Tečú do nej milióny eur a pri veľkej časti voličov a voličiek rozhodne, komu dajú svoj hlas – v septembri nás čakajú voľby, no pred nimi tu bude ešte vrchol predvolebnej kampane. Vitajte pri Ekonómii ľudskou rečou, pravidelnom podcaste, ktorý vám prináša portál skpodcasty.sk. Ja som Nikola Šuliková Bajánová a v tejto časti sa pozrieme na predvolebnú kampaň z pohľadu peňazí – koľko strany míňajú a na čo, a či pri tom dodržiavajú pravidlá tak, aby sme mohli hovoriť o čo najférovejších možných voľbách, nám porozprával Ľuboš Kostelanský z Transparency International Slovensko.
Je takmer polovica prázdnin alebo stred leta a 2 mesiace do volieb. Tradične sa nám bije uhorková sezóna s čoskoro vrcholiacou predvolebnou kampaňou. Ako by ste zhodnotili jej priebeh? Nemyslím, či sa dodržiavajú pravidlá, ale rešpektujú strany, že ľudí politika v lete ľudí až tak nezaujíma, respektíve ju nesledujú, lebo sú na dovolenkách, alebo to vôbec neplatí? A sme naozaj pred riadnym vrcholom, ktorý nás už možno v nasledujúcom mesiaci čaká?
Myslím si, že toto leto bude trocha iné v porovnaní s tými predošlými. Nielen pre novinárov a politikov a teda tých, ktorí sa tomu venujú, ale možno aj pre bežnú verejnosť, ktorá je objektom záujmu politikov a predmetom ich kampane. Dá sa povedať, že sme v polovici oficiálnej kampane, ktorá je tentokrát štvormesačná, ale vrchol máme ešte len pred sebou. V júni sa to celé tak nejako rozbiehalo a júl je troška slabší. Dôvodom je aj fakt, že aj tí samotní politici mali dovolenky, a sú strany, ktoré z tej kampane troška ubrali. No očakávam, že v auguste sa to naplno rozbehne, a ten vrchol by mal prísť v septembri.
Dobre, že sa rozprávame ešte pred rozbehom, aby ľudia boli pripravení na to, ako majú politické kampane vnímať. Budeme sa rozprávať hlavne o peniazoch v aktuálnej kampani. Povieme si niečo o pravidlách, ktoré platia, a o tom, kto ich ako dodržiava. Povieme si, odkiaľ tie peniaze vlastne pochádzajú, kde si vieme my ako občania všetko skontrolovať, a kde máme dobre a zle nastavený systém. Najskôr si ale povedzme, prečo je vôbec dôležité vedieť, ako je vedená a financovaná kampaň?
No na prvý pohľad sa tá téma transparentnosti predvolebných kampaní zdá ako menej dôležitá a odťažitá. No v skutočnosti je zásadná. Na Slovensku je to tak, a platí to aj pre tieto voľby, a možno ešte obzvlášť, že veľká časť voličov sa rozhoduje až na poslednú chvíľu. V súčasnosti netušia, komu dajú svoj hlas a váhajú medzi viacerými politickými stranami. A preto pre politické strany je obdobie predvolebnej kampane mimoriadne dôležité, mnohé z nich bojujú vôbec o to, či sa budú môcť vstúpiť do parlamentu. A ďalšie strany napríklad bojujú o to, že či vo voľbách zvíťazia, alebo či urobia volebný výsledok, ktorý im umožní podieľať sa na vládnutí. Do veľkej miery o tom rozhoduje práve obdobie predvolebnej kampane, najmä jej záver. Strany sústredia na kampaň veľkú pozornosť aj veľké financie. A transparentnosť a to, čo my sledujeme, je o tom, či ten zápas je férový, či dodržujú strany pravidlá, alebo dokonca či neporušujú aj zákon. Neférovosť môže zvýhodniť niekoho na úkor ďalšieho, a doplatiť na to môžeme všetci.
Existuje finančný limit na kampaň tri milióny eur pre strany a hnutia, a zároveň vieme z minulosti, že tie tri milióny nie vždy všetky strany minuli. Ako narábať s princípom férovosti pri menších a väčších stranách? Väčšie strany majú peniaze zo štátnych príspevkov od daňových poplatníkov aj za predchádzajúce voľby, podľa toho, ako v nich obstáli. Iné strany, nové alebo menšie nemajú tieto peniaze. Ako narábať s princípom férovosti? Ako má človek posúdiť férovosť, keď niekto má k dispozícii 2 milióny eur a niekto pol milióna? Je to ešte stále férové, alebo sa s tým ani nič nedá urobiť a musíme pristať na pravidlá tejto hry?
