Čo obnáša život v obciach z pohľadu transparentnosti starostov a ich úradov.
V najnovšom rebríčku transparentnosti miest sme pochválili mnohé mestá za výrazné zlepšenie. Oproti roku 2010, keď sme transparentnosť v samosprávach zmerali prvýkrát, ide o priemerný nárast skóre o 50% (kiežby sa to dalo povedať aj o centrálnej vláde…). Čo však ostatné obce? Zákon síce platí na celom území štátu, ale aká je vlastne prax mimo miest, mimo dohľadu médií a mimovládok?
Sto najväčších samospráv, ktoré pravidelne monitorujeme, totiž postihuje len polovicu obyvateľov Slovenska. Druhá polovica žije v ďalších 2800 obciach, často v chudobnejších sídlach a s menej skúsenou a ešte menej početnou administratívou. V posledných rokoch sa množstvo ľudí sťahuje z krajských miest do priľahlého vidieku s vidinou pokojnejšieho, zdravšieho života. Výzvou preto je, aby sme tiež v obciach dokázali zabezpečiť aj primeranú transparentnosť hospodárenia.
Pre porovnanie ako fungujú princípy transparentnosti na Slovensku sme sa preto pozreli tento rok aj do jedného z chudobnejších regiónov na východnom Slovensku – na okres Gelnica. Nezamestnanosť sa v okrese stále drží nad 10 %, kým celoslovenský priemer je už pod 5,5 %. Okres má spolu dvadsať obcí, od najmenšej Henclovej so stodeväť obyvateľmi po samotnú Gelnicu, kde žije 6100 ľudí.
Diery v transparentnosti
Na základe porovnania 25 kľúčových indikátorov nám vyšlo, že oproti priemeru miest je transparentnosť obcí okresu Gelnica len dvojtretinová. V praxi sú tak obce v otvorenosti občanom zhruba tam, kde boli mestá v roku 2010. Často nefungovali ani základné veci:
Až každá tretia obec neodpovedala na infožiadosť načas, respektíve úplne. Obec Kojšov sa neunúvala odpovedať vôbec. Porušila tak ústavné právo občanov dostať informáciu od verejnej inštitúcie.
Helmanovce, Prakovce a Richnava nám odmietli uviesť plat starostu. Štyri obce zase nepovedali, koľko z verejných peňazí prispievajú na futbal.
Len dve webové stránky samospráv (Gelnica, Nálepkovo) uvádzali menný zoznam poslancov aj s kontaktom na nich – emailový či telefónny. Polovica webstránok nemala ani len kontakty na zodpovedných úradníkov. Dokonca dva weby (Henclovce a Hrišovce) nezverejňujú ani zoznamy faktúr a objednávok, ako to musia robiť všetky verejné inštitúcie od roku 2011.
To zďaleka nie je všetko. Až osem obcí nemá online úradnú tabuľu, kde sa zverejňujú všetky dôležité oznamy. V praxi si ich teda musia občania aj v roku 2018 prísť pozrieť fyzicky na nástenku na obecnom úrade. Podobne osem z dvadsiatich skúmaných obecných webstránok neobsahuje zápisnice zo zasadnutí poslancov. Takmer všetky mestá tieto dokumenty, ktoré ukazujú, o čom poslanci rokovali a ako hlasovali, na weboch majú, a to aj s kompletným archívom.
Aktuálne platné rozpočty obcí by ste nenašli na šiestich z dvadsiatich samosprávnych stránok. Veď koho už môže zaujímať, kam idú verejné peniaze, však?
Keď tromfnú aj mestá
Na druhej strane tak ako platí, že v rebríčku transparentnosti miest niektoré menšie samosprávy tromfli tie veľké (napr. Vranov nad Topľou sa umiestnil lepšie než Košice či Prešov), aj teraz sme našli obce so slušnými výsledkami. Ani nie dvetisícové Margecany majú rozsah informácií rovnocenný s polmiliónovou Bratislavou. Kvalitou zverejňovania zmlúv, ktorá zahŕňa triediteľnosť a vyhľadávanie, ľahko tromfnú väčšinu slovenských miest. Obec Nálepkovo zase zverejňuje videozáznamy zo zasadnutí zastupiteľstiev, čo nerobí až tretina slovenských miest, vrátane 15-násobne väčšieho Zvolena.
Mnohých možno napadne otázka, či existuje rozdiel v transparentnosti obcí, kde je vysoký a kde nízky podiel rómskeho obyvateľstva. Po voľbách v roku 2010 obehlo Slovenskom video nepodarenej prísahy rómskeho starostu Richnavy, obce práve z okresu Gelnica.
Faktor rómskeho obyvateľstva je však podľa našej analýzy zanedbateľný po zarátaní efektu veľkosti obcí. Inými slovami, malé obce sú na tom v priemere horšie ako veľké, bez ohľadu na etnické zloženie obyvateľstva. Zoberte si Švedlár, ktorý má druhý najvyšší podiel Rómov v okrese – patrí medzi najtransparentnejšie obce v regióne. Naopak, tri najhoršie obce v transparentnosti nemajú ani jedného Róma. Samozrejme, vzorka dvadsiatich obcí je obmedzená a nedajú sa robiť jednoduché a jednoznačné závery.
