Samuel Spáč pôsobí v správnej rade Transparency, aktuálne ako jej predseda. K organizácii sa pridal v roku 2013 ako zamestnanec, popri zamestnaní stihol napísať i obhájiť dizertačnú prácu na tému justície. V rozhovore spomína na svoje začiatky v Transparency, prvý deň, ktorý bol zároveň aj tlačovou konferenciou k čerstvo spustenému portálu Otvorené súdy, ale aj na projekty, ktoré mu robili radosť – od tvorby rebríčka súdov cez mapu rodinných prepojení sudcov až po rebríček samospráv. Porovnáva tiež prostredie a fungovanie neziskového sektora s akademickou sférou, v ktorej pracuje ako výskumník na Katedre Politológie Univerzity Komenského v Bratislave a na Masarykovej Univerzite v Brne. Venuje sa výskumu právneho štátu, súdnictva a úlohe aktérov v ochrane demokracie, vyučuje kurzy zamerané na metodológiu spoločenského výskumu a komparatívnu politológiu demokratických i nedemokratických režimov.
Pamätáš si na začiatok tvojho príbehu s Transparency?
Môj oficiálny príbeh začal v roku 2013, hneď ako som doštudoval na Central European University. Promócie som mal v júni a o pár týždňov bolo výberové konanie na pozíciu junior analytika a projektového koordinátora v Transparency. Zhodou náhod som sa téme súdnictva venoval už počas štúdia. A Transparency práve vtedy začínalo projekt otvorené súdy, ktorý sa spúšťal v júli 2022 a môj prvý deň v Transparency bol prvý deň spustenia portálu Otvorené súdy. Neskôr som sa venoval aj iným projektom zameraným na štátne firmy či samosprávy.
Ako prebiehal pohovor na analytickú pozíciu?
Bol s Gabom Šípošom, vtedajším riaditeľom Transparency. Gaba som sledoval približne od roku 2006 alebo 2007. Bol som vtedy v Amerike a Gabo bol tak trochu môj detský hrdina, pretože jeho výstupy – to bola radosť čítať. Keď som sa s ním stretol osobne, vnímal som ho ako pre mňa významného človeka. Pamätám si, že keď sa v roku 2009 stal riaditeľom Transparency, bavili sme sa o tom so spolužiakmi na vysokej škole.
Rozhovory s Gabom bývajú intelektuálne. Už vtedy to prebiehalo tak, ako aj neskôr – v ďalších rokoch, keď som úplne nevedel, ako reagovať. Gabo sa niekedy odmlčí pokojne až 30 sekúnd, pozerá sa kamsi mimo a mne vtedy nebolo jasné, či ten rozhovor ešte stále trvá, či sa udialo niečo, čo ho vyrušilo. Čiže spomienky na pohovor mám ešte stále veľmi živé a zábavné.
Ako si vnímal Transparency pred pracovným nástupom?
Ešte pred pohovorom tam bol na stáži môj kamarát Ďuro Čokyna, dnes známy analytik a novinár. Aj neskôr bol spojený s Transparency, napríklad s rebríčkom transparentnosti nemocníc. Aj na mojom prvom výstupe v Transparency som spolupracoval práve s Ďurom. Čiže Transparency bola jednoducho súčasť môjho zorného poľa, ktoré som sledoval už ako študent.
Počas štúdia na Central European University som robil projekt – návrh mimovládkárskeho projektu s využitím občianskej participácie. Vypracoval som projekt o otvorenom súdnictve a po odoslaní mi moja vyučujúca povedala, že videla víťaza súťaže, ktorý vyhral práve s témou otvorených dát na lepšiu verejnú kontrolu súdnictva. Čiže téme otvorených súdov som sa venoval už predtým, ako som sa dostal do Transparency.
Pamätáš si, o čom bol tvoj prvý deň na Bajkalskej?
Pamätám si, lebo bola vtedy tlačovka k portálu Otvorené súdy. Organizoval ju ešte Matej Kurian, ktorý ten projekt rozbiehal spoločne so Samom Molnárom a Gabom Šípošom.
A ten prvý deň, 22. júla 2013, bol práve o tom, že som videl, ako portál vznikol, ako bol spustený. S Matejom som riešil odovzdávanie agendy, ako bude projekt ďalej postupovať, pretože ako to chodí v mimovládkach, projekt bol spustený v nie úplne ideálnom stave, ešte tam boli nejaké chyby, ktoré bolo treba poopravovať a potiahnuť to v prvej fáze.
Keď sa povie Transparency, čo prvé Ti napadne?
