whistleblowing 
„Aj ja by som bola mlčiacou väčšinou, keby sa mi nestalo ministerstvo. Máme šancu zásadným spôsobom zmeniť veci a urobiť ich lepšími a spravodlivejšími. Mali by sme sa ozývať, no zároveň si dať pozor, aby sme vedeli spolupracovať“, hovorí po jeden a pol roku práce pre Transparency ZUZANA HLÁVKOVÁ. Pýtali sme sa jej nielen na pracovné skúsenosti.
Ako s odstupom hodnotíš príbeh a kauzu na ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí?
Z môjho osobného hľadiska som to hodnotila pozitívne, pretože mi to mnoho dalo. Možno je to ťažké pochopiť pre niekoho, kto to nezažil. Je zaujímavé zistiť, kde má človek svoje limity, akú koncentráciu a odolnosť vo vypätých situáciách dokážu telo a myseľ vybudovať. Bola to skutočne veľká škola.
Pre Slovensko a nás ako krajinu – vnímam to aj smutne, aj pozitívne. Pozitívne vo veľkej odozve verejnosti a zároveň v inšpirácii, povzbudení pre ďalších, že veci sa dajú meniť. Sme slobodní, máme právo sa slobodne rozhodovať – špeciálne vo veciach nášho svedomia. Ak nemáme túto slobodu, žijeme v totalite – minimálne tej mentálnej. Smutné je, že naše politické elity opäť nedokázali zareagovať so štipkou zodpovednosti a sebareflexie. Ministerstvo, ani sám minister, ani zapojené firmy nevyvodili žiadnu zodpovednosť. Z inštitucionálneho hľadiska bolo pozitívne, že Najvyšší kontrolný úrad SR naše podozrenia potvrdil. Žiaľ, ten nevie donútiť Ministerstvo, aby zásadným spôsobom konalo.
Stala si sa istým symbolom. Ako sa s takouto pozíciou vyrovnávaš?
Neviem, pre koho a do akej miery som symbolom. Áno, nastalo akési preklopenie mojej osoby zo súkromnej do verejnej, strata anonymity. Vyrovnávam sa s tým dodnes. Aj to je jeden z dôvodov, pre ktorý som sa rozhodla ísť sa ďalej vzdelávať a dať si pauzu. V tichosti a pokoji bez reflektorov zhodnotiť celú skúsenosť a získať odstup. Pociťujem obrovskú zodpovednosť.
Po kauze predsedníctva si dostala 20 pracovných ponúk zo súkromného i mimovládneho sektora. Čo zavážilo pri výbere v prospech Transparency?
V tom čase to bola najprirodzenejšia voľba. Aj vďaka podpore, ktorú nám ľudia vyjadrovali, som cítila záväzok – skúsiť posunúť celú tému ďalej k niečomu pozitívnemu a konštruktívnemu. Práca v Transparency mi pripadala ako prirodzené pokračovanie. Na začiatku decembra 2016 sme sa s Paľom Szalaiom a Gabom Šípošom rozprávali o možnostiach rozvinúť ďalšie aktivity. Napríklad poskytnúť pomoc pri opätovnom zamestnaní pre whistleblowerov, vybudovať záchrannú sieť zamestnávateľov, ako aj vzdelávať mladých a úradníkov. Postupne sme rozpracovávali nápady a prirodzene to dospelo k rozhodnutiu pracovať pre Transparency.
Do Transparency si pravdepodobne prichádzala s nejakými očakávaniami alebo predsudkami. Naplnili sa, alebo si ich musela nejako korigovať?
Obávala som sa, že nám ľudia budú nadávať za to, že sme mimovládna organizácia, akísi “agenti zahraničných mocností”. To sa aj naplnilo. Žiaľ, dnes je to populárne. Na druhej strane som sa naučila to zvládať. Nedá sa ulahodiť všetkým – to je nemožné. Reagovať na obvinenia konšpirátorov je ťažké – najmä, keď je človek priamo v centre diania. Človek má pocit, že na ňho niekto neprávom útočí – na jeho osobu, na jeho prácu, ktorej venuje veľa času, robí ju s najlepším vedomím, svedomím a odbornosťou. Samozrejme, prvotný inštinkt je brániť sa, útoky sú nepríjemné. Keď sa však na to človek pozrie s odstupom a nad celou situáciou získa nadhľad, možno uvidí, prečo ľudia takto reagujú. Možno sa boja, že strácajú doterajší spôsob života, kultúru, tradície a svoj strach z rýchlo sa meniaceho moderného sveta prenášajú na nás. Prisudzujú nám moc a úmysly, ktoré vôbec nemáme. Jasné, existujú aj trollovia, ktorí to robia z absolútneho cynizmu, pretože im za to niekto zaplatí. Máme tu však aj ľudí, ktorí sa reálne boja, že niečo strácajú a reagujú takýmto agresívnym spôsobom. Trošku je to stret rôznych svetov. Treba však povedať, že aj my, mimovládky robíme svoju prácu s najlepším úmyslom a zručnosťami, ktoré máme. A tá druhá strana má tiež dobrý úmysel zachrániť svet, o ktorom majú pocit, že sa stráca.
Je aj na nás, na mimovládnom sektore, aby sme ukazovali, že naša práca má zmysel a má pozitívny dopad aj na ich životy. Každý si musí robiť svoj kúsok práce – aj politici, aj úradníci, aj podnikatelia, aj mimovládky a zamestnanci, od fabrík po IT sektor.
Dá sa vôbec do takejto práce chodiť s radosťou?
Dá, určite. Veľmi záleží na tom, s kým pracujete, kto je vo Vašej bezprostrednej blízkosti. V Transparency bola radosť pracovať s každým jedným kolegom. Treba si pravidelne pripomínať dobré momenty, napríklad, keď sme niekomu pomohli – je to úžasný pocit pre každého. Silný pocit zadosťučinenia, ktorý by som v bezpečnejšej práci, kde by síce nebolo riziko osobného alebo profesionálneho atakovania, možno nemala. Alebo veľmi pozitívny pocit po spätnej väzbe zo školenia úradníkov, ktorým riešenie nejakej etickej dilemy pomohlo vyriešiť konkrétny problém v práci.
Aká bola Tvoja agenda v Transparency?
Venovala som sa aktivitám, ktoré sme si vymysleli ešte na začiatku. Najmä vzdelávanie mladých ľudí, rôzne diskusie, prednášky. Za rok som prešla desiatky škôl v rôznych regiónoch Slovenska. Potom to bolo aj vzdelávanie úradníkov v oblasti etiky, whistleblowingu a témach, ktoré sú kľúčové v boji proti korupcii. Venovala som sa tvorbe záchrannej siete, ktorá má pomôcť ľuďom ohlasujúcim korupciu. Ak ich práve pre oznámenie korupcie prepustia z práce, aby mali lepšiu šancu opätovne si nájsť novú. Ide o pilotnú a unikátnu spoluprácu so súkromným sektorom, ktorý chce takýmto spôsobom podporiť ľudí, aby sa ku korupcii stavali s väčšou odvahou a zároveň istotou, že ich život bude pokračovať aj po nahlásení. Vytvorili sme vzorové vzdelávacie materiály v oblasti etiky a ohlasovania korupcie, ktoré môžu používať úradníci a školitelia v štátnej správe. Príležitostne sme pomáhali ďalším oznamovateľom korupcie v oblasti konzultácií či investigatívy. Aj v rámci predsedníctva sme mali ďalších ľudí, ktorí sa ozvali – aj s nimi sme spolupracovali.
Na čo z toho, čo sa za ten čas podarilo, si najviac hrdá?
V tejto chvíli na záchrannú sieť Stojíme za odvážnymi. Som naozaj rada, že sa do nej pridalo tak veľa ľudí a firiem. Aktuálne máme vyše 700 firiem. Ľuďom, ktorí stratia prácu kvôli ohláseniu korupcie, dokážu ponúknuť pohovor alebo inú formu pomoci – koučing alebo rekvalifikáciu. Teší ma, že sa toľko firiem dokázalo zaviazať k veľmi praktickej pomoci. Trvalo to celkom dlho, začínali sme od úplnej nuly, takáto forma spolupráce medzi súkromným a mimovládnym sektorom predtým neexistovala. Najprv sme robili prieskum – zisťovali sme postoje firiem k oznamovaniu korupcie, ich vnímanie a možnosti, ako by chceli oznamovateľom pomôcť. Teším sa, že to vyšlo. Vďaka sieti sme už pomohli prvému človeku.
Je to unikátne aj v medzinárodnom kontexte.
S akými pocitmi odchádzaš?
Som veľmi rada, že som sa po kauze rozhodla ostať na Slovensku a v Transparency, v téme protikorupčného boja a ochrany ohlasovateľov korupcie. Bolo to omnoho dôležitejšie než moja osobná potreba reflexie toho, čo som zažila. Mala som možnosť stretnúť tisíce ľudí, prehovoriť k nim, zdieľať svoju skúsenosť a ukázať im, že sa to dá, aj keď to môže vyzerať náročne. Vždy som vedela, že budem potrebovať nejaký čas na to, aby som si to celé prežila sama pre seba – čo sa vlastne stalo, čo to zmenilo. Ten čas nastal teraz, mám potrebu reflexie – v tichosti a osamote sa pozrieť na celú tú skúsenosť a posunúť sa ďalej. Idem študovať verejnú politiku do anglického Oxfordu.
Odchádzam so zmiešanými pocitmi. Na jednej strane som pochopila, aké je ťažké niečo zmeniť, koľko rôznych síl sa bije a mieša. Že presvedčiť ľudí a nastoliť čo i len základný konsenzus, kam sa ako spoločnosť chceme posunúť, je veľmi náročné. Bez konsenzu sa zmeny diať nemôžu, lebo by boli iba nanútené. Na druhej strane som zistila, že aj jednoduché veci môžu mať obrovský pozitívny dopad. Napríklad spojenie firiem do záchrannej siete, ktorá ukazuje nielen úradníkom, ale všetkým ľuďom, že postavenie sa proti korupcii a boj proti nej je spoločnosťou oceňovaný krok.