Starostovia s „praxou“
Malé obce často trpia aj nedostatkom kandidátov na starostov či poslancov. Až v takmer polovici obcí do dvesto obyvateľov bol v minulých voľbách len jeden kandidát. V ďalších 18-tich sa voľby museli zopakovať, lebo nik sa o post ani nesnažil.
A to nehovoríme o kvalite, hoci aj vo väčších obciach. V dvetisícovej obci Stráne pod Tatrami v okrese Kežmarok nastala pred tohtoročnými voľbami nezvyklá situácia. O post starostu sa tu usilujú traja uchádzači, všetci s kriminálnou minulosťou.
Post starostu sa v prvom rade chystá obhájiť kandidát Smeru-SD Rastislav Sloveňák. Súd ho v roku 2013 odsúdil za prečin ublíženia na zdraví, poškodzovanie cudzej veci a výtržníctvo. Spolu s ďalšími dvoma mužmi vtrhli ešte v roku 2011 s kovovou tyčou do herne, napadli tam jedného zo zákazníkov a rozbili zariadenie podniku. Sudca ich za to potrestal finančnou pokutou, po uhradení ktorej mal byť trest v zmysle Trestného zákona zahladený. V súčasnosti by tak starosta mal byť de iure bezúhonný a môže pôsobiť v komunálnej politike.
To však už nemôžu tvrdiť jeho vyzývatelia – podnikateľka Monika Badžová (NAJ) a nezamestnaný Ján Oračko (NOVA, SaS, OĽaNO, Šanca, Sme rodina). Badžovú súd koncom roka 2016 odsúdil na dva roky nepodmienečne za prečin poškodzovania veriteľa. V skratke šlo o to, že živnostníčka Badžová sa bránila exekúciám tým, že vo faktúrach za viac ako 28-tisíc eur uviedla iný než jej bankový účet a znemožnila uspokojenie pohľadávok veriteľov.
Badžová je manželkou exstarostu Jána Badža, ktorý si vypýtal a prevzal úplatok vo výške 10.000 eur v súvislosti s výstavbou modulovej školy v obci. Fakt, že bola odsúdená za úmyselný trestný čin, jej neprekážal v tom, aby vlani v doplňujúcich voľbách – neúspešne – kandidovala na post, ktorý musel opustiť je manžel. Aj keď jej to zákon účinný v tom bode od roku 2015 neumožňoval.
I pri Jánovi Oračkovi je situácia divoká. Súčasný poslanec obce bol v roku 2013 odsúdený spolu s bývalým starostom obce Gustávom Bačom za subvenčný podvod. Kým pre Baču to znamenalo stopku v komunálnej politike, Oračko sa poslaneckého postu nevzdal, aj keď to podľa zákona mal urobiť. V prípade, že mu podmienečný trest nebol neskôr zahladený, by podľa zákona nemal teraz kandidovať. Miestnej volebnej komisii tvrdí, že je bezúhonný.
Štátna komisia pre voľby náš podnet zobrala na vedomie. Tvrdí však, že konať musí miestna komisia, lebo oni kandidátov preverovať nebudú. Zapisovateľka miestnej komisie sa zase bráni tým, že si pravdivosť čestných vyhlásení o bezúhonnosti nemajú ako overiť. Prečo však zákon neukladá kandidátom povinnosť doložiť výpis z registra trestov, ktorý sa dnes dá vybaviť na pošte za pár minút? Respektíve, aký veľký problém môže byť „prelustrovať“ všetkých kandidátov v informačnom systéme registra trestov, hoci aj na centrálnej úrovni?
Riziká života na vidieku
Naše skúmanie kvality transparentnosti v menších obciach ukazuje na značné rezervy, a to tak v dodržiavaní zákonov, ale aj dobrej praxe a politickej kultúry. Vo veľkých slovenských mestách to zďaleka nie je ideálne, ale sťahovanie sa za „čistým vzduchom“ môže znamenať aj reálne zhoršenie kvality spravovania komunálnych záležitostí.
To všetko neznamená, že v dedinách je automaticky viac korupcie, veď narábajú s násobne menšími peniazmi, a teda aj pokušeniami. Ale slabšia infraštruktúra a selektívne dodržiavanie zákonov naznačujú zvýšené riziká. Je načase programovo investovať nielen do ciest, kanalizácie či futbalových ihrísk, ale aj do inštitucionálnej kontroly, vzdelávania a podpory lokálneho občianskeho aktivizmu.
Je peklom presťahovať sa do pekného nového baráku s otrasným susedom, ale aj zlý starosta vám vie život v takej obci „osladiť.“ Ľudia žijúci v obciach s nútenou správou by vedeli rozprávať.
Gabriel Šípoš, Ľuboš Kostelanský, Mário Kajan
