whistleblowingOd rozvoja dobrovoľníckeho tímu cez fundrasingové kampane a sociálne siete až po ochranu whistleblowerov. V rozhovore so Zuzanou Grochalovou, ktorá sa vyše šesť rokov v Transparency podieľala na práci meniacej Slovensko, spoznáte jej osobné aj profesionálne výzvy.
Dúfal som, že tento moment nenastane, ale nastáva. Takže príležitosť záverečne ťa vyspovedať. Aké boli tvoje začiatky a motivácia pridať sa k Transparency?
Hlásila som sa na fundraisingovú pozíciu. Grantový fundraising sme mali na univerzite, chcela som o téme vedieť viac. Už som mala skúsenosti z neziskového sektoru, v náplni boli aj sociálne média, ktorým som sa venovala v predchádzajúcej práci.
A prečo Transparency? Na strednej škole som sa zúčastnila olympiády ľudských práv a vyžadovanie spravodlivosti spolu s verejnou kontrolou mocných ľudí sa v mojom živote opakovane objavovali. Žila som v zahraničí, na pohovore som spomínala Rumunsko, kde v čase môjho pobytu prebiehali silné občianske protesty. Zároveň tam vytvorili mapu miest, kde v štátnej a verejnej správe vyžadujú úplatky.
Pohovor bol aj o vyjednávání, ponúkaná agenda bola na pol úväzku, mala som záujem o celý. Na doplnenie som si vypýtala koordináciu dobrovoľníckeho tímu a pribudol mi aj whistleblowing, teda oznamovanie nekalých aktivít na pracovisku.
Začiatky by som opísala ako hodenie do vriacej vody. Po úvodnom dni nasledovala 12-hodinová víkendová šichta na úradníckom festivale. Po víkende strategické plánovanie v rámci teambuildingu na Liptove. Odtiaľ som po dvoch dňoch cestovala do Bruselu na interné stretnutie pobočiek Transparency k pripravovanej európskej smernici na ochranu oznamovateľov.
Vďaka tomu, že si si vypýtala agendu dobrovoľníctva, ktorému sme sa predtým veľmi nevenovali, tak sa aj veľa podarilo dosiahnuť. Čo bolo asi najdôležitejšie za tých 6 rokov? Na čo si najviac hrdá, čo sa ti najviac podarilo, nielen v oblasti dobrovoľníctva?
Spomeniem aj rôzne malé každodenné či skôr každotýždenné alebo každomesačné víťazstvá ako zavedenie instagramového účtu v Transparency, rozvíjanie LinkedIn účtu organizácie, starostlivosť o tamojšie publiká.
Teší ma, že som mala možnosť posilniť hlas žien v tíme Transparency nielen cez segmentovanie newslettera, či viac inkluzívneho jazyka vo výstupoch. A že slovo dostali aj ľudia, ktorí s organizáciou dlhodobo dobrovoľnícky spolupracujú.
Ako úspech vnímam, že sa na moje orodovanie v tíme spísala nominácia na medzinárodné ocenenie SozialMarie. Transparency získalo druhú cenu za mapu vlastníkov zariadení v cestovnom ruchu. Prinieslo to nielen financie, ale aj medzinárodný ohlas a promo. Vďaka týmto prostriedkom sa podarilo portál udržiavať, aj rozšíriť a dostať viac do povedomia.
Crowdfundingová kampaň na rozšírenie portálu KtoVlastníSlovensko bol fundraisingový krst ohňom. Ešte tri dni pred jej koncom to vyzeralo, že dary budeme podporovateľom a podporovateľkám vracať. Nakoniec sa vyzbieralo viac, než sme dúfali.
Pri whistleblowingu stopnutie škodlivého návrhu novely na ochranu oznamovateľov, o ktorom vláda rozprávala už koncom roka 2023. Stiahnutie návrhu súčasnou garnitúrou si môže ako zásluhu pripísať aj Transparency. Svoj podiel vidím vo vyvíjaní tlaku – aj z medzinárodných expertných kruhov, keďže slovenská pobočka je súčasťou nielen celosvetového hnutia Transparency, ale je aj iných záujmových expertných sietí. K stiahnutiu určite prispelo aj členstvo Slovenska v Európskej únii. Existuje totiž smernica o whistleblowingu, ktorou je viazaná aj naša krajina. V januári sa podarilo zorganizovať príchod expertky Anny Myers a tlačovú konferenciu s ňou. Pracovne sme sa stretli so zástupcami opozície aj koalície. Na moje prekvapenie stretnutia s oboma tábormi prebiehali konštruktívne. Argumenty Anny Myers za zachovanie súčasnej úpravy očividne padli na úrodnú pôdu a novela bola stiahnutá.