Čo Ti bude z práce pre Transparency chýbať?
Možnosť aj malými krokmi prispievať k zlepšeniu okolia – malými praktickými vecami, ktoré sa na prvý pohľad možno nezdajú také dôležité, ale majú napokon obrovský dopad.
Popri práci v Transparency si pracovala aj na strednej škole. Za uplynulé mesiace si absolvovala množstvo diskusií s mládežou. Aká generácia vyrastá na Slovensku? Majú mladí odlišné postoje ku korupcii než staršia generácia alebo Tvoja generácia v ich veku?
Nepoznám nikoho, komu by sa korupcia páčila, kto by ju schvaľoval – či to je generácia mladšia alebo staršia. Otázkou skôr je to, čo vlastne za korupciu považujeme a či ju vôbec vieme identifikovať. Považuje staršia generácia úplatok u lekára za korupciu alebo ocenenie výnimočnej schopnosti lekára? Považujú mladí odpisovanie na písomke za podvádzanie alebo “pomoc blížnemu”? Necítim sa veľmi na vyvodzovanie všeobecných záverov o dnešnej mladej generácii. Mladí, ktorých som stretávala, boli obyčajní, zvedaví, snažia sa pochopiť svet, hľadajú si k tomu rôzne cestičky. Niektorých spoločnosť a spoločenské dianie zaujíma viac, niektorých menej. Moja skúsenosť s nimi bola vo väčšine veľmi pozitívna.
Pred časom si povedala, že staršia generácia nám na konci osemdesiatych rokov vybojovala slobodu, a teraz je rad na Tvojej generácii, aby vybojovala boj proti korupcii. Stále si myslíš, že to je to tak?
Áno, stále si myslím, že je to náš boj. V prvom kroku je to najväčšia výzva. Boj proti korupcii však nevyrieši problémy so zlým manažmentom, neefektivitou, lenivosťou – to už je druhý krok. Možno nie sme zaťažení traumami a frustráciami, ktoré ťažili našich rodičov. Sme generácia, ktorá sa narodila tesne pred, počas alebo po revolúcii. Čítala som skvelú knižku – Deti polnoci od Salmana Rushdieho. Píše v nej o 500 deťoch, ktoré sa narodili o polnoci roku 1947 v deň vyhlásenia nezávislosti Indie od Britov. Každé z tých detí malo nejakú nadprirodzenú schopnosť – telepatiu, cestovanie v čase alebo nevídanú silu – ako nádej novej krajiny na svoj vlastný výnimočný príbeh. Avšak deti postupne svoje magické schopnosti strácali pod tlakom nenávistného okolia, chudoby či veľmi ťažkých životných podmienok, alebo ich nevedeli využívať, či sa nevedeli medzi sebou dohodnúť, ako ich najlepšie uplatniť. Tá kniha je samozrejme nadsázkou, no príbeh v nej je podľa mňa aj o nás – o zrode nádeje v spoločnosti, ktorá prichádza s novým začiatkom a o deťoch, ktoré sú jej zosobnením. Koniec je smutno-šťastný – vláda deti nájde a zlikviduje, no nie celkom. Určite nechcem, aby sme my skončili ako Deti polnoci. Sme generácia, ktorá má šancu zásadným spôsobom zmeniť veci a urobiť ich lepšími a spravodlivejšími. Mali by sme si dať preto pozor, aby sme sa vedeli dohodnúť, aby sme pod tlakom nenávistného okolia, chudoby či nepriaznivých okolností neprišli o nádej urobiť veci lepšími, ktorou sme napríklad pre našich rodičov.
Na čom treba ešte na Slovensku pracovať, aby sa zlepšila transparentnosť a boj proti korupcii mal lepšie výsledky?
Musí sa zobudiť mlčiaca väčšina. Na nej to na Slovensku stojí. Mala by sa viac zaujímať o dianie, čítať správy, hľadať informácie. Viac sa aktívne zapájať do diskusií alebo verejného diania – v akejkoľvek miere, v meste, v rodine, v škole. Nie všetci máme čas byť popri práci, rodine a ďalších povinnostiach aktivistami. Každý z nás však má priestor prispieť svojou troškou. Netvárme sa, že nás sa to netýka. Do istej miery je to pochopiteľná pozícia, je dosť pohodlná. Pred 30-timi rokmi sme získali slobodu a s ňou prišla zodpovednosť a potreba aktivity. Už by sme na to konečne mali prísť. Aj preto som vďačná za skúsenosť na ministerstve, aj ja by som bola totiž mlčiaca väčšina, ak by sa mi to celé nebolo stalo.
Ďakujeme za rozhovor a držíme palce v ďalších krokoch!
Rozhovor viedli Zuzana Grochalová a Eduard Marček.
