Verejnoprávnu STVR povedie najbližších šesť rokov filmová producentka Martina Flašíková – bez väčších manažérskych skúseností, no s prepojením na provládny web eReport. Ten zdedila po otcovi a niekdajšom volebnom marketérovi HZDS a Smeru Fedorovi Flašíkovi. Jej voľba je výsledkom málo transparentného procesu so slabou konkurenciou.
Z piatich kandidátov sa reálne spomínali dvaja – poverený šéf Igor Slanina a čerstvá programová riaditeľka Flašíková. Nový spôsob výberu, na rozdiel od minulosti, neprilákal kvalitnejších uchádzačov. Aj to naznačuje, že odborná verejnosť ho nepovažovala za férový. V roku 2017 totiž prejavilo záujem až 12 kandidátov, v roku 2022 ich bolo 8, pričom na ich verejné vypočutie si parlamentný mediálny výbor prizval aj 14-člennú poradnú komisiu.
Kým v minulosti volili poslanci verejne, teraz rozhodla rada tajne. Flašíková získala 7 hlasov, Slanina len 2. Taká prevaha, aj vzhľadom na preferencie vládnych strán pri výbere členov rady, naznačuje možnú koordináciu koalície. Radu totiž tvoria nominanti ministerstva kultúry, ministerstva financií a parlamentu.
Výsledky volieb generálneho riaditeľa STVR
| Martina Flašíková, producentka | 7 hlasov |
| Igor Slanina, poverený riaditeľ STVR | 2 hlasy |
| Peter Janků, scénograf, bývalý reportér RTVS | 0 hlasov |
| Norbert Branislav Majer, vedecký pracovník | 0 hlasov |
| Martin Jakubec, spevák, kandidát na rôzne posty | 0 hlasov |
Poznámka: Životopisy uchádzačov boli zverejnené dodatočne
Flašíková pôsobí v STVR len od apríla, v predstavenstve eReportu je posledný rok. Ide o web, ktorý projekt Konšpirátori dlhodobo zaraďuje medzi stránky s neserióznym, klamlivým, podvodným, konšpiračným alebo propagandistickým obsahom. Hodnotitelia v minulosti upozornili, že web pôsobí ako spriatelené médium Hlasu a Smeru. Ako chce jeho majiteľka garantovať verejnoprávnosť spravodajstva STVR, členov rady nezaujímalo.
Viaceré sľuby Flašíkovej sú zrejme nereálne, ako ten o zvýšení počúvanosti okruhov verejnoprávneho rozhlasu o 10 percentuálnych bodov. Kandidátka tiež na viaceré priame otázky dokázala formulovať len vyhýbavé odpovede. Od viacerých členov rady sa jej však, napriek tomu, dostalo pochvaly.
Slanina, ktorého prezentácia pôsobila menej vyhýbavo a realistickejšie, bol vládnymi politikmi kritizovaný za nedostatok radikálnych zmien. Spravodajstvo STVR si však pod ním udržiavalo slušnú úroveň bez zreteľných politických tlakov.
S vylúčením verejnosti
Celý proces sprevádzala nízka transparentnosť – bez zverejnených projektov či životopisov kandidátov. Verejnosť tak nemohla napríklad posúdiť, ako mohol zabávač Martin Jakubec splniť podmienku päťročnej odbornej riadiacej praxe. Jeho nedostatky sa prejavili pri vypočutí, kde úplne prepadol.
Verejné vypočutie mohla verejnosť sledovať len online. Rada tak zotrvala na spornom výklade zákona, ktorý garantuje verejnosť jej zasadnutí. Zúčastňovať sa ich mohla verejnosť aj v minulosti, teraz vpustili len niekoľkých poslancov, čo si ale Rada najprv odhlasovala. Pripustenie médií a verejnosti, ktoré navrhol člen rady Igor Gallo, naopak v hlasovaní neprešlo. Novinári aj zástupcovia verejnosti tak na výsledky museli čakať vo vestibule, študenti, ktorých nevpustili, zase protestovali pred budovou.
Rada tak zotrvala v kontroverznom výklade zákona, podľa ktorého verejnosť jej prvých zasadnutí zabezpečovala vysielaním zvukového záznamu. V prípade vypočutia kandidátov na šéfa STVR bol k dispozícii aj video prenos. Zákon i dôvodová správa pritom hovorí, že jej rokovania sú verejné.
Martina Flašíková je odborníčka so skúsenosťami z televízneho prostredia, no aj vlastníčka problematického súkromného média. Už čoskoro dostane šancu preukázať, ako si zákonom stanovenú verejnoprávnosť predstavuje. A aj to, do akej miery sa líši od idey hlavného úradníka Ministerstva kultúry a člena Rady STVR Lukáša Machalu, ktorý by privítal aj diskusie o plochej Zemi.
Ako volili v minulosti
Voľba riaditeľa verejnoprávneho média sa vrátila do prostredia Rady po takmer dvoch desaťročiach. Naposledy v roku 2006 radní vyberali riaditeľku Slovenského rozhlasu Miloslavu Zemkovú a riaditeľa Slovenskej televízie Radima Hrehu, pričom obaja mali problém získať potrebný počet hlasov. Zemková uspela až vo štvrtých voľbách riaditeľa, keď ponúkla kreslo programového riaditeľa jej protikandidátovi Ľubošovi Machajovi.
Aj v tom čase boli členovia Rozhlasovej rady a Rady STV volení v parlamente, čiže išlo o nominantov, na ktorých sa zhodli politici. Zemkovú však zvolili až po troch neúspešných voľbách, kedy žiaden kandidát nedokázal získať potrebných 10 z 15 hlasov Rozhlasovej rady, pričom najviac – 8 ich vedel získať Machaj. Dá sa teda predpokladať, že dostať politického nominanta cez radu nebolo ľahké. Zemková sa totiž netajila osobnou známosťou s ministrom financií Dzurindových vlád, Ivanom Miklošom, jej susedom.
Ani Hreha to nemal ľahké, rada ho zvolila až po tom, čo v tom čase nová Ficova vláda znížila potrebné kvórum z desiatich na osem z pätnástich hlasov. V kuloároch sa hovorilo, že ho vláde odporučili českí sociálni demokrati. Politická podpora na druhej strane znamenala, že si riaditeľ vedel vybaviť dotácie, aby sa „zbavil dlhov po bývalých manažmentoch“ či zvýšenie koncesionárskych poplatkov.
Zákon o Rozhlase a televízii Slovenska, ktorým boli obe verejnoprávne médiá spojené, vrátil v roku 2010 výber vedenia do parlamentu a o stoličku riaditeľa STV pripravil Štefana Nižňanského, bývalú tvár socialistického spravodajstva, ktorý dnes pôsobí v konšpiračnom časopise Extra plus, pričom jeho syn Svetozár sa po nástupe štvrtej Ficovej vlády stal riaditeľom kancelárie ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej.
V roku 2010 bol ministrom kultúry Daniel Krajcer, ktorý čelil obvineniam, že zlúčenie STV a SRo presadil, aby do čela verejnoprávneho média dosadil svoju nominantku, ktorou sa od 1. 1. 2011 stala práve Zemková. Keď potom po výmene vlády v júni 2012 poslanci Zemkovú odvolali, Krajcer hovoril o pokuse Smeru politicky ovládnuť verejnoprávne médium.
Ľuboš Kostelanský, Martina Hilbertová
Aktivita bola podporená Veľvyslanectvom Holandského kráľovstva v rámci projektu Supporting local and national journalism.