A čo sa týka kultivovania dobrovoľníckeho tímu, vytrvalo som nominovala ľudí na ocenenie Srdce na dlani. Minulý rok sa konečne podarilo uspieť Marianne Stehnovej, jednej z dobrovoľníčok v kategórii spolupráca zo zahraničia. Potešilo to i mňa, jej nominácia bola viac než zaslúžená, oddrela desiatky monotónnych dobrovoľníckych hodín.
Priblíž, akej práci sa venuje.
Najmä dátovej. Zber dát, ich triedenie a čistenie. Darovala Transparency množstvo času, počas ktorého sa sústredila na čísla, ich kontrolu a manuálny prepis. Skúšali sme to zbierať aj strojovo, no napríklad vo výročných správach politických strán je to nemožné. Dáta v nich sú totiž zverejňované v nekvalitnom formáte nepriateľskom k strojovému spracovaniu. Tie dáta však potrebujeme na tvorbu knižnice politických darov a pôžičiek. Spoľahnúť sa teda Transparency môže len na ľudskú silu, ktorá údaje ručne prepíše. Marianna mala k zadaniu vynikajúci prístup. Venovala sa mu rýchlo, no zároveň poctivo, mohli sme sa na ňu spoľahnúť, aj na jej kontrolu datasetov od iných ľudí v dobrovoľníckom tíme. Svoje odovzdávala načas a perfektne vypracované.
Ak sa pozrieme na druhú stranu, čo pokladáš za taký najväčší svoj neúspech alebo možno zdroj najväčšieho ponaučenia za celý ten čas pôsobenia v Transparency?
Odchádzam s veľa nedokončeným, čo ma mrzí, a neviem sa zbaviť pocitu čiastočného zlyhania. No ľudia v Transparency tíme, ktorí po mne preberú jednotlivé agendy, ich určite potiahnu ďalej.
Veľké ponaučenie pre mňa bolo v tom, že multitasking má tvrdý dopad na sústredenie sa a udržanie si pozornosti, že je nutné naučiť sa rozkladať si sily rovnomernejšie. Byť tvrdšia v monotaskingu, jednej úlohe sa venovať viac do hĺbky, špecializovať sa a neodskakovať z jednej veci do druhej. Povinnosti a záväzky sa síce splnia, ale ostáva veľký potenciál na kvalitnejšie doťahovanie.
Bola si tu vlastne 6 rokov od pamätného roku 2018. Kam sa za ten čas organizácia posunula v oblastiach, ktorým si sa venovala, respektíve možno kam sa neposunula? Aká bola tá cesta, na ktorej si sa spolupodieľala?
Zmenilo sa vedenie organizácie a potom ešte raz, čo boli zásadné momenty aj v smerovaní. Keď som nastupovala, zrazu sa tím zdvojnásobil zo šiestich na dvanásť ľudí. Hoci sa menili ľudia, zároveň ostávalo jadro, ktoré je v organizácii vyše šesť rokov, čo je v neziskovom sektore celkom nezvyčajné.
Prišla som až po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. V čase, keď občianska spoločnosť hľadala možnosti, ako sa aktivizovať. Ľudia sa zaujímali, ako sa zapojiť, ako pomôcť, ako prispieť k zlepšeniu. Najjednoduchší a najrýchlejší spôsob je prispieť organizácii, ktorá prácu na zmene má v náplni práce a je to jej každodenný chlebíček. Podobné vlny solidarity som videla, aj keď začala pandémia a neskôr po začiatku vojny na Ukrajine. Prejavovalo sa to aj skokovým nárastom záujmu o dobrovoľníctvo.