Áno, ani po zavedení finančného limitu, ktorý sme v minulosti nemali, situácia nie je taká, že všetci by stáli na štartovacej čiare na začiatku kampane s rovnakými podmienkami a možnosťami. Niektoré strany na tom boli lepšie a niektoré horšie. Systém nie je úplne spravodlivo nastavený aj preto, lebo na Slovensku politické strany do veľkej miery žijú z prostriedkov nás, daňovníkov. A aj svoju činnosť a kampane financujú pomocou tzv. príspevkov štátu, ktoré získavajú za výsledok vo voľbách. Systém je nastavený tak, že zvýhodňuje najúspešnejšie strany a víťazov volieb – dostanú neproporčne viac peňazí v porovnaní s ostatnými. Nové strany, ktoré ešte voľbami neprešli a nemajú žiadne štátne príspevky, žiadne peniaze od štátu, a financovanie aj tejto predvolebnej kampane si musia zabezpečiť sami prostredníctvom iných peňazí – od vlastných členov, darcov, alebo si ich môžu niekde požičať.
Podmienky nie sú rovnaké pre všetkých, ale finančný limit tri milióny má slúžiť na to, aby tu bolo základná rovnosť. A aby nemohli tie voľby vyhrať ľudia s veľmi silným finančným pozadím na úkor ostatných politických strán. To znamená, aby v tých voľbách naozaj rozhodovali hlasy nás voličov a nie finančné záujmy v pozadí.
Limit tri milióny eur platí už druhé volebné obdobie, teda platil už aj v roku 2020. Vtedy ho dosiahla jedine strana Smer, ktorá skončila veľmi, veľmi tesne pod ním, len necelé dve tisícky eur. Ostatné kampane boli trocha lacnejšie. Mali sme viacero kampaní nad dva milióny eur. V predošlých voľbách v zásade platilo, že ak sa strana chce dostať do parlamentu, potrebuje kampaň minimálne v rozsahu jedného milióna eur. Odvtedy sme prežili pomerne silnú infláciu a ceny služieb a tovarov, ktoré sa týkajú aj predvolebnej kampane išli hore. Volebný limit 3 milióny eur bude oveľa tesnejší ako v roku 2020. Možno očakávať, že bude aj väčší tlak na tento limit, že uvidíme viac kampaní, ktoré sa k nemu priblížia.
Keby sme chceli mať financovanú kampaň len z príspevkov od štátu aj pre strany, ktoré neboli predtým v parlamente a nemajú peniaze, asi by bolo nefér dať stranám, ktoré predtým neuspeli, tie isté peniaze ako stranám, ktoré uspeli. Môžeme sa na to aj takto pozerať?
Môžeme sa na to pozerať aj takto. Na druhej strane víťazi vo voľbách majú pohodlný život po celý nasledujúci volebný cyklus – dostatok peňazí na svoju činnosť. Majú aj peniaze na organizovanie jednotlivých volebných kampaní. A tak na konci aktuálneho volebného cyklu máme strany ako napríklad hnutie OĽaNO Igora Matoviča alebo Smer Roberta Fica s dostatkom finančných prostriedkov na účte na to, aby urobili kampaň za 3 milióny eur. Nemusia sa snažiť o spolufinancovanie, čo by z nášho pohľadu malo byť žiaduce pri každej kampani, aby nebola postavená len čisto na peniazoch od štátu.
Iné politické strany nemajú dosť štátnych príspevkov a lámu si hlavu, z čoho financovanie kampane doplnia, na čom ju postavia. Potom sú strany, ktoré nemajú štátne príspevky vôbec, a tie sú v zložitejšej situácii. Určite by nefungovalo, ak aby štát rozdával financie všetkým stranám, ktoré vzniknú len preto, aby sa mohli zúčastniť volieb. No dal by sa nastaviť aj spravodlivejší systém.
Transparency dlhodobo sleduje, ako sa míňajú peniaze, ako sa dodržiavajú pravidlá, kto od koho financuje svoje kampane. Ako by ste zhodnotili kampaňovaciu kultúru na Slovensku? Máme tu disciplinované subjekty, alebo skôr nie?
Pozorujeme vývoj situácie. Pravidlá, ktoré máme, platia už takmer desaťročie od roku 2014. Strany postupne prišli na diery vo volebnom zákone a postupne ich začali zneužívať. A ukazuje sa, že tieto voľby by možno mohli byť najmenej transparentné spomedzi tých, ktoré sme tu doteraz mali. Zdá sa, že spomínané diery strany zneužívajú pomerne vo veľkom, a vidíme zatiaľ veľkú netransparentnosť v prebiehajúcej kampani.
Zverejnili ste porovnávaciu štúdiu online kampaní, ktoré sú v súčasnosti už asi podobne dôležité či rovnako dôležité ako klasické offline alebo štandardné mediálne kampane. Nazvali ste to, parafrázujem – chaos, ktorý čaká na reguláciu. Platí to iba pre ten online svet? Alebo sa môžeme podobne vyjadrovať aj o ostatných odvetviach kampaňovania?
Online prostredie je osobité, čoraz viac sa presadzuje, a pozornosť strán na kampane v ňom sa zvyšuje. Volebný zákon spred desiatich rokov bol písaný v podmienkach, ktoré sú odlišné od súčasnosti. Možno nie je tak dobre napasovaný na nuansy online sveta, čo je predsa len niečo iné, ako prostredie klasických médií alebo klasického outdooru, teda billboardov. Veľká regulácia, ktorá sa pripravuje na európskej úrovni a mala by začať platiť od budúceho roku, keď budú eurovoľby, by mala jednotne vyriešiť túto otázku v celej Európskej únii.
Dovtedy si musíme vystačiť so zákonom, ktorý máme, a ktorý nie celkom zohľadňuje tieto špecifiká. Napríklad sme sa tomu venovali nedávno, keď sme upozorňovali, že podobne ako na billboardoch, čo verejnosť vidí, to sú tie drobné písmenka, ktoré sú tam, aj v prostredí internetu majú strany povinnosť označovať volebnú reklamu takýmito rovnakými oznamami. Pri každom sponzorovanom statuse na sociálnej sieti má byť uvedené, kto je objednávateľom a dodávateľom reklamy. Čo aktulne viaceré strany vo veľkom nerobia a vymysleli všelijaké finty, ako obísť túto povinnosť. Viaceré z nich sú až za hranou toho zákona, a je otázka, či v rozbehnutej kampani na to dokáže strážca zákona pružne zareagovať.
Skúste popísať aj konkrétne, čo tým myslíte obchádzaním pravidiel a dierami v zákone.
Je ich viacero. Napríklad v nedávnych komunálnych a regionálnych voľbách minulú jeseň sa stalo, že viacerí kandidáti dokázali legálne obísť finančný limit, ktorý platil v týchto voľbách pre primátorov veľkých miest. Dvaja hlavní kandidáti o post primátora hlavného mesta – úradujúci primátor a jeho vyzývateľ, dokázali finančný limit štvrť milióna eur na kampaň prelomiť, a ich kampaň bola vyššia. Urobili to vedením kampane nie ako kandidáti, ale ako politické strany, a pre tie platí nejaký sumárny vyšší limit, a dokázali limit obísť.
Pri aktuálnych voľbách je hlavný problém v transparentnosti, ktorú by mali zabezpečovať tzv. transparentné účty. Čiže v praxi by politické strany kampaň mali viesť cez otvorené účty, na ktorých by verejnosť mala vidieť prostriedky, odkiaľ ich prijímajú a ako ich vynakladajú na kampaň. Zákon je však nedokonalý a stranám umožňuje tzv. hromadné platby alebo platby do agentúr, čo niektoré strany dotiahli úplne do absurdna.
Strana Smer má aktuálne najväčšiu predvolebnú kampaň podľa výdavkov na jej transparentnom účte, presiahli už 1,6 milióna eur. Takmer všetky tieto prostriedky strana dvoma veľkými hromadnými prevodmi previedla na účet vlastnej agentúry – eseročky ako zálohu na kampaň. Vôbec netušíme, že ako kampaň Smeru vyzerá, čo si objednali, kedy, od koho, ani koľko za to zaplatili. Pravidlá v roku 2014 presadil práve vtedajší minister vnútra, Robert Kaliňák, ktorý je teraz štatutárom tejto eseročky, a priamo riadi kampaň strany Smer. Svojím konaním ide úplne proti duchu zákona, ktorý presadil. V prípade Smeru vôbec nevieme skontrolovať, či dodržia finančný limit 3 milióny eur, keďže ich kampaň de facto nevidíme „vďaka“ jej vneseniu do prostredia agentúry.
Iným príkladom využitia dier v zákone je hnutie OĽaNO, ktoré už od toho momentu ako v zime bolo jasné, že budú predčasné parlamentné voľby, spustili naozaj intenzívnu kampaň v predkampani. Hnutie malo podľa našich poznatkov, opakovane, v tých mesiacoch najväčšiu billboardovú kampaň. Malo obrovskú kontaktnú kampaň v regiónoch, a majú pomerne veľkú kampaň v online priestore. Napriek tomu doteraz majú na svojom transparentnom účte len výdavky vo výške 200-tisíc eur, čiže nie sú momentálne ani v top 10 strán podľa volebných výdavkov. To je úplne absurdné, a je evidentné, že hnutie tú kampaň vôbec na tom určite zatiaľ nezobrazuje, a reálne je tá kampaň oveľa vyššia. A my teda môžeme len čakať, že kedy sa všetky tieto výdavky na tom transparentnom účte objavia.
Čo ste opísali, nie sú nezákonné veci a samotný zákon o volebnej kampani je nedokonalý?
Áno, zákon má nedokonalosti, na ktoré my upozorňujeme už opakovane. Ani počas aktuálneho volebného obdobia sa vládna garnitúra neodhodlala, aby nedokonalosti odstránila. Sme svedkami ešte väčšieho zneužívania volebného zákona ako v minulosti.
Aby sme to na príklade Smeru dobre vysvetlili – nerobia nič nelegálne tým, že svojej eseročke zaplatia peniaze? Zovšeobecním to, nech nie sme obvinení z obviňovania – teoreticky, keby niekto chcel, vedel týmto spôsobom preprať peniaze?
Áno, vysvetlení, prečo robiť takéto niečo je viacero. Teoreticky prichádza do úvahy, že je to spôsob, ako môžete potom do kampane naliať aj finančné zdroje, ktoré potom nikde verejnosť neuvidí a vy ich nikde nevykážete. Takýmto spôsobom možno kampaň umelo nafúknuť aj prelomiť limit 3 milióny eur bez toho, aby sa to dalo skontrolovať. Toho sa napríklad v prípade Smeru, osobne obávam. Je to strana, ktorá má motiváciu mať veľkú, silnú a úspešnú kampaň, má na to aj dostatok finančných zdrojov. Ako som už spomenul, že pred troma rokmi skončila necelé dve tisícky pod tým limitom tri milióny eur, je to jedným z možných vysvetlení, prečo je teraz takáto veľká netransparentnosť.
Opisujete problém na strane výdavkov. No máme problém aj na strane príjmov. Transparentné účty slúžia na to, aby sme vedeli vyhodnotiť, kto kampaň financuje, koho záujmy strana alebo hnutie háji, kto ju podporuje. Vo väčšine prípadov však vidíme len, že sa tam presúvajú peniaze z účtov samotných strán. Je to vôbec v poriadku alebo existuje riešenie, ktoré by bolo v súlade s ústavou, aby to bolo nejako ošetrené?
Dobre ste to pomenovali, to je druhý dôležitý aspekt. Jedna vec je, aby by nikto nemal kampaň výrazne väčšiu ako ostatní, a nebol v obrovskej výhode. Druhá vec je aj tá, že z čoho tie strany kampaň platia. Pri našom monitoringu sa na to zameriavame, všímať si a snažiť sa zistiť a odhaliť, že ako sú tie kampane financované.
To je rozdiel napríklad od prístupu štátu, ktorý de facto v tých záverečných správach od strán vôbec nevyžaduje, aby zdokladovali, z čoho tú kampaň zaplatili, nemusia vôbec o tých príjmoch referovať nič, oni hovoria iba o výdavkoch.