Napadnú mi tie veci, s ktorými som sa babral, ktoré mi robili radosť. Za svoje dieťa považujem súčasný stav portálu Otvorené súdy. Tam som sa najviac intelektuálne zabavil pri tvorbe hodnotenia sudcov v rebríčkoch kvality alebo výkonnosti sudcov okresných súdov. Pre mňa je to stále najzaujímavejšia časť práce pre Transparency.
Napadne mi aj mapa rodinných prepojení sudcov, aj preto, že sme za ňu dostali novinársku cenu, aj preto, že pre mňa to bola veľká škola. Považoval som to totiž trochu za niečo, čo neobsahuje dôležité informácie. Ale Gabo ma presvedčil, že ľudia budú reagovať pozitívne. Videl som pri tom Gabov cit na témy, ktoré zaujímajú ľudí, a zároveň na spôsob, akým ich podávať. Pri prvej mape som spravil najmä analytickú robotu, nápad a prevedenie boli Gabove a Peťove Klátikove.
Myslím si, že pre najviac ľudí sa Transparency spája s rebríčkom samospráv. Má velikánsky dosah. Išlo o prvý projekt, pri ktorom som zistil, že sa k nemu budem každý rok vracať, čo je veľmi vyčerpávajúce. V zmysle času, ktorý doň musí človek investovať, aj keď sú dáta pozbierané a zanalyzované, aby to bolo skontrolované. Pri rebríčku som sa veľa naučil, ako systematicky zbierať dáta v takom množstve, ako jednoducho nastaviť, aby sme ako výskumný tím vedeli, čo ideme vyprodukovať, a aby ten proces, ktorý je veľmi komplikovaný, bol veľmi štruktúrovaný a viedol k úspešnému splneniu cieľa.
Ešte mi napadla jedna vec, ktorá sa mi spája s Transparency. Ešte ako študentovi sa mi páčili najmä publikácie, ako napr. Jedenásť Statočných, kde bolo vysvetlené, ako sa zavádzali prvé Transparency nástroje do slovenského priestoru, napríklad infozákon, elektronická podateľňa na súdoch a iné. Až doteraz z nich čerpám, dodnes sú užitočné.
Z Transparency si odišiel do akademického prostredia. Aké rozdiely a podobnosti vidíš medzi mimovládkami a univerzitami?
Do augusta 2016 som bol v Transparency ako zamestnanec. Práca v Transparency je v mnohom veľmi obohacujúca. Deje sa tam mnoho a deje sa to strašne rýchlo, najmä dopad na skutočnú politiku. Je úžasné, aké množstvo vecí človek v Transparency dokáže spraviť za jeden rok.
Na druhej strane je to značne vyčerpávajúce. Veľmi ma vyčerpávali veci spojené s analytickou prácou v Transparency, napr. zverejnili sme analýzu rozhodnutí vo veciach korupcie Špecializovaného trestného súdu. A prišli až polo-osobné útoky zo strany generálnej prokuratúry. Osobné aj zo strany politikov a od kadekoho. V Transparency som väčšinu času venoval projektovej a komunikačnej práci, ktorá nebola vždy analytická. Samozrejme, zvyšná časť bola intelektuálnejšia, venujúca sa verejným politikám. V akademickom prostredí sa možno viac venovať tej intelektuálnej a analytickej časti práce a až tak nemyslieť na to ako nejaké informácie podať tak, aby boli napríklad zrozumiteľné pre verejnosť. V tomto je pre mňa akademická práca oslobodzujúcejšia. Ale v mnohom sú obe prostredia podobné.
Vždy som sa cítil komfortne pri robení analytickej práce, v komunikačných úlohách a ako navrhovateľ a obhajca nejakých konkrétnych riešení som nikdy nebol dobrý. V roku 2016 mi ostával rok do dokončenia mojej dizertačnej práce, potreboval som sa venovať len tomu. Počas celého môjho pôsobenia v Transparency som bol zároveň aj študentom doktorandského štúdia na katedre politológie. Od apríla 2016 som navyše dostal možnosť ísť na päť mesiacov do Anglicka na University of East Anglia v Norwichi pracovať pod vedením jedného z mojich obľúbených akademikov Chrisa Hanrettyho. Potom som od septembra 2016 dostal ponuku pracovať na novovzniknutom ústave – Judicial Studies Institute na Masarykovej Univerzite v Brne. Vybral som sa akademickou cestou, tam sa cítim trochu komfortnejšie, no nikdy som sa od Transparency úplne nevzdialil. V akademickom prostredí mám pocit, že mám väčšiu slobodu nad svojím časom, vyhovuje mi, keď robím vtedy, keď mi to myslí, a keď sa na to cítim. Nikdy som nevedel pracovať od deviatej do piatej, aj v Transparency som prichádzal medzi deviatou/desiatou.
