Pred rokom si mnohí mysleli, že po nezvolení Štefana Harabina za predsedu Najvyššieho súdu a Súdnej rady je justícia z najhoršieho vonku. Dobový titulok SME triumfálne oznamoval, že „Harabinova éra sa skončila„.
Posledné týždne však ukázali, že sudca Harabin, aj napriek strate pozícií, má v zásobe ešte dostatok energie a vplyvu na vyvolávanie rozruchu – viď séria kontroverzných verdiktov, ktorými boli oslobodení policajti predtým odsúdení z korupcie, sexuálny delikvent, či bývalý finančný riaditeľ SPP vo veci Duckého zmeniek. Zároveň sa začali objavovať úvahy o jeho odstavení z pozície predsedu trestnoprávneho kolégia súdu, či zo sudcovskej funkcie. Z tohto dôvodu tak SME opäť hovorí, že „Harabinove časy na súdoch sa končia“.
Analýza zloženia pro- a proti-Harabinovských síl na Najvyššom súde však ukazuje, že rýchle zmeny sa čakať nedajú, a protichodné a poburujúce súdne verdikty môžeme z tohto súdu zažívať ešte dlhé roky.
Harabinov vplyv medzi trestnými sudcami
Po strate svojich pozícií predsedu Súdnej rady a Najvyššieho súdu sa Štefan Harabin stal predsedom trestnoprávneho kolégia na Najvyššom súde. Pôsobí tu spolu 17 sudcov trestného práva, ktorí rozhodujú spravidla ako posledná inštancia o odvolaniach a dovolaniach v tých najzávažnejších trestných kauzách – od organizovaného zločinu, cez korupciu, po násilné trestné činy.
V skupine sedemnástich sudcov dominujú Harabinovci – ôsmi mu dali svoj hlas v minuloročnej kandidatúre na post predsedu Najvyššieho súdu, deviatym je sám Harabin. Zo zvyšných ôsmych sudcov naopak šiesti naopak podporili výzvu Päť viet pro-reformnej iniciatívy Za otvorenú justíciu. Zvyšní dvaja sa zatiaľ príliš verejne neprejavili, ale Harabina nepodporovali. Sudca Martin Bargel dokonca kandidoval sám proti Harabinovi ako aj reformnému Dušanovi Čimovi vo voľbách do Súdnej rady.
Podporovatelia v. odporcovia Štefana Harabina medzi trestnými sudcami na Najvyššom súde (TIS: na základe dát z Ministerstva spravodlivosti, portálu OtvorenéSúdy a NewtonMedia)
Harabinova väčšina je založená na sudcoch, ktorí vďaka nemu spravili kariéru, úzko spolupracovali v časoch jeho vládnutia na ministerstve spravodlivosti, alebo zdieľajú jeho ideologický pohľad na súdnictvo.
Daniel Hudák bol v čase Harabinovho ministrovania jeho štátnym tajomníkom a nominantom SNS. Zároveň, ako nominant vlády, pôsobil v rokoch 2007 až 2011 aj v Súdnej rade v období kedy slovenská justícia zažívala, práve vďaka Rade, svoje najkontroverznejšie obdobie. Gabriela Šimonová s Harabinom pôsobila 5 rokov v Súdnej rade Podobne ako Harabin aj ona mala medializované konflikty so sudcami združenými v Za otvorenú justíciu a podobne ako Harabin aj ona mala blízko k politike, keď v rokoch 1994 až 1998 stážovala na ministerstve spravodlivosti vo vláde Vladimíra Mečiara.
Libor Duľa zaznamenal v Harabinovej ére raketovú kariéru. V roku 2008 šiel z okresného súdu Košice I na stáž na ministerstvo spravodlivosti a v nasledujúcich rokoch bol preložený najskôr na košický Krajský súd a následne až na Najvyšší. Za dva roky tak od svojej stáže na ministerstve Štefana Harabina stihol viac ako väčšina sudcov za celý život a už ako 44-ročný rozhodoval na najvyššej inštancii.
Viliam Dohňanský tiež za svoj kariérny postup z Krajského súdu vďačí Súdnej rade vedenej Harabinom. Tá ho preložila z Prešova na Najvyšší súd, rovnako ako Hudáka, Šimonovú a Duľu, v roku 2010, v čase najsilnejšieho Harabinovho panovania. V životopise Viliama Dohňanského zaujmú aj iné skutočnosti. V rokoch po vpáde vojsk varšavskej zmluvy najskôr študoval na SOU sklárske v Lednických Rovniach, odkiaľ sa cez dvojročnú dôstojnícku školu a pozíciu veliteľa nápravnej čaty v Nápravno-výchovnom ústave v Sabinove dostal k štúdiu práva v Brne a následne do vojenského súdnictva, kde pôsobil až do roku 1999 kedy začal rozhodovať na prešovskom krajskom súde. Štefan Michálik je verejnosti známy z kauzy Bonnano a Alena Šišková sa stala členkou Súdnej rady nominovaná SMERom ovládaným parlamentom v roku 2012. Zo súdu v Topoľčanoch bola na návrh Harabina preložená na Najvyšší súd na poslednom zasadnutí Súdnej rady, kde Harabin vystupoval ešte ako šéf.
Podivné argumenty a právna neistota
Problematickejšou než samotné rozdelenie trestných sudcov na „harabinovské“ a „pro-reformné“ krídlo je skutočnosť, že sa tento konflikt premieta aj v rozhodovacej činnosti a ohrozuje právnu istotu v rozhodovaní súdu. Trestní sudcovia sú totiž pri rozhodovaní rozdelení do troj- a päťčlenných stálych senátov. Harabinovci sú usadení v troch senátoch, neharabinovci v dvoch. Sudcovia naprieč senátmi a názorovými skupinami príliš nekomunikujú. Dlhoročný Harabinov kritik Peter Paluda, začiatkom tohto roka priznal, že spoluprácu s niektorými kolegami na súde si predstaviť vôbec nevie. A najnovšie si začali aj právne protirečiť.
