly tých, čo vládnu, prečo je takáto imunita odopieraná médiám či širokej verejnosti? Mimochodom, práve súčasný premiér zvykne tvrdiť, že jeho pravou opozíciou sú mediá – prečo ich teda on a členovia vlády napádajú žalobami, a nedoprajú žurnalistom právnu ochranu pred súdmi?
Samozrejme, na všetky chybné či nepravdivé fakty v médiách by sa tako ako iným aj verejným funkcionárom naďalej ponúkala možnosť žiadať opravu a ospravedlnenie. Pri nedohode média a politika by o nich rozhodoval až súd, tak ako je to aj teraz. Stále by hrozila nezodpovedným médiám reputačná sankcia. Odpadla by však možnosť (mastného) finančného odškodnenia, okrem úmyselnej manipulácie. Šlo by o podobný štýl riešenia ako to napríklad teraz žiada sudca Babjak od ministerky Petríkovej za jej výroky – sudca chce ospravedlnenie, no nie peniaze.
Keď k týmto všeobecným argumentom pridáme kontext súčasného stavu slovenského súdnictva, zdá sa mi, že minimalizovanie voľnosti rozhodovania súdov v žalobách politikov na médiá by bolo dobrým opatrením pre posilnenie demokracie u nás. Je potom už otázkou diskusie, či by sme imunitou vybavili len médiá či celú verejnosť, ako by sme zadefinovali skupinu verejných činiteľov, resp. politikov, a verejných inštitúcií, a či by šlo o imunitu absolútnu alebo s výnimkou typu vedomé publikovanie lží. Hlavné by ale bolo, že by sa oslabila moc súdov i politikov obmedzovať slobodnú výmenu názorov na výkon funkcie verejných funkcionárov, a naopak by sa posilnil kritický dohľad nad našimi mocnými.
Dojmy o rebríčkoch slobody tlače: V minulotýždňovej STV diskusii Večer na tému o slobode tlače a najmä americkej správe o ľudských právach povedal Roman Michelko, politológ a parlamentný asistent poslanca Smeru, aj toto:
Pre mňa je absolútne absurdné, že napríklad v Správe o slobode tlače sa neobjavil Saakašvili, ktorý jednoducho nechal, jeho bezpečnostné zložky rozmlátili opozičné televízie, na Youtube bolo krásne ukázané ako je tam zničené vnútorné vybavenie, mixážne pulty, televízie, monitore.. a nebol medzi nepriateľmi tlače, pretože je to proamerický diktátor. A bol tam niekedy Mečiar, ktorý nikdy niečo také neurobil.
Michelko sa vo svojom výstupe snažil spochybniť viaceré hodnotenia slobody tlače, od správy amerického ministerstva zahraničných veci po rebríček Reportérov bez hraníc a prácu americkú mimovládky Committee to Protect Journalists (CPJ), ktorá monitoruje útoky na médiá a vydáva aj rebríček nepriateľov tlače, kde bol v roku 1996 aj ten Mečiar.
Zhodou okolností všetky Michelkom menované inštitúcie gruzínskeho prezidenta Saakašviliho a jeho vzťah k médiám silno kritizovali. CPJ pred dvoma mesiacmi hovorila o provládnej mediálnej manipulácii aj o útoku polície na súkromné médiá, a rok predtým prirovnávala nevyberavé správanie Saakašviliho k Putinovi.
Reportéri bez hraníc vidia situáciu podobne. Detto najnovšia Správa o ľudských právach, ktorú vydáva vláda USA. V časti o slobode médií hneď v úvode konštatuje, že dôveryhodné informácie naznačujú obmedzovanie slobody slova a tlače vládou v Gruzínsku. Nasleduje 9 strán príkladov a incidentov, násilných aj slovných, väčšinou spojených s vládnym nátlakom na gruzínske médiá. Veru, absolútne absurdné takto kritizovať „proamerického diktátora.“
Veľkonočné čokolády: Na konci stredajších markizáckych správ hlásateľ Patrik Švajda uviedol poslednú reportáž takto:
Milovníci čokolády, buďte pokojní. Počas Veľkej noci nemusíte počítať, koľko čokoládových vajíčok zjete. Dlhoročný výskum nemeckých vedcov potvrdil, že kúsok čokolády denne znižuje krvný tlak a riziko srdcovocievnych ochorení.
Samotná reportáž sa volala “Čokoláda bez výčitiek.” O štúdii, ktorú citovala Markíza, informovali mnohé médiá po celom svete. Je dobré opäť sa pozrieť, čo citovaná štúdia naozaj zistila a či sa to od mediálneho obrazu náhodou nelíši.
Z tlačovej správy holandských vedcov, ako aj z analýzy expertov z britskej NHS, ktorí mediálne výstupy založené na vedeckých štúdiách hodnotia, vyplýva, že ten kúsok čokolády denne, ktorý má prospievať zdraviu je len 7,5 gramu. Teda zhruba jedno malé políčko stogramovej čokolády. Alebo, podľa veľkosti, akurát tak jedno duté čokoládové vajíčko. Určite nič v štýle “nemusíte počítať, koľko čokoládových vajíčok zjete.”
Druhá dôležitá vec, ktorú Markíza dobre spomenula, a ktorú NHS zdôrazňuje, je, že čokoláda má veľa kalórií a jej konzumácia v nadmerných množstvách môže viesť k nadváhe či obezite, ktoré prispievajú k srdcovocievnym ochoreniam, nie naopak. Tlačová správa vedcov rovno odporúča to malé čokoládové políčko denne hneď nahradiť adekvátne menším príjmom kalórií v spotrebe iných jedál.
Analytici NHS pripomínajú, že nemecká štúdia sotva znamená nejaký definitívny záver. Markíza síce hovorí o dlhoročnom výskume, ale príjem čokolády(ako aj krvný tlak a iné parametre zdravia a životosprávy) boli merané len raz, a to na začiatku testu. 19 tisíc ľudí odpovedalo, koľko čokolády denne jedia a ako na tom zdravotne sú. Následne počas ôsmich rokov sa ich vedci pýtali, či mali infarkt alebo iné srdcové ochorenie. Abstrahovalo sa v štúdii od mnohých možných vplyvov, ale na druhej strane už sa počas tých 8 rokov nezisťovalo, či sa príjem čokolády znížil alebo zvýšil, alebo ako sa zmenila životospráva. NHS tak tvrdí, že štúdia sotva prispieva pri vzťahu čokolády a srdcovocievnych ochorení k nejakému prelomovému, a už vôbec nie definitívnemu zisteniu.
“Do čokoládových vajíčok sa tak počas najbližších dní môžete zahryznúť bez výčitiek svedomia,” ukončila svoju reportáž o štúdii Natália Babincová z Markízy.
Gabriel Šípoš