Keď hovoríme o straníckych peniazoch, ktoré spomínate v otázke, týka sa to iba strán, ktoré kampaň financujú čisto zo straníckych prostriedkov. Strany ako napríklad Smer a ďalšie, ktoré celú kampaň financujú len z peňazí zo strany. Na transparentnom účte vidíme len že teraz prišlo 100-tisíc eur zo strany, teraz tu prišlo 30-tisíc eur atď. No nemáme bezprostredne informáciu o tom, že kde tá strana tie peniaze zobrala, s tým súhlasím.
Nie sme úplne slepí, v tomto okamihu vieme, ako strana hospodárila minulý rok, pretože už sú v tomto okamihu zverejnené výročné správy. Verejnosť má informácie, ako to financovanie prebiehalo minulý rok. Tiež vieme, koľko tesne pred kampaňou strany dostávali ako záverečné príspevky od štátu na svoju činnosť. Zároveň platí pre strany povinnosť, že napríklad ak si peniaze požičajú aj na kampaň, tak do mesiaca musia na svojom vlastnom webe zverejniť podrobnosti tej pôžičky.
Problém je s darcami. Ak strana od niekoho príjme dar, zoznam darcov je povinná zverejniť až na ďalší rok za celý rok spätne a sumárne. Pri jesenných komunálnych voľbách v roku 2022 sa stalo, že vyzývateľa súčasného primátora Bratislavy podporil aj významný podnikateľ. No neposlal priamo dar na transparentný účet politickej strany, ale po prijatí sumy na účet strany strana potom čiastku presunula na transparentný účet len ako stranícke peniaze. Vôbec sme netušili, že nejaký významný podnikateľ podporuje dôležitého kandidáta, čo je zásadná informácia, ktorú by mala verejnosť vedieť. Dozvedeli sme sa to len vďaka tomu, že sa predseda Kresťanskodemokratického hnutia, Milan Majerský preriekol. To ukázalo ďalšiu slabinu a dieru vo volebných pravidlách. Strany týmto spôsobom môžu ukrývať donorov v kampani. Treba však povedať, že ich nevedia ukryť úplne, keďže nasledujúci rok sa ich mená dozvieme, lebo strany sú povinné ich publikovať na webe aj vo výročnej správe.
K súčasnej kampani a voľbám sa tieto informácie dozvieme až po septembrových voľbách, až v budúcom roku 2024, ak strany dostali dary tento rok?
Ak by niektorá zo strán k takejto praxi pristúpila, áno. V zásade verím, že darcov vidíme na transparentných účtoch, tak by to malo byť. Iný problém, na ktorý dlhodobo upozorňujeme, je príklad strany Vlasť v predošlých parlamentných voľbách. Bola to nová strana bez prostriedkov od štátu a mala veľkú kampaň postavenú na daroch a pôžičkách fyzických osôb. Tieto osoby sme v Transparency začali preverovať a ukázalo sa, že sú to zrejme biele kone. Reálne by títo ľudia nemohli disponovať financiami, ktoré poslali ako dar politickej strane. Vlasť tesne nedosiahla na trojpercentný volebný výsledok, ktorý zaručuje peniaze od štátu. Nezískala prostriedky za voľby v roku 2020, následne zbankrotovala, lebo nebola schopná svoje záväzky uhradiť.
Je dôležité vedieť, že odkiaľ pochádzajú peniaze, ktoré strana v kampani má. Či neprišli na Slovensko zo zahraničia, čo je v rozpore so zákonom. Náš zákon hovorí, že voľby alebo volebná kampaň strany nemôže byť financovaná prostredníctvom darov zo zahraničia. Ak tu je podozrenie, že napr. Rusko sa chystá ovplyvňovať výsledok slovenských volieb podporou strán v kampani, ako to dávnejšie uviedol ex-minister obrany, aj to je niečo, čo sa snažíme skúmať. Ak však dar „pretečie“ cez darcu – občana so štátnym občianstvom na Slovensku, ktorý tvrdí, že ide o jeho peniaze, a daruje ich na kampaň, veľmi ťažko sa dokazuje, že nie.
A to sme sa ešte nerozprávali poriadne o predkampani, keď tie transparentné účty nie sú povinné, a verejnosť nemá prehľad, odkiaľ a aké peniaze sa na čo míňajú.
To je ďalšia slabina zákona, ktorý nereaguje dobre na špecifickú situáciu, ktorú máme tentokrát – volebná kampaň je dlhšia ako po iné roky. Už pomerne skoro sa rozhodlo, že predčasné voľby budú. Po ohlásení rozhodnutia bezprostredne viaceré strany spustili kampaň, no šlo o obdobie, kedy ešte nebolo povinné mať transparentné účty. Preto nevieme dobre, aká ich predkampaň bola, koľko na ňu minuli, ani ako ju financovali. Celkovú sumu a základné informácie sa dozvieme až po voľbách v súhrnnej správe, ktorú strany musia predkladať.
Keby sme mali ísť k ďalším konkrétnym stranám, dá sa vôbec spomenúť nejaká, ktorá kampaňuje dobre? A akých prešľapov sa dopúšťajú iné, ešte nespomínané strany?
Vidíme ako problém aj kampane strán, ktoré sa chcú dostať do parlamentu, sú nové, nemajú štátne príspevky a zatiaľ uveriteľne nevysvetlili, ako chcú tú veľkú kampaň, ktorá je potrebná na vstup do parlamentu odfinancovať. Napríklad strana Republika, ktorej predstavitelia tvrdia, že oni teda určite nechcú byť zaviazaní žiadnym oligarchom, ani veľkým donorom a kampaň odfinancujú z prostriedkov vlastných členov. Doteraz ju vedú len z veľkých darov a pôžičiek ich členov a priaznivcov, čo my nepovažujeme za realistické. Ich financovanie kampane je veľmi otázne aj z hľadiska, či do nej nepritiekli prostriedky zo zahraničia.
Skúmame aj veľkosti billboardových kampaní, ktoré pre nás monitoruje nezávislá agentúra. Čísla porovnávame s tým, čo strany deklarujú na vlastných transparentných účtoch. V prípade Republiky napríklad za jún – prvý mesiac kampane, sa ukazuje veľká disproporcia, kedy agentúra zmerala, že strana Republika mala pomerne veľkú billboardovú kampaň, ale my ju zatiaľ nevidíme na transparentnom účte tejto strany. Otáznikov je tam viac.
Môžete uviesť aj príklady nezákonných vecí, ktoré sa dajú dokázať?
Keby si strana zaplatila billboardy, novú kampaň za desaťtisíce, a vôbec by to nešlo cez transparentný účet, ide o veľmi vážne porušenie zákona. No je nutné to dokázať. Je to aj otázka na tých, ktorí by voľby mali strážiť, či túto kampaň v priebehu sledujú, dokážu do nej zasiahnuť a riešiť takéto podozrenia, na ktoré napríklad my upozorňujeme.
Iné príklady nezákonnosti, asi menej závažné – zákon momentálne dovoľuje viesť kampaň iba politickým stranám. V rámci septembrových volieb nemôže nikto iný viesť kampaň, iba samotné politické strany, ani kandidáti jednotlivo. Stretávame sa v prostredí internetu s tým, že aj počas prvého mesiaca kampane v júni bolo veľa predstaviteľov strán, ktorí si sami platili inzerciu na sociálnej sieti, čo vidno z dát, ktoré sociálna sieť zverejňuje. Viacero čelných predstaviteľov strany Smer kampaňovalo za vlastné, aj keď to vyslovene nie je dovolené, čo vnímame ako porušenie zákona.
Vysvetlite, prosím, ak poznáte logiku za takýmto nastavením. Prečo človek, ktorý je jasne súčasťou politickej strany, si nemôže sám zaplatiť kampaň. Je to len kvôli tomu, že on nevedie osobitný účet, a že to sa nevykáže v rámci transparentného účtu alebo je za tým niečo iné?
Môže si ju zaplatiť, len ju musí viesť cez ten stranícky účet. Čiže peniaze musia najprv prísť do straníckej kasy, tá potom za ne musí objednať kampaň, čiže je tam odbočka. Princípom je, že keď tu platí limit 3 miliónov eur, až má verejnosť na jednom transparentnom účte prehľad, aké sú všetky výdavky strany na kampaň a vedela to zhodnotiť.
Aby sa to potom aj ľahšie vypočítavalo.