Nedávne kontroverzné rozhodnutia vydali práve senáty zložené z Harabina a jeho stúpencov.
Naopak senát zložený z Harabinových oponentov Klimenta, Karabina a Szaba pred mesiacom vydal 56 stranové rozhodnutie, v ktorom otvorene kritizovali argumentáciu Harabinových senátov.
Pri ministerských inšpekciách rozhodol senát v zostave Harabin, Šimonová a Dohňanský na konci mája tohto roku, že skutok prijímania úplatku, ktorého sa mal policajt dopustiť, nebol dokázaný, pretože inšpekcia Ministerstva vnútra, ktorá vyšetrovanie viedla, nie je zákonná, a teda obvineného nemožno na základe jej dôkazov odsúdiť.
Klimentovo rozhodnutie však poukazuje na to, že iný senát zložený z Harabinových podporovateľov Bdžocha, Burgera, Duľu a Serbovej, rozhodol v rovnakej veci v októbri minulého roku presne naopak. Nastala tak situácia, kedy si jeden právoplatne odsúdený odpykával svoj trest napriek vyšetrovaniu inšpekciou, zatiaľčo iní boli viny zbavení, práve z dôvodu vyšetrovania inšpekciou.
Konzistentnosť v rozhodovaní a právna istota v podaní Harabinových senátov (www.transparency.sk)
Táto situácia je o to nepochopiteľnejšia, že zjednocovanie výkladu práva patrí medzi úlohy uložené Najvyššiemu súdu. V tomto svetle sa teda zdá ešte cynickejšie, keď si v rozsudku Harabinovho senátu môžeme prečítať o dôležitosti „právnej istoty“, či povinnosti súdov „dbať o celkovú harmonizáciu rozhodnutí“.
Kým pri inšpekciách si Harabin neostýchal prisvojiť kvázi-ústavné právomoci, v rozhodnutí týkajúcom sa bývalého sudcu Vargu sa zas pasoval do role Súdnej rady aj prezidenta. Harabin argumentoval, že sudca odsúdený v Česku za jazdu pod vplyvom alkoholu nie je bezúhonný, preto nespĺňa podmienky, za ktorých sudca môže byť vymenovaný, a preto sú jeho rozhodnutia neplatné. Harabinov senát tu svojim rozhodnutím ohrozil desiatky verdiktov, v ktorých sudca Varga figuroval a následky takéhoto rozhodnutia mohli byť obrovské.
Vo svojom rozsudku však Kliment a spol upozornili na to, že rozhodnutie cudzieho štátu sa na Slovensku uzná, ak bol potrestaný čin (tu jazda pod vplyvom alkoholu) trestným činom aj na Slovensku, čo v čase spáchania priestupku Vargu ešte nebol. Harabinove zdôvodnenie je tak zjavne mylné.
Odpoveď Klimentovho senátu na Harabinov argument, že Milan Varga nebol zákonným sudcom (www.transparency.sk)
Spálená zem
Peter Schutz nazval Harabinove ostatné verdikty „taktika spálenej zeme„. V reakcii na tieto excesy prisľúbila aj predsedníčka Najvyššieho súdu Daniela Švecová, že usporiadanie kolégia bude riešiť pri najbližšej príležitosti. Problémom však je, že zmazať Harabinovu stopu môže byť veľmi náročné. Od konca 90-tych rokov pôsobil Harabin vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu, predsedu Súdnej rady a ministra spravodlivosti. To mu dalo možnosť výrazne vplývať na zloženie sudcovského stavu a zároveň si budovať sieť sudcov, ktorí mu môžu byť za mnohé vďační a ktorí sú voči nemu lojálni. Ak sa k nemu podporovatelia náhle neotočia chrbtom, môžeme si na zmenu na Najvyššom súde počkať ešte roky.
Zmeniť osadenstvo trestnoprávneho kolégia totiž vôbec nie je jednoduché. Sudcov možno odvolať len na základe pár v zákone vymenovaných dôvodov. Odchod do dôchodku Harabinovej väčšiny potrvá 5 až 10 rokov. Harabin kedysi svojich odporcov „upratal“ do iných kolégií, také riešenie však nebolo morálne akceptovateľné vtedy a nemôže byť ani teraz.
Pomôcť by mohlo zvýšenie počtu sudcov v kolégiu a pribratie kvalitných individualít schopných vyvažovať Harabinov vplyv. Pri súčasnom rozdelení síl neexistuje také rozdelenie sudcov do trojčlenných senátov, ktoré by zabezpečilo, že žiaden z nich nebude „harabinovský“. Kontroverzné a nekonzistentné rozhodnutia na Najvyššom súde môžu ešte vychádzať dlhé roky.
V každom prípade udalosti minulého roka ukázali, že zmene v súdnictve vie napomôcť verejný tlak. Aj preto je potrebné nespúšťať zo sudcov oči a neoslavovať predčasne koniec čiernej éry slovenského súdnictva. K vláde spravodlivosti a zákona nás ešte čaká dlhá a strastiplná cesta.
Samuel Spáč a Michal Ovádek
PS Ak Vás stav nášho súdnictva a prepojenia v ňom rozčuľujú, pomôžte nám s nimi bojovať. Pomôžte Transparency svojim darom. Výrazne tým zvýšite naše schopnosti trvalo monitorovať sudcov a súdy, ktoré do konca tohto roka podporuje Fond pre transparentné Slovensko v Nadácii Pontis. Ďakujeme!