Slovensko aj Česko sú krajiny, ktoré majú skúsenosti s korupčnými kauzami siahajúcimi až do najvyšších poschodí politiky. Čo funguje lepšie u susedov než u nás? V čom sa môžeme navzájom inšpirovať? Možno porovnávať politickú kultúru? Ako slovenská pobočka Transparency monitorovala po vzore českej predvolebné kampane politických strán pred parlamentnými voľbami a politikov pred prezidentskými?
Ako do dnešných dní vplýva nájomná vražda J. Kuciaka a jeho snúbenice M. Kušnírovej na slovenskú politiku? Stane sa trestne stíhaný R. Fico inšpiráciou pre obžalovaného A. Babiša? Odpovede nájdete v novom diele podcastu Stošestka českej pobočky Transparency.
V Prahe na otázky moderátorky Martiny Foldynovej odpovedal Ján Ivančík, právnik slovenskej pobočky Transparency International, a Milan Eibl, vedúci analytik u českých kolegov. Dozviete sa nielen o kľúčových kauzách oboch zemí, ale aj o práci s otvorenými zdrojmi. V podcaste zaznie aj pozvánka na nadchádzajúcu júnovú konferenciu Komu tečú naše peniaze, na ktorú sa do 5. júna môžete registrovať tu.
Prajeme príjemné počúvanie.
Podcast Stošestka nájdete na Vašich obľúbených online platformách: Apple Podcasts, Spotify, Anchor, Google Podcasts, Breaker, Pocket Casts či Radio Public. Ďalšie diely si môžete pustiť aj na webe českej Transparency.
Za prepis podcastu do textovej časti ďakujeme našej dobrovoľníčke Laure Biance Emodyovej:
Milan Eibl: Ministerstvo spravodlivosti pod vedením pána Blaška, nedá sa povedať alebo ja som nezaznamenal, žiadnu extra aktivitu k tomu aby sa ten stav narovnal. Naopak ostáva prístup v zmysle hlavne sa nás nepýtajte žiadne otázky a my niečo urobíme. Lenže oni mali ideálny čas, aby povedali: skončila predošlá vláda, ktorú sme celú dobu kritizovali, a my to teraz urobíme inak. My vám ukážeme, čo chceme urobiť a ako to chceme urobiť, a poