Čím vyššia je spôsobená škoda, tým menšia je ochota štátu uplatňovať si zodpovednosť voči vinníkom. Ministerstvo hospodárstva nedávno pristúpilo k vyplateniu 300-tisícovej škody len na základe posudku poškodeného. Náhradu od podriadeného nežiadalo. S vymáhaním škôd váhajú aj ďalšie rezorty.
Každý zamestnanec tak v súkromnej ako aj štátnej sfére vie, že ak poruší svoje povinnosti a zaviní tým škodu, zodpovedá za ňu svojmu zamestnávateľovi. A keďže zamestnávateľ túto škodu sám znáša, má právo si následne uplatniť regresnú náhradu voči svojmu zamestnancovi. Podobný postup sa uplatňuje aj v prípade poistných udalostí, pri ktorých si poisťovňa poškodeného uplatňuje regres voči vinníkovi škody.
Ak ide o súkromné spoločnosti, je vecou ich internej politiky, do akej miery a či vôbec si uplatnia náhradu škody. V prípade štátnych orgánov a územnej samosprávy je však miera zodpovednosti (a rizikovosti) oveľa vyššia. Na rozdiel od súkromnej sféry totiž škoda môže byť spôsobená aj nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nie každé nezákonné rozhodnutie však automaticky škodu zapríčiní. Túto okolnosť musí preukázať poškodený. Ak sa obe strany nedohodnú, o škode rozhodne súd.
A keďže škoda sa uhrádza z verejných zdrojov, je zákonnou povinnosťou štátnych orgánov vymáhať ju od zodpovedných subjektov. Ministerstvá si regres uplatňujú voči príslušným orgánom, ktoré vydali nezákonné rozhodnutie. A tie si ju následne vymáhajú od zodpovedného zamestnanca. Ak však štát regres neuplatní, škodu v konečnom dôsledku zaplatí verejnosť.
Vymáhanie škôd v praxi
V Transparency sme oslovili vybrané ministerstvá, do ktorých pôsobností patrí aj vydávanie licencií a povolení a existuje potenciálne riziko nezákonného rozhodnutia pri vydaní/nevydaní príslušnej licencie alebo povolenia. Pýtali sme sa na počet prípadov, kde bola uhradená škoda v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu a tiež na to, či v takýchto prípadoch štát dôsledne uplatňoval regresnú náhradu voči zodpovedným subjektom. Skúmaným obdobím bol obdobie troch rokov od januára 2019 do decembra 2021.
V prípade ministerstva životného prostredia a ministerstva školstva nebola v danom období priznaná žiadna náhrada škody za nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup v kompetencii týchto rezortov.
Ministerstvo dopravy uhradilo celkovo 17 platieb ako dôsledok spôsobenej škody, pričom jednotlivé platby boli v rozmedzí od 150 až po 6 000 eur (ide len o samotnú istinu). Regresnú náhradu voči zodpovedným subjektom si však uplatnilo len v siedmich prípadoch. Dôvody, pre ktoré si vo zvyšných prípadoch regres neuplatnilo, neuviedlo.
Ministerstvo pôdohospodárstva platilo za škodu sedemkrát. Išlo o sumy od 120 až po 800 000 eur. V piatich prípadoch uplatnilo či plánuje uplatniť regresnú náhradu voči zodpovedným subjektom. V dvoch prípadoch regres neuplatnilo. Paradoxne ide práve o prípady najnižšej a najvyššej sumy. V prípade 120 eurovej sumy bola dôvodom neefektívnosť vymáhania, keďže náklady na vymáhanie by prevýšili samotnú škodu.
Povinnosť či svojvoľná úvaha?
Prečo však ministerstvo pôdohospodárstva neuplatnilo regres v prípade náhrady škody za 800 000 eur? Zo stručnej odpovede vyplýva, že dôvodom boli nedostatočné finančné zdroje Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho, kde škoda vznikla a ktorý ako rozpočtová organizácia pod rezort spadá.
Takéto zdôvodnenie považujeme za sporné, keďže poukazuje na svojvoľný prístup. Štát tým dáva najavo, že regres uplatní len v prípade nižších súm a aj to len v závislosti od rozpočtu tej ktorej zodpovednej organizácie. Aj keď ide v konečnom dôsledku o verejné financie z jedného zdroja (štátneho rozpočtu), takýmto prístupom sa však môže zabrániť uplatneniu osobnej zodpovednosti voči zodpovedným zamestnancom.
Regres sa tak v praxi, na rozdiel od jasných zákonných požiadaviek, často dostáva do polohy svojvoľnej úvahy o jeho uplatnení či neuplatnení voči zodpovedným subjektom.
Pokiaľ ide o ministerstvo hospodárstva, to za dané obdobie uhradilo škodu len v jedinom prípade. Ide o dlhoročný súdny spor, kde však, na rozdiel od predchádzajúceho prípadu ministerstva pôdohospodárstva (800 000 eur), súd o výške škody vôbec nerozhodol. Vyplatená suma 300 000 eur je tak výsledkom len vzájomnej dohody oboch strán sporu.