Zásadné zmeny sa diali v online priestore, najmä v konzumovaní obsahu. Platformy, na ktorých online publiká nielen konzumujú, ale aj interagujú, sa menia veľmi rýchlo. Pri individuálnom fundraisingu to vedie k neustálej naháňačke za nimi. Svojho času fungovali blogy, to už je dávna minulosť. Potom mali výkonnosť newslettre, v nich ešte potenciál ostáva. No fundraisovať na sociálnych médiách je veľmi náročné. Tam funguje skôr budovanie povedomia. Skúšala som počas spomínaného crowdfundingu na KtoVlastníSlovensko fundraisovať aj na instagrame, ale vyžaduje si to naozaj personalizovaný prístup, omnoho viac námahy, než keď som začínala. Keď sme fundraisovali na knihu Moc korupcie, to bola radosť zapnúť si počítač. Čím viac je konkurencie, tým intenzívnejší tlak, tým menej pozornosti v online priestore aj médiách.
Agendu whistleblowingu som preberala od Zuzany Hlávkovej po kauze predraženého predsedníctva Slovenska. Bolo skvelé mať za učiteľku niekoho s osobnou skúsenosťou z whistleblowingu, čo sa preukázalo aj na rôznych zahraničných fórach, kde som zastupovala Slovensko. Pri whistleblowingu sa dialo viacero turbulencií, v čase môjho príchodu, platila prvá verzia zákona, kedy sa ochrane oznamovateľov venovali inšpektoráty práce. No tie sa ukázali ako nefunkčné aj pre nedostatočné personálne a finančné zdroje.
Nasledovalo prijatie novely zavádzajúcej nový úrad, no opäť sme dlho čakali na zvolenie kompetentného človeka do jeho čela. A ďalší čas trvalo, kým sa úrad rozbehol. Medzičasom paralelne bežal proces schvaľovania a prijímania európskej smernice o whistleblowingu. Už sme na Slovensku mali úpravu, ktorej obsah bol takmer totožný v porovnaní so smernicou. Turbulentné časy nastali práve minulý rok s naratívmi o rušení už udelených ochrán a limitovaní samotného úradu, hoci zatiaľ má vcelku pozitívne výsledky. Impulzom bol medializovaný prípad tzv. čurillovcov, expertných NAKA vyšetrovateľov s ochranou od prokuratúry. Minister vnútra nariadil pracovnoprávne úkony, ktoré mohol a mal konzultovať so samotným úradom, ale preskočil tento krok, obišiel zákon aj úrad, a potom sa to dostávalo na vyššie inštancie. Tipujem, že to pravdepodobne skončí až na európskej úrovni.
Čo si sa v Transparency naučila? Čo si odnášaš do ďalšieho osobného či pracovného života?
Čo sa môže pokašľať, to sa pokašle. A pokašle sa to ešte horšie, než si človek myslí, že je možné. Aj keď bude pripravený na plán B, C, D a neviemaký hororový scenár.
Keď sme tlačili spomínanú knihu Moc korupcie, nikto si ani nevedel predstaviť, že unikátny dizajn dier cez jednotlivé strany povedie k lámaniu vrtákov v tlačiarni a že z prvých výtlačkov bude cítiť spálenina.
Ak niečo môže zahaprovať, napríklad pri streamovaní, s ktorým nám tiež pomáha skvelý dobrovoľník Michal, tak určite zahapruje. Najmä, keď sa ide do nového priestoru, vypadne wi-fi, nefunguje zásuvka na kábel, niekto behá pred kamerou a zacláňa prenos… To nevymyslíš.
Fundraising ma naučil pýtať si a ďakovať. Znie to možno banálne a očividne, no nie je. Poďakovať teraz už viem rôznymi spôsobmi a vyjadrenie vďaky častokrát stačí samo o sebe ako začiatok hlbšej komunikácie. To bolo pre mňa nové poznanie a preniesla som si ho aj do osobného života. Mať guráž vypýtať si bolo niečo, s čím som síce do Transparency prišla, no za tie roky som túto schopnosť vypilovala – ako pri grantovom tak i individuálnom fundraisingu a v medziľudských vzťahoch tiež.