V akadémii má moja práca menší dopad, hoci postupom času sa mi darí kombinovať moju mimovládkarsku a akademickú skúsenosť. Postupne mám pocit, že získavam podobné postavenie v rámci svojej vlastnej kariéry mimo Transparency. A sú tam aj iné veci, ktoré ma veľmi obohacujú. Nečakal som to, no veľmi rád učím, baví ma to. Užívam si možnosť formovať mladých ľudí a snažiť sa ich učiť rozmýšľať kriticky, dobre používať výskumné metódy a robiť snáď čo najsprávnejšie závery o svete.
Využívaš niečo, čo si sa naučil, dozvedel alebo zistil v Transparency, aj vo svojej akademickej práci?
Je až nemožné to odlíšiť. Mal som to šťastie, že som sa v dizertačke venoval opäť súdnictvu, a to zároveň v čase, keď som pracoval v Transparency na projektoch zameraných na justíciu.
Rovnaké je to u mňa so schopnosťou zbierať a uvažovať o dátach, čo si na nich všímať. V mimovládkach sa pracuje vo vyššom tempe ako v akadémii. Napr. pri práci s dátami v Transparency mi za jeden rok prešlo rukami 5 až 6 datasetov, ktoré bolo potrebné spracovať. V akadémii je to menej, ale je tam viac priestoru ísť do hĺbky, pýtať sa viac otázok, viac uvažovať o tom, čo sa z daných dát dá dozvedieť.S odstupom času na sebe vidím, že keď podávam akademické projekty, ktoré sú v niečom odlišné ako mimovládkarské, mám schopnosť napísať projekt, vedieť vysvetliť nejaký vo svete existujúci problém a prepojiť ho s krátkodobými aj dlhodobými cieľmi. Práve to je niečo, čo som získal vďaka prostrediu a pôsobeniu v Transparency. Veľa vecí som diskutoval s Gabom, čo mi pomohlo zefektívniť a lepšie štruktúrovať moje myslenie. Napríklad aj pri navrhovaní projektu.
Ako došlo k tvojmu vstupu do správnej rady Transparency?
Ako som spomínal, nikdy som sa od Transparency nevzdialil. Po mojom odchode som sa snažil udržiavať vzťahy s juniornejšími zamestnancami, pretože ma jednoducho zaujímali ich skúsenosti. Považoval som za slabinu Transparency, že sa rozvoju talentu nevenuje dostatočná pozornosť. Trochu bezcieľne som sa pýtal mladých zamestnancov Transparency, že čo im vyhovuje, čo im vadí. Skúšal som využiť dobré vzťahy s Gabom na to, aby moje postrehy a zistenia mohol adresovať, až sa ma Gabo spýtal, či nechcem byť členom správnej rady.
Vždy bolo trochu problém získavať nových členov správnej rady a pravidelne sa diali neplánované odchody. Čiže išlo o synergiu voľného miesta v rade a toho, že som sa stále angažoval v Transparency s tým, že Gabovi sa zdalo užitočné, aby som bol členom nejakého formalizovaného poradného orgánu.
Ako sa udiala zmena z člena správnej rady Transparency na jej predsedu?
Hlasovaním, keďže to je spôsob, ako správna rada prijíma rozhodnutia. Predošlý predseda Martin Šuster musel odísť po jeho zvolení parlamentom do pozície v Rade pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá je nezlučiteľná s členstvom v Transparency. Tým sa uvoľnila pozícia. Necítil som sa najkompetentnejším, a myslím si, že máme v správnej rade omnoho skúsenejších, šikovnejších. Navrhoval ma aj Martin Šuster, predtým ma už aj Gabo nominoval na predsedu správnej rady, asi preto, že prácu v Transparency poznám z členov správnej rady najlepšie, viem ako vyzerá život v mimovládke, život v Transparency. Rozumiem, akým spôsobom sa Transparency uchádza o projekty, poznám organizáciu zvnútra.
Počas Tvojho pôsobenia v Transparency sa vystriedali dvaja riaditelia. Spomínal si Gaba Šípoša a od minulého roka je vo vedení Michal Piško. Ako vnímaš zmeny v organizácii? Možno hovoriť o vývine alebo smerovaní?
Keď bola prvou riaditeľkou Ema Sičáková-Beblavá, Transparency pôsobila viac ako think tank organizácia zameraná na publikácie a rozširovanie povedomia o fungovaní transparentnosti, na čo slúži a ako môže ľuďom pomôcť.
Po Gabovom príchode sa to začalo meniť. Práve v tých rokoch, v ktorých som pôsobil v Transparency, sme boli asi najviac takou watch-dog organizáciou. Vtedy bol veľký dopyt po sledovaní korupčných káuz, po verejnej kontrole. V tej dobe mali naše výstupy aj obrovskú čítanosť a sledovanosť. Boli sme veľmi intenzívne súčasťou verejnej diskusie o zvyšovaní transparentnosti a ochrane Slovenska pred korupciou alebo neefektívnym nakladaním s verejnými zdrojmi.
V aktuálnej situácii sa prostredie trochu mení. Watch-dog úlohy vo väčšej miere už plnia médiá. A zároveň je menší dopyt po verejnej kontrole mocných, než býval v minulosti.
Aj Transparency sa trochu mení a bude chcieť už svoju novú rolu v spoločnosti. Možno ju nájde niekde práve na pomedzí období medzi Emou Sičákovou-Beblavou a Gabom Šípošom. V tomto momente však ťažko povedať. Úlohou správnej rady je aj premýšľať a diskutovať práve o tomto a pomáhať riaditeľovi s novými výzvami pre Transparency.
Vnímam, že kontext sa mení, menia sa spôsoby, akým mimovládky získavajú peniaze, zmena je aj v množstve grantových výziev, o ktoré sa Transparency uchádzať môže. Sú tu iné problémy – od Covidu po ruskú vojnu na Ukrajine, a z toho dôvodu sa menia aj témy.
Ani súdnictvo nebolo úplne témou v úvodných rokoch nového milénia, ale veľký dôraz sa kládol na témy verejného obstarávania, verejnej kontroly využívania peňazí. Od nástupu Štefana Harabina na čelo Súdnej rady v roku 2009 však téma justície bola silno prítomná vo verejnej diskusii.
Dnes sa to asi bude viac presúvať od kontroly toho, ako sa používajú verejné peniaze, viac k tomu, ako sa robia rozhodnutia verejnej politiky, či sú nielen efektívne, ale aj opodstatnené.
Ako vnímaš úlohu Transparency v aktuálnej dobe vzhľadom na všetky zmeny, ktoré si spomenul?
Cieľom Transparency je tlačiť v prvom rade na zvýšenie transparentnosti rozhodovania na všetkých úrovniach vládnutia, aby bola možnosť lepšieho vyvodzovania zodpovednosti voči tým, ktorí majú moc. Čiže jeden cieľ je zabezpečiť transparentnosť a druhý zúčtovateľnosť. Určite je to už v inom stave ako pred dvadsiatimi rokmi.
V tomto momente je úlohou Transparency viac ukazovať občanom, čo všetko treba spraviť, aby vedeli efektívne kontrolovať vládu. A zároveň im trochu pomáhať, aby sa jednoducho vedeli zorientovať, získali potrebné schopnosti, aby vedeli, kde informácie dohľadať. Čiže teraz je úlohou Transparency viac vychovávať aktívnejšiu občiansku spoločnosť.
Transparency to aj plní dobre. Koniec koncov, cez významnejší projekt občianskeho vzdelávania – Skalka (víkendové vzdelávacie semináre pre aktívnych občanov) prešlo mnoho ľudí, ktorí spravili veľa dobrého vo svojich samosprávach. Tí, ktorí sa na podujatiach zúčastňovali od začiatku, dnes majú aj exekutívne funkcie. Čiže Transparency pomohlo vo výchove lídrov, nemyslím ideových lídrov, ale ľudí, ktorí majú nejaké predstavy o tom, čo je to efektívne vládnutie, a majú vzťah k transparentnosti. Vedia to kontrolovať a jednoducho vedia používať schopnosti nadobudnuté aj vďaka vzdelávaniu Transparency na napĺňanie hodnotných cieľov.
V čom je dôležitosť Transparency ako organizácie? Pre jednotlivca, ale aj pre spoločnosť?
Pre mňa je to práve v tom, že Transparency slúži ako príklad. Je to naozaj občianska organizácia občianskej spoločnosti, čiže v prvom rade skúma, čo všetko občania môžu zistiť. A pomáha bežnému občanovi, aby sa vedel dostať k informáciám, a vedel, čo s nimi robiť.
Moje porozumenie transparentnosti je totiž také, že je zmysluplná len ak nielen zabezpečuje ľuďom prístup k informáciám, ale vtedy, keď ide o informácie, z ktorých sa dajú robiť správne závery. A podľa mňa to je úlohou Transparency napĺňať tieto dve dimenzie pojmu transparentnosť.
Podporte Transparency, aby sme naďalej mohli získavať a spracovávať dáta na kontrolu transparentnosti samospráv i kvality justície.
Rozhovor viedla Zuzana Grochalová.
Za prepis rozhovoru z audioformátu do textovej podoby ďakujeme našej dobrovoľníčke Laure Biance Emödyovej.