Má verejnosť právo analyzovať prácu sudcov? A čo nám dáta o stave súdnictva hovoria?

Začiatkom marca sme v Transparency zverejnili už tretie hodnotenie sudcov okresných súdov založené na štatistických výkazoch. Viacerí sudcovia sa analýzou cítili dotknutí a namietali, že len na základe dát nemožno vytvoriť plnohodnotný obraz o ich činnosti. Niektorí dokonca tvrdili, že verejnosť na takéto analýzy nemá právomoc a žiadali jej stiahnutie. Výhradami sudcov sme sa podrobne zaoberali a prinášame text, ktorý vysvetľuje, prečo má hodnotenie podľa nás zmysel, v čom sú limity dát a čo sa z neho o práci sudcov dozvie verejnosť.

Hodnotenie sudcov, ktoré sme vydali pred pár týždňami, vyvolalo množstvo reakcií. Popri pozitívnych, sme však zaznamenali aj hlasné odmietnutia od niektorých sudcov. Najďalej zašli sudcovia Okresného súdu Čadca, ktorí dokonca označili analyzovanie práce sudcov verejnosťou za nezákonné a žiadali jeho okamžité stiahnutie.

Takéto reakcie nás mierne prekvapili, keďže od roku 2014 ide už o tretie podobné hodnotenie (2014 a 2018) . Tentokrát sme ho zároveň na základe predošlých diskusií vylepšili o pridanie novej dimenzie produktivity, ktorá berie do úvahy aj váhu jednotlivých agend. Upustili sme aj od snahy vytvárať rebríček sudcov, keďže v minulosti poukazovali na to, že zverejňované podkladové dáta dostatočne nereflektujú rôzne nuansy. Po novom sme 713 sudcov z 54 okresných súdov, pre ktorých jestvovalo dostatok dát, rozradili do piatich výkonnostných kategórií na základe váženého porovnávania s mediánovými hodnotami v jednotlivých indikátoroch.

S aktuálnymi výhradami sudcov sme sa však podrobne oboznámili a aj keď s väčšinou z nich nesúhlasíme, v záujme konštruktívnej diskusie sa pokúsime náš prístup aj závery pre sudcov aj verejnosť osvetliť presnejšie a zrozumiteľnejšie.

Ako dátam rozumieť?

Aby bolo hodnotenie sudcov uchopiteľnejšie, okrem už zverejnenej metodológie sme pripravili aj dokument, v ktorom sme postup výpočtu ešte podrobnejšie opísali a výsledky každého hodnoteného sudcu slovne aj vizuálne prezentovali v porovnaní so zvyškom hodnotených sudcov. Z profilu sudcov sa tak môže každý dozvedieť, ako sa konkrétnemu sudcovi darí v hodnotených indikátoroch a aj, či je lepší alebo horší, než ostatní hodnotení sudcovia na Slovensku. „Profil“ každého sudcu potom vyzerá tak ako v priložených obrázkoch nižšie (slovné + vizuálne porovnanie).

Kvalita

Komponent ‚Kvalita‘ sa skladá z jedného indikátora, ktorým sú Potvrdené rozhodnutia vyšším súdom. Zjednodušene nám tento indikátor hovorí o tom, ako často odvolací súd súhlasí s rozhodnutím sudcu, a teda či môžeme očakávať, že sudca rozhodne správne. Pochopiteľne, žiaden sudca nemá všetky svoje rozhodnutia, pri ktorých sa jedna zo strán odvolala, vyšším súdom potvrdené. Sudcovia sa však rozlišujú v miere, v ktorej sú ich rozhodnutia potvrdzované.

Najnižšiu mieru potvrdených rozhodnutí medzi hodnotenými sudcami, na úrovni 26%, má sudca Marián Kurinec z Okresného súdu Bratislava III. Je to sudca, ktorý bol ako „nevyhovujúci“ dokonca označený aj v oficiálnom hodnotení, ktoré sa konalo na základe zákona o sudcoch a prísediacich. Najvyššiu mieru potvrdených rozhodnutí zas pozorujeme u Tomáša Minárika zo súdu vo Veľkom Krtíši, až 97% jeho rozhodnutí, v ktorých prišlo k odvolaniu boli vyšším súdom potvrdené.

Jednou z výhrad, ktorá zaznievala od sudcov je, že neberieme do úvahy tie prípady, v ktorých k žiadnemu odvolaniu nedošlo. Súhlasíme, bolo by skvelé disponovať takouto informáciou. Ale to, v tomto momente, zistiť nevieme. Rozhodnutia a odvolaniach, ktoré sú zverejnené v ročných štatistických výkazoch, s ktorými pri tejto analýze pracujeme, neobsahujú informácie o tom, voči ktorým rozhodnutiam sudcu, a z ktorých rokov, sú tieto rozhodnutia o odvolaniach. Zároveň by nám unikali tie prípady, v ktorých bolo podané odvolanie a nebolo o ňom ešte vyšším súdom rozhodnuté. Tieto údaje by tak boli nepresné a ani my by sme nerozumeli ich limitom.

Efektivita

V komponente ‚Efektivita‘ sú hodnotené dva indikátory – Dispozičný čas a Vybavenosť. Ten prvý nám hovorí, ako dlho prípady u sudcu približne trvajú, ten druhý o tom, či sa sudcovi darí trvanie prípadov zrýchľovať, alebo nie.

Vzhľadom na výhrady sudcov, je pri týchto indikátoroch potrebné opäť zdôrazniť, že výsledky sudcov sú do značnej miery ovplyvnené prostredím, v ktorom sudca pracuje.

Ak má súd dlhodobo problémy s veľkým množstvom nevybavených prípadov, veci budú u sudcu trvať jednoducho dlhšie, než na súde, ktorý takým problémom nečelí. Napriek tomu je to však podľa nás pre účastníkov konania dôležitá informácia. Nech už sú dôvody „pomalosti“ akékoľvek (napríklad nedostatočné zázemie súdu, alebo to, že sudcovi bolo po odchádzajúcom kolegovi pridelených veľa spisov), faktom je, že na rozhodnutie u tohto sudcu si účastníci jednoducho počkajú dlhšie, než u iných.

Podobne je to s Vybavenosťou, čiže podielom rozhodnutých vecí a tých, ktoré sudcovi v sledovanom období na stôl prišli. Ak na nejaký súd jednoducho príde viac prípadov, než na iné súdy, môže to hodnotením sudcov zatriasť. Na druhej strane, nápad na slovenských súdoch je posledné roky stabilný, z dlhodobejšieho pohľadu skôr klesá. Nie je dôvod predpokladať, že by v tomto ukazovateli boli niektorí sudcovia systematicky znevýhodnení. Ak je to tak, napríklad z dôvodu, že veci zvládajú vybavovať takpovediac priebežne, tak by sa im to v komponente „Efektivita“ malo vykompenzovať, pretože nízka Vybavenosť by mala byť v takomto prípade sprevádzaná veľmi dobrým Dispozičným časom.

Produktivita

V komponente „Produktivita“ sa pozeráme na dva ukazovatele – Vážený produkt sudcu a podiel reštančných vecí medzi nevybavenými. Prvý z nich nám hovorí koľko, a relatívne akých náročných vecí, dokáže sudca vyprodukovať. Ten druhý o tom, ako dobre si sudca manažuje svoje prípady, a teda či mu neostáva príliš veľa vecí, v ktorých nie je rozhodnuté dlhodobo.

Sudcovia nám vyčítali, že neberieme do úvahy náročnosť prípadov. Berieme, no určite nie dokonale. Vieme však aj to, že náročnosť prípadov nevedia do úvahy brať ani sudcovia samotní. Pracujeme s najlepším dostupným priblížením náročnosti prípadov v jednotlivých súdnych registroch, s ktorým pracuje aj Ministerstvo spravodlivosti.

Sudcovia hovoria, že treba počkať na analýzu váženia prípadov, ktorú Ministerstvo pripravuje, no ani tá nebude schopná zohľadniť náročnosť každej jednej veci, ale bude ich spájať do zrozumiteľných balíkov. Domnievame sa, že platí, že v priemere majú napríklad súdy v sídle krajských súdov náročnejšie veci, než trebárs malé súdy. Ale žiadne dáta na podporu tohto tvrdenia neexistujú a nedisponujú nimi ani sudcovia.

Ako sudcov porovnávať?

V profiloch sudcov sme pre lepšiu zrozumiteľnosť pripravili aj grafy, vďaka ktorým by malo byť ľahšie pochopiteľné, ako sa každému sudcovi darí v porovnaní s jeho kolegami naprieč Slovenskom. V grafoch, ktoré sú priložené ako príklad, vidieť, že Sudca A dosahuje lepšie výsledky než Sudca B. To platí obzvlášť v komponentoch ‚Kvalita‘ (modrá časť grafu) a ‚Produktivita‘ (oranžová časť grafu), no v komponente ‚Efektivita‘ (šedá časť grafu) za sudcom B mierne zaostáva.

Sudca B je ten istý sudca, ktorého slovné hodnotenie možno nájsť v obrázku v úvode tohto textu. Aj z neho vidieť, že v komponentoch ‚Produktivita‘ a ‚Efektivita‘ sudca dosahuje priemerné výsledky a v komponente ‚Kvalita‘ podpriemerné výsledky. Celkovo bol takýto sudca ohodnotený ako „podpriemerný“. Sudca A dosahuje v dvoch komponentoch nadpriemerné výsledky a v jednom priemerné – preto bol hodnotený celkovo ako „výborný“.

Tri dobré správy o slovenskom súdnictve

Z radov sudcov zazneli aj názory, že našim hodnotením ohrozujeme dôveryhodnosť súdnictva. Pravdupovediac, takéto tvrdenia nás prekvapili asi najväčšmi. Hodnotenie sudcov, ktoré robíme je jednou z mála aktivít, ktorá pomenúva aj to dobré v slovenskom súdnictve a identifikuje príklady, od ktorých je možné sa inšpirovať. Vnímame, že sudcovia sú hákliví na akékoľvek informovanie o ich práci. Možno aj preto, že médiá omnoho častejšie poukazujú na zlyhania súdov, než na to, čo sa podarí, či na to, čo funguje. Ak už takéto aktivity, aké robíme my, ohrozujú dôveryhodnosť súdnictva, kto a čo môže potom o súdnictve vôbec písať?

Ale dobre, niektoré naše zistenia, ktoré ukazujú na pozitíva, sme mohli naozaj väčšmi zdôrazniť. Vyskúšajme to teda na druhý pokus.

V našom hodnotení vyšlo 109 sudcov ako „výborných“, čo predstavuje 15% z celkového počtu hodnotených sudcov a len necelých 9% ako „slabých“. Celkovo až 44% sudcov dosiahlo celkovo nadpriemerné hodnotenie a aspoň priemerné dosiahlo takmer 72% sudcov. Nakoľko sme každého sudcu porovnávali so stredovou hodnotou (mediánom) v každom z ukazovateľov a že výsledky vyzerajú práve takto naznačuje, že veľká časť sudcov pracuje naprieč hodnotenými komponentmi veľmi dobre. Len u menej než desatiny sudcov pozorujeme slabé výsledky, keď sa na ich výkon pozeráme kvantitatívnou optikou.

Za vyzdvihnutie stojí aj to, že mediánová vybavenosť na slovenských súdoch dosahuje takmer 108%. To naznačuje, že slovenské súdnictvo, ako celok, sa zrýchľuje. Ak súdy dokážu rozhodovať až takmer viac než o 10% prípadov viac, než im ročne prichádza, tak je to výbornou správou. Dôvodom, prečo je to tak, je istotne viacero. Veľkú rolu bude zohrávať to, že nápad na súdy, ako sme písali aj vyššie, je dlhodobo stabilný a skôr klesá. Tiež to naznačuje, že väčšina súdnictva je nastavená vhodne na to, aby mohla konania zrýchľovať, a teda že máme dosť sudcov a sú, vzhľadom na existujúcu súdnu sústavu, vhodne rozmiestnení.

V neposlednom rade, miera potvrdených rozhodnutí sa tiež naprieč Slovenskom hýbe správnym smerom. Keď sme zverejnili prvé hodnotenie sudcov v roku 2014, miera potvrdenosti rozhodnutí vyšším súdom bola na Slovensku nižšia než 60%. Dnes je medzi sudcami priemer na úrovni 69%. To znamená, že omnoho menej frekventovane nespĺňajú rozhodnutia okresných súdov štandardy, ktoré na ne kladú krajské súdy. A to zároveň znamená, že sa účastníci konania dostávajú k finálnym rozhodnutiam rýchlejšie, než v minulosti, pretože sa menej často deje, že sa po rozhodnutí odvolacích súdov vracia rozhodnutie späť na okresný súd.

