Vládna koalícia neplní sľub zefektívniť právo občanov na informácie.
Foto: Letisko Bratislava
Kvôli nevrátenej nelegálnej dotácii zadržali minulý týždeň francúzske úrady lietadlo Ryanairu na letisku v Bordeaux tesne pred odletom do Londýna. Všetkých 149 cestujúcich si muselo vystúpiť a pokračovať mohli iným lietadlom až o 5 hodín neskôr. Ryanair polmiliónovú dotáciu, ktorú získal ešte v roku 2008 od jedného z juhofrancúzskych letísk, nasledujúci deň konečne vrátil. Pomoc z verejnej kasy vyhlásila za nelegálnu štátnu pomoc Európska komisia ešte v roku 2015.
To nie je prvý príklad, keď nízkonákladovky dostali verejné peniaze nezákonne. V rovnakom čase musela dotáciu vrátiť aj holandská Transavia. Už pred dvoma rokmi o nelegálnej pomoci rozhodla komisia aj v prípade klagenfurtského letiska v Rakúsku. Zvýhodnenými mali byť TUI, HLX a Ryanair, a to vo výške viac ako 12 miliónov eur. A len pred mesiacom Európska komisia začala skúmať zmluvy nemeckého letiska Frankfurt-Hahn – opäť s Ryanairom.
Aj preto sme začiatkom tohto roka chceli vidieť zmluvy, ktoré má podpísané štátne bratislavské letisko s dvoma nízkonákladovými dopravcami – Ryanairom a Wizzairom.
Do dnešného dňa neúspešne. Letisko, ako aj ich vlastník ministerstvo dopravy, nám napriek zákonu o slobodnom prístupe k informáciám odmietajú čokoľvek poslať. Argumentujú obchodným tajomstvom. Navyše podľa ministerstva „poskytované služby a spôsob ich poskytovania predstavujú know-how tak leteckých spoločností, ako aj letiska“.
Komerčný know-how rešpektujeme, ale musí byť konkrétne definovaný a nemôže znamenať, že verejnosť neuvidí ani len časť zmluvy. A proti nemu predsa stojí verejný záujem dozorovať, či štátna firma hospodári efektívne. Bratislavské letisko je aj napriek rastúcemu počtu cestujúcich v posledných štyroch rokoch opakovane v niekoľkomiliónovej strate. Naposledy bolo v zisku v roku 2008. Odvtedy vyprodukovalo kumulatívne straty za 55 miliónov eur.
Slabý dozor nad štátnymi firmami
Naťahovanie sa so štátnymi firmami o informácie je na Slovensku zabehaný šport. Až po dvojročnom spore s verejnými vodárenskými firmami, ktorý sme začiatkom tohto roka vyhrali na súde, sme sa domohli informácií, aká je výška odmien manažmentu, či kam posielajú ich 2 % z daní.
Mnohé štátom vlastnené podniky totiž trvajú na takom výklade infozákona, že oni mimo pár dát o hospodárení nemajú žiadnu povinnosť čokoľvek poskytovať.
Po predvolebnom tlaku mimovládok v roku 2016 však nová koalícia sľubovala zmeny. „Vláda bude… dôsledne dohliadať na plnenie zákonných povinností zverejňovania alebo sprístupňovania informácií. V záujme zdokonalenia a rozšírenia systému povinného zverejňovania zmlúv vláda spresní zákonnú povinnosť obchodných spoločností so stopercentným verejným vlastníctvom zverejňovať zmluvy,“ píše sa v aktuálnom programovom vyhlásení vlády. Natvrdo sa mala zaviesť aj povinnosť zverejňovať platy a profesijné životopisy štátnych nominantov.
No nič z toho sa doteraz nepodarilo. Bývalá ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská pripravila návrh novely infozákona, ktorý sa zasekol ešte v štádiu finálnej verzie, a nedostal sa ani len do vlády. Nový minister Gábor Gál je v úrade už viac ako pol roka, no ani on sa k infozákonu zatiaľ nemá.
Rozšírená infošikana?
Druhou dlhodobo spornou témou okolo infozákona je jeho zneužívanie. Nič totiž občanovi nebráni poslať infožiadosť každú minútu – stále by ste mali dostať odpoveď do 8 pracovných dní od jej zaslania. Občas sa to aj stáva. Ale je to naozaj bežné?
Aj preto sme spravili rozsiahly prieskum, koľko infožiadostí vlastne štátne či samosprávne inštitúcie dostávajú, koľko z nich odmietajú a z akých dôvodov. Od takmer 150 úradov sme pozbierali ich evidencie infožiadostí za roky 2015-17.