Státisíce za neťaženie
Jedna z najvyšších náhrad škody (v netrestných veciach) za skúmané obdobie prešla médiami, až na výnimky, bez väčšej pozornosti. Podnikateľ, fyzická osoba Ing. Peter Majer SARMAT z Kremnice, vykonával od roku 2006 ťažbu nerastu bentonit v dobývacom priestore Stará Kremnička. V roku 2008 chcel rozšíriť ťažbu tohto nerastu. Od banského úradu získal príslušné povolenie, s platnosťou až do 1. apríla 2025. V polovici roka 2008 mu však Hlavný banský úrad, vedený Petrom Kúkelčíkom, zrušil bez riadneho zdôvodnenia povolenie na vykonávanie banskej činnosti.
Toto rozhodnutie označil ešte v roku 2009 Krajský súd za nezákonné. Kúkelčík viedol Hlavný banský úrad aj v čase odobratia dobývacieho práva na ložisko mastenca v Gemerskej Polome spoločnosti Eurogas. Toto odobratie povolenia viedlo k dlhoročným súdnym, administratívnym a medzinárodným arbitrážnym konaniam medzi spoločnosť Eurogas a Slovenskou republikou.
Obvodný banský úrad medzitým Majerovi oznámil, že oprávnenie na ťažbu nerastu mu zaniklo a že dobývací priestor bude prevedený na inú spoločnosť. Tento postup Obvodného banského úradu bol Krajským súdom v roku 2014 taktiež vyhlásený za nesprávny úradný postup s tým, že v dôsledku konania tohto orgánu vzniklo podnikateľovi právo na náhradu škody.
Spor sa preniesol pred Najvyšší aj Ústavný súd, ktoré potvrdili záver Krajského súdu, že podnikateľ Majer má za nezákonné konanie a nesprávny úradný postup banského úradu nárok na náhradu škody voči ministerstvu hospodárstva, pod ktoré Hlavný banský úrad spadá. O výške škody však súdy nerozhodli.
Predmetom sporu tak ostala len samotná výška škody a ušlého zisku, ktorú malo ministerstvo hospodárstva za banský úrad zaplatiť. Majer si najskôr uplatnil škodu vo výške 588 683 eur, neskôr sumu znížil na 439 869 eur.
Ministerstvo verzus úrad
Po voľbách a zmene vlády v marci 2020 došlo k výmene predsedu Hlavného banského úradu. Minister hospodárstva Richard Sulík nahradil hlasno kritizovaného Petra Kúkelčíka svojím kandidátom, bývalým okresným predsedom SAS v Žarnovici, Bohumírom Zvrškovcom. V TIS sme takúto stranícku nomináciu kritizovali.
V októbri 2020 zaslal právny zástupca poškodeného ministerstvu hospodárstva návrh mimosúdnej dohody. V nej predostrel návrh na urovnanie (a ukončenie sporu) v konečnej výške 400 000 eur. Tento návrh mal zahŕňať škodu, ušlý zisk aj všetky súdne trovy, ktoré poškodenému podnikateľovi vznikli.
Ministerstvo hospodárstva sa vzápätí obrátilo na Hlavný banský úrad so žiadosťou o vyjadrenie k predmetnému návrhu mimosúdnej dohody. Úrad sa už aj v minulosti opakovane vyjadroval ešte k pôvodnej požadovaným výškam škody na úrovni 588-tisíc či 439-tisíc eur.
Z odpovede Hlavného banského úradu, podpísanej novým predsedom Zvrškovcom dňa 30. októbra 2020 vyplýva, že ani nová požadovaná suma 400 000 eur nezodpovedá reálne vzniknutej škode. Podľa Hlavného banského úradu mal poškodený povolenú výšku ťažby v objeme 1000 ton ročne, takže v celkovom hodnotenom období mohol podnikateľ Majer vyťažiť maximálne 18 000 ton nerastu a nie 383 571 ton, ako tvrdí vo svojom znaleckom posudku.
Poškodený tak podľa úradu nemôže požadovať náhradu za väčší objem ťažby, než mu bola povolená banským úradom pre roky 2008 až 2025. Podľa názoru aj novovymenovaného predsedu úradu Zvrškovca sa preto reálna škoda pohybuje maximálne v rozmedzí cca 18- až 25-tisíc eur.
Posudok poškodeného stačil
Ministerstvo hospodárstva napriek tomu vzápätí ponúklo poškodenému podnikateľovi ako protinávrh sumu 300 000 eur. Ten s ňou súhlasil. Na našu otázku, prečo ministerstvo navrhlo výšku odškodneného v takejto sume a prečo neprihliadlo na odborný názor Hlavného banského úradu, podľa ktorého reálna škoda nemohla presiahnuť sumu 25 000 eur sme podrobnejšie vysvetlenie z ministerstva hospodárstva nedostali.