Naučila som sa flegmatickosti a odolnosti, že aj keď sa niečo pokazí, nevadí, ide sa ďalej, robiť chyby je v poriadku, dôležité je opraviť ich čo najskôr a komunikovať o nich.
Z odborného hľadiska bol pre mňa whistleblowing nová téma, úplne nové vody. Pri sociálnych médiách sa človek učí každý týždeň, keďže algoritmy, nastavenia a pravidlá sa menia dynamicky z týždňa na týždeň. Je to nekonečný príbeh učenia sa, experimentovania, fuck-upov a opravovania. A pri koordinovaní dobrovoľníckeho tímu sa človek naučí udržiavať a kultivovať vzťahy.
Do občianskeho života si odnášam poznanie nástrojov verejnej kontroly. To zásadne zmenilo moje vnímanie inštitúcií a ľudí vo verejných funkciách. Už ich nevnímam ako niečo, čo je nado mnou, ale ako tých, čo nám majú slúžiť, sú na svojom mieste iba dočasne a my máme nárok požadovať kompetentný výkon v prospech spoločnosti. A chystám sa použiť infožiadosť na zisťovanie počtu odrieknutých vlakov a ekonomickému vyčísleniu dopadu takto nepredvídateľnej dopravy používanej na dochádzanie za prácou.
Čo ti bude z Transparency chýbať, alebo naopak, čo ti nebude chýbať?
Možnosť spolupodieľať sa na smerovaní organizácie, možnosť spoluformovať, kam sa uberá, ktorým témam sa venovať, do ktorých grantových žiadostí sa prihlásiť mi budú určite chýbať. Aj dôvera vedenia a flexibilita nielen pracovného času. No myslím si, že to druhé už začína byť nový mainstream na pracoviskách v kreatívnych odvetviach i neziskovom sektore, prispeli k tomu aj pandemické časy. Dôverou mám na mysli, že aj keď som mala viacero pracovných agend a rolí, a prepínala medzi nimi, bez poskytnutia autonómie by to nebolo možné časovo zvládnuť.
Bude mi chýbať priestor pre vlastné nápady a ich presadzovanie, lebo v Transaprency boli podporované aj vítané. A bude mi chýbať možnosť skúšať nové veci, testovať, experimentovať, lebo opäť podpora aj v tomto bola výrazná.
Stres okolo sociálnych sietí, najmä pri manažovaní komentárov a starostlivosť o online komunity, mi chýbať nebude. Je veľmi ťažké nezačať dehumanizovať, predstavovať si za diskutujúcimi anonymné čísla a trollov a vidieť iba frustrovaných ľudí, ktorí si prídu vybiť negatívne emócie. Udržať to v norme pre seba, nenechať sa mentálne zahltiť, no zároveň dbať, aby diskusia pod príspevkami nebola absolútne negatívna alebo odpudivá.
Nebude mi chýbať mentálna záťaž ako súčasť práce, ako keď som išla vypovedať na políciu po agresívnej vyhrážke na Facebooku. Skončilo to síce pokutou, no pocit zadosťučinenia som mala až po verejnom shamingu. Podobne, keď sa Martin Daňo, o ktorom sme napísali blog, dvakrát osobne dostavil a domáhal stretnutia s riaditeľom Transparency bez toho, aby si vopred dohodol termín.
Natáčala som na video, keď poslal svoju spolupracovníčku, a na zázname vidieť, ako sa mi občas zachveje ruka, v ktorej som držala mobil. Nechvela sa mi od bolesti či únavy, ale od emocionálneho vypätia. Bolo náročné byť ticho, počúvať, nevstupovať a zároveň sa mi v hlave mlelo veľa vecí, čo by som povedala. No moja úloha bola dokumentovať.
Bez multitaskingu sa rada zaobídem, celkom sa teším, že sa budem venovať jednej, možno dvom oblastiam a nebudem prepínať medzi štyrmi.
Ako vidíš budúcnosť v oblastiach, ktorým si sa venovala? Kam sa to bude posúvať, čo nás čaká?