Najviac infožiadostí dostáva ministerstvo školstva – v každom z ostatných troch rokov ich bolo aspoň 850. V priemere ale ministerstvá vybavujú okolo tristo žiadostí ročne a ich počet mierne klesá. Z miest dominuje pochopiteľne bratislavský magistrát, ktorý ročne eviduje 500 až 750 žiadostí, pričom odmieta každú piatu. Na košickú radnicu občania či firmy doručia do 300 infožiadostí. Vo zvyšných krajských mestách je to okolo stovky. V menších mestách a v drvivej väčšine štátnych a mestských firiem príde ročne v priemere niekoľko desiatok žiadostí. V obciach zvyčajne menej ako desať.
V evidenciách sme samozrejme nemali k dispozícii meno žiadateľov, ale z frekvencie žiadostí a ich obsahu sme neodhalili nijaké podozrivé schémy či priame zneužívanie zákona. Občania sa najčastejšie pýtali na odmeny zamestnancov na vedúcich pozíciách, na zmluvy a v mestách na informácie týkajúce sa stavebného konania. Niektoré infožiadosti zrejme pochádzali od novinárov či mimovládok, keďže sa pýtali na kauzy, ktoré boli neskôr zverejnené (Čistý deň, vymenovanie Andreja Danka do vojenskej hodnosti kapitán či nákupy stíhačiek a transportérov na ministerstve obrany).
Z nám sprístupnených údajov vyplýva, že zhruba každá desiata infožiadosť je odmietnutá (celkové dáta si môžete stiahnuť tu). Sú však aj výnimky. Už spomínané štátne letisko odmieta takmer polovicu žiadostí. Podobne vysoký pomer malo ministerstvo dopravy v roku 2015. O rok neskôr zase ministerstvo zahraničných vecí odmietlo sprístupniť vyše 40 % žiadostí o informácie úplne alebo čiastočne (časť sa týkala otázok Transparency o zákazkách slovenského predsedníctva).
Čo občanom neposkytnú
Väčším problémom je, že niektoré z odmietnutí nemajú oporu v zákone. Lajčákovo ministerstvo nám opakovane nielenže klamalo o informáciách, ktorá malo dostupné, ale navyše nevydalo to, čo podľa zákona muselo (napr. zmluvy s umelcami pri predstavení loga SK PRES).
V rozpore so zákonom bola podľa nás aj neochota ministerstva obrany sprístupniť celkový objem finančných prostriedkov všetkých nákupov uskutočnených v utajovanom režime pre argument ochrany utajovaných skutočností. Žiadateľ v tomto prípade požadoval sprístupniť iba celkovú sumu, ktorá je bezpochyby predmetom verejného záujmu nielen preto, že ide o nezanedbateľnú čiastku, ale predovšetkým pre potrebu verejnej kontroly.
Napodiv sa ešte stále odmietajú sprístupniť výšky platov vedúcich zamestnancov, a to aj napriek pomerne jasnej dikcii infozákona. Neochotu tieto dáta zverejniť prejavili vo Vranove nad Topľou, ale nedávno aj v prezidentskej kancelárii.
Kapitolou samou o sebe je, ako sa k nášmu zberu infoevidencií postavili niektorí úradníci. S argumentom, že evidenciou infožiadostí v nami požadovanej forme nedisponujú, nám odmietlo odpovedať ministerstvo vnútra ako aj generálna prokuratúra. Ministerstvo vnútra zároveň argumentovalo tým, že mu zákon ukladá povinnosť evidenciu viesť, nie však sprístupňovať. No ale infozákon je riadený princípom, že čo nie je tajné, je verejné. Evidencia infožiadostí má okrem iného slúžiť aj vnútornej kontrole vybavovania žiadostí. Ak sa teda k spôsobu vybavenia infožiadostí nevie dostať občan, ako funguje kontrola na úrovni ministerstva?
Že register infožiadostí ide zverejňovať (a tak si sebe odbúrať prácu), ukazuje príklad Šale, jedného z najtransparentnejších miest na Slovensku. Evidenciu aj s odpoveďami totiž dávajú rovno na svoj mestský web. Občania si tak môžu kedykoľvek sledovať stav vybavovaných žiadostí online, ale aj sledovať, aké informácie sú práve v kurze.
Najvyšší čas
Ak má minister Gál naplniť programové vyhlásenie v oblasti transparentnosti, reálne mu ostáva už len pár mesiacov, aby písanie novely infozákona dokončil. Najneskôr o rok sa totiž už vo veľkom začne predvolebná kampaň. A v nej si určite budeme pripomínať, čo strany posľubovali pred štyrmi rokmi. V kampani v roku 2016 tak napríklad Béla Bugár (Most-Híd), stranícky šéf ministra spravodlivosti, podpísal záväzok zlepšiť infozákon v desiatich konkrétnych bodoch. „Strana Most-Híd pristupuje k verejnému záväzku navrhnúť a podporiť kroky, ktoré by zlepšili prístup občanov k informáciám,“ znel záväzok.
Dočkáme sa?
Gabriel Šípoš, Oliver Fecsu
Tento článok podporil Fond pre transparentné Slovensko Nadácie Pontis.
Podporte Transparency, aby sme o silnejší infozákon mohli bojovať aj v budúcom roku. Ďakujeme!