„Hlavný banský úrad v tomto konaní nemal postavenie účastníka konania. Vzhľadom na priebeh skoro 10 rokov trvajúceho súdneho konania, súdom nariadené vykonané znalecké dokazovanie (suma škody vyčíslená znaleckým posudkom vo výške 439 869 eur, ktorá by bola následne ešte navýšená o trovy súdneho konania) a sudkyňou vyjadrené predbežné právne posúdenie veci, sa MH SR rozhodlo pristúpiť na uzatvorenie mimosúdnej dohody vo výške 300 000 eur,“ odpovedali z ministerstva.
Neskôr ešte doplnili, že uhradená suma bola výsledkom dohody medzi ministerstvom a podnikateľom Majerom. „Rezort sa aj vzhľadom na sudkyňou vyjadrené predbežné právne posúdenie rozhodol uzatvoriť mimosúdnu dohodu vo výške 300 000 eur. Tá predstavuje nižšie finančné zaťaženie, aké by bolo v prípade rozsudku, ktorý by pri stanovení výšky škody vychádzal zo znaleckého posudku.“
Ministerstvo sa tak, zdá sa, primárne riadilo znaleckým posudkom, ktorý predložil poškodený a neprihliadlo na názor Hlavného banského úradu. V nasledujúce tabuľke uvádzame vývoj sumy odškodného z pohľadu všetkých troch aktérov.
Podnikateľ z registrov zmizol
Dohoda o urovnaní bola podpísaná koncom novembra 2020 a účinnosť nadobudla 1. decembra toho istého roku. Do 15 dní od podpísania dohody ministerstvo vyplatilo poškodenému podnikateľovi sumu 300 000 eur. Po uzavretí dohody podnikateľ Ing. Peter Majer SARMAT, zdá sa, ukončil svoju podnikateľskú činnosť a aktuálne už nefiguruje v Banskom registri (výmaz 8. septembra 2021), v Registri partnerov verejného sektora (výmaz 19. augusta 2021) a ani v inom dohľadateľnom registri.
Tu ešte dohľadateľný bol:
Ministerstvo náhradu nežiada
Ako sme už uviedli, zákon o zodpovednosti za škodu stanovuje pre štát povinnosť požadovať regresnú náhradu v celej výške od právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá vydala nezákonné rozhodnutie a spôsobila ním škodu. Musí to však stihnúť do jedného roka odo dňa, kedy bola škoda uhradená. Po uplynutí jedného roka sa právo štátu na regres premlčuje a štát už nemá nárok na jeho úspešné uplatnenie voči tomu, kto škodu spôsobil. V prípade ministerstva hospodárstva uplynulo právo na regres v decembri 2021.
V novembri 2021, len pár týždňov pred uplynutím premlčacej lehota, sme opakovane kontaktovali ministerstvo s otázkou, či uplatnilo, resp. plánuje ešte uplatniť regres voči zodpovednému subjektu za nezákonné rozhodnutie. Z odpovede ministerstva vyplýva, že regres zvažovali, ale neuplatnili z dôvodu, že regresnú náhradu nie je možné vymôcť, pretože vymáhanie je spojené s nadmernými ťažkosťami (§ 22 ods. 2 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z.). Na našu doplňujúcu otázku, aké nadmerné ťažkosti s vymáhaním regresu boli v tomto prípade identifikované, ministerstvo už nereagovalo.
Podľa vyjadrenia právneho zástupcu poškodeného je v tomto prípade osobou zodpovednou za nezákonné konanie štátu Peter Kúkelčík, bývalý predseda Hlavného banského úradu, ktorý je podpísaný pod nezákonným rozhodnutím. Ide o osobu, ktorú v minulosti ministrova SAS dlhodobo kritizovala. Svojho času ho dokonca obvinila z falšovania výsledkov vyšetrovania banského nešťastia v Hornonitrianskych baniach z roku 2009, pri ktorom zahynulo 20 baníkov.
Zaplatí to štát, teda my všetci
Otázky, prečo ministerstvo hospodárstva vyplatilo podnikateľovi vysoké odškodnenie 300-tisíc eur, aj napriek nesúhlasu svojho nominanta na čele banského úradu a prečo si náhradu škody od vinníka neuplatňovalo, tak stále zostávajú nedostatočne zodpovedané.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú jej orgánmi a následne zamestnancami má v súčasnosti nastavený jasný legislatívny rámec. Zdá sa však, že v praxi sa objavujú odchýlky od tohto zákonného postupu – štát síce škodu uhrádza, avšak regresnú náhradu často neuplatňuje. Ochota na uplatňovanie regresu pritom rastie s klesajúcou výškou škody. Ak regres nie je uplatnený, zdôvodní sa to spravidla len odkazom na paragrafové znenie zákona. Štát tak pre nedostatočne zosúladenú legislatívu a prax prichádza o vysoké sumy z verejných zdrojov.
Peter Demčák
Pridajte sa a podporte kontrolu verejných výdavkov aj Vy. Či už priamo alebo venovaním 2% z dane. Ďakujeme!