Pri whistleblowingu silno dúfam, že Slovensko podrží členstvo v Európskej únii, a akékoľvek snahy a okliešťovanie budú zabrzdené prijatou smernicou zaručujúcou minimálne štandardy. Čokoľvek by ju porušovalo, by viedlo k sankciám, bol by to takpovediac krátky proces. Druhá vec však je, či by prípadné pokuty platila aktuálna vláda, alebo až tá po voľbách v roku 2027.
Pri sociálnych sieťach odhadujem ešte viac zrýchľovania a fragmentácie. Intenzívnejšia polarizácia. Uzatváranie sa do bublín. A už sa začali ďalšie zmeny: časť populácie sa bude odstrihávať z online sveta na digitálny detox, prípadne na čo najnižšiu digitálnu stopu, bude konzumovať obsah, no zapájať sa v čo najmenšej miere. Zároveň dúfam v obrodu formátov ako blogy a longready. No možno je to iba moje zbožné želanie.
Vnímam, že nová generácia, najmä študentiek a študentov vysokých škôl, dobrovoľníctvo vyhľadáva, ale menia sa motivácie. Už nie je v popredí dobrovoľníctvo ako záväzok, ktorý má neohraničený koniec trvania. Aktuálne je dopyt po dobrovoľníctve na krátku, intenzívnu dobu, a potom sa posunúť ďalej. No uvítanie človeka v dobrovoľníckom tíme, oboznámenie s fungovaním organizácie, s ponukou dobrovoľníckych zadaní, ale aj inštrukcie k prvotnému zadaniu a spätná väzba – to je značná časová investícia. A niekedy sa očakávania nestretnú s realitou. Bude výzva zladiť to.
Vo fundraisingu?
Dúfajme, že smerom k závetom pre neziskové organizácie. Hoci na Slovensku už nejaké sú, je ich málo, v jednotkách. Krajina jednoznačne starne, odliv mozgov neslabne. Pri dianí v zdravotníctve Slovensko chorľavie. Oplatí sa pracovať s potenciálom posledných vôlí ako odkazov ľudí, ktoré tu zostanú, keď už tu nie je ich fyzická schránka. Bolo by skvelé pridať sa ku krajinám ako Česko a Rakúsko, kde je to omnoho bežnejšie ako u nás.
Individuálny fundraising sa bude uberať k omnoho personalizovanejšiemu vzťahu s darujúcimi. Bude nutné dizajnovať čoraz osobnejší balíček starostlivosti a odmien, budovať darcovské komunity, prepájať podporovateľov a podporovateľky, aby mali pocit a skúsenosť, že nie sú vo svojej túžbe po zmene sami. Dar častokrát prichádza ako snaha dostať sa z frustrácie, hľadanie možností, ako prispieť k zmene. Poslať peniaze organizácii pracujúcej na zmene dodá človeku vedomie, že urobil aspoň niečo. Príležitosť stretnúť ďalších, ktorým tiež záleží na zlepšovaní Slovenska, posilňuje a povzbudzuje, že zmena je naozaj možná, čím viac nás je.
Kam smerujú tvoje ďalšie kroky?
K intenzívnemu oddychu a veciam, na ktoré nebol čas ako hranie indonézskej hudby v skupine, ktorej by som rada pomohla i s náborom nových ľudí. A tiež iniciatívy a aktivity zaoberajúce sa feminizmom a angažovaným ovocinárstvom v malokarpatskom regióne.
Keď sa zobudím po zimnom spánku, poriadne sa poobzerám, kde chcem pôsobiť. Nechávam si to veľmi otvorené sektorovo aj geograficky. Flirtujem s rôznymi nápadmi. Roky, ktoré som v Transparency strávila, by vydali na dva doktoráty. Akademická pôda mi nie je cudzia, nevylučujem kombináciu viacerých oblastí, no prioritne by som rada ostala pri kultovavaní sociálneho kapitálu, o ktorom organizácie častokrát ani nevedia, že ho majú.
Tak ďakujeme za tvoju skvelú prácu, za všetky tie roky a nech sa ti darí.
Ďakujem aj ja.
Zhováral sa Eduard Marček
Za prepis rozhovoru z audiozáznamu do textovej podoby ďakujeme nášmu dobrovoľníkovi Branislavovi Ťavodovi. Za doplnenie odkazov do textu Zuzane Sopoligovej, našej dobrovoľníčke.