Odporúčania pre lepšie hodnotenie

Analýza však poukazuje aj na systémové problémy. Nielen pri nedostatočnom zázemí niektorých súdov, ale napríklad aj práve pri vykazovaní dát. Viacero sudcov sa nám po zverejnení hodnotenia ozvalo s ponosami na nepresne evidované údaje v štatistických výkazoch. Nejde pritom len o individuálne chyby, ale aj odlišné evidovanie napríklad dedičských vecí, ktoré rôzne súdy reportujú odlišne.

Nevyhnutným predpokladom pre prínosnejšie využívanie dát by tak malo byť jednoznačné usmernenie pre všetky súdy, aby medzi jednotlivými okresmi nedochádzalo k odlišnej evidencií. Prínosná by bola aj existencia špecifickejších dát (napr. reálna dĺžka konaní).

Medzi výhradami sudcov sa viackrát opakovalo aj to, že ich nemožno hodnotiť len s použitím kvantitatívnych ukazovateľov. Nikdy sme netvrdili, že sudcov treba hodnotiť len na základe kvantitatívnych údajov. No aj naďalej sme presvedčení, že slovenské súdnictvo môže mať osoh aj z toho, že sa budú sudcovia hodnotiť aj pomocou kvantitatívnych dát.

V súčasnosti sú sudcovia podľa zákona hodnotení kvalitatívne. Už z letmého pohľadu na zverejnené výsledky hodnotení je zrejmé, že tento systém nefunguje ideálne. Medzi hodnoteniami možno nájsť 1839 hodnotení s verdiktom „výborný“, 39 hodnotení s výsledkom „dobrý“ a len 2 hodnotenia so záverom „nevyhovujúci“.

Všetci sme boli súčasťou tried, či pracovných kolektívov a vieme, že žiaden kolektív nie je rovnostársky bezchybný. Tak svet jednoducho nefunguje. Výsledky skôr naznačujú neochotu poukázať, minimálne verejne, na pozorované nedostatky, prípadne je výsledkom mimoriadne nízkych štandardov, ktoré sa pri hodnotení na sudcov aplikujú.

Je to ako oceňovanie za účasť, ktoré môžeme vidieť pri maratónoch. Tam sú však ocenením za účasť odmeňovaní tí, ktorí sa behu venujú vo voľnom čase a nie je to ich práca. Už vôbec nie práca platená z verejných zdrojov. Hodnotenie, ak sa robí zmysluplne, je priestorom na reflexiu a sebareflexiu pre všetkých zúčastnených. Zmysluplné hodnotenie nie je nástrojom na postihovanie, či šikanu niekoho, ale je nástrojom na to, aby sme sa mohli zlepšovať. Preto sa to robí, ako v súkromnom sektore, tak napríklad v akademickom prostredí a nie je dôvod, aby súdnictvo bolo výnimkou.

V ideálnom svete by hodnotenie sudcov pozostávalo z aspoň troch častí:

1. Jednou by bolo kvalitatívne hodnotenie, nahliadanie do spisov, čítanie a posudzovanie rozhodovacej činnosti sudcu, tak ako sa to dnes robí podľa zákona.
2. Ďalšou časťou by bolo kvantitatívne zhodnotenie práce sudcu, ktoré nám umožňuje vidieť sudcov v komparatívnej perspektíve a identifikovať tých, ktorí sa výrazne odlišujú od svojich kolegov.
3. A treťou časťou by bolo posúdenie sudcovej činnosti z pohľadu účastníkov konania alebo advokátov a prokurátorov, ktorí môžu posudzovať vystupovanie sudcu, jeho vnímanú presvedčivosť. Pretože  nech je sudca akokoľvek dobrý, ak by mu účastníci konania nedôverovali jeho rozhodnutia, alebo odchádzali z pojednávacej miestnosti nejakým spôsobom dotknutí správaním sudcu, tak taký sudca  vnímaniu súdnej moci verejnosťou príliš nepomôže.