Áno, nevnímame to ako celkom šťastné. V minulosti sme tu mali tzv. inštitút tretej strany, čiže kampaň mohli viesť aj iní, a teraz nejde len o tých kandidátov. Môžu tu byť aj iniciatívy, ktoré chcú v priebehu kampane, upozorňovať na dôležité témy, a chcú presvedčiť politikov, aby si ich dali do volebných programov. Alebo len chcú niekoho podporiť alebo nepodporiť, a to je zakázané.
Takýmto príkladom, na ktorý sme upozorňovali, boli schránkové noviny, ktoré vydáva vydavateľstvo finančnej skupiny Penta. Začalo tento rok vydávať schránkové noviny s veľkým nákladom pre domácnosti po celom Slovensku. Počas volebnej kampane bol obsah novín v mesiaci jún veľmi nevyvážený a v prospech niektorých politických strán, čo sme vnímali ako kampaň. Ide o veľké finančné prostriedky, ktoré vydavateľ vložil do novín, ktoré bezplatne dostávajú ľudia po celom Slovensku do poštových schránok, a kampaňuje v prospech niektorých politických strán, čo je zakázané.
Býva to problém aj v samosprávnych voľbách, čo je síce trošku iná téma, no keď aktuálny primátor, starosta alebo šéfa či šéfku VÚC vydávajú schránkové noviny, veľakrát je v nich jasne identifikovateľná kampaň. No tvrdia, že to definitívne nie je kampaň. Asi sa s tým veľa robiť nedá? Nie je to prípad tretích subjektov, ktorý sa vyslovene zakázal.
Je to skôr vec toho, že aby tí, čo sú pred voľbami vo funkciách, nezneužívali verejné zdroje a svoje funkcie na kampaň. Opakovane to vidíme aj v rámci parlamentných volieb. Tí vo funkciách sú prirodzene vo výhode, môžu robiť kampaň už len tým, že tú funkciu vykonávajú, čo im zabezpečuje publicitu. Vďaka témam, ktoré vo funkcii riešia, no stretli sme sa aj s negatívnymi príkladmi. Napríklad veľká publicita vicepremiérky Remišovej v rôznych eurofondových výstupoch, kde sa z nášho pohľadu nadmerne propagovala jej osoba, a nie témy, ktoré sa mali riešiť, v rámci európskych peňazí, aj sme to kritizovali.
Je to potom už skôr na inteligencii voličov a voličiek, aby vedeli identifikovať, čo je kampaň a čo nie, čo tiež nie je vždy úplne ľahké. Vy v Transparency ste vyhlásili, že toto bude najdrahšia kampaň. Keď sa rozprávame o oficiálnych a neoficiálnych predpokladaných výdavkoch, koľko očakávate, že dosiahne kampaň tento rok? A je to spôsobené niečím špeciálnym, alebo ide vyslovene o spomínaný inflačný faktor?
Naposledy v roku 2020 voľby stáli bezmála 24 milionov eur. Vždy sa to ukáže až po voľbách. Keďže predkampaň nevidíme na transparentných účtoch, aj kvôli iným faktorom. Očakávame voľby budú ešte drahšie a presiahnú 25 miliónov eur. Nielen kvôli inflácii, čo je určite významný faktor, ale aj kvôli tomu, že tá kampaň je dlhšia, strany sú nútené kampaňovať dlhšie, a to môže spôsobiť, že v konečnom dôsledku minú viac.
Začiatkom roka bolo referendum, ktoré organizovala strana Smer. V rámci toho robila veľkú celonárodnú billboardovú kampaň, ktorú bude musieť zarátať, keďže to bolo v tom období, ktoré je predkampaňové. Bude si ju musieť zarátať do limitu 3 miliónov eur. Aj takéto ďalšie faktory do toho môžu vstupovať. Vnímame silnú motiváciu strán urobiť ten volebný výsledok taký, aby vstúpili do parlamentu. Niektorí označujú tieto voľby za zlomové, že sa v nich rozhodne o budúcnosti Slovenska, že sú z pohľadu Slovenska dôležitejšie než iné voľby v minulosti. Aj to môže vplývať na to, ako veľa sa utratí.
Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.
Ďakujem za pozvanie.
Za prepis audio-záznamu podcastu ďakujeme našej dobrovoľníčke Tatiane Weissovej.
Podporte Transparency – kontrole kampaní a financovania sa môžeme venovať len vďaka ľuďom, ktorým férovosť a transparentnosť predvolebného boja nie je ľahostajná. Pridajte sa aj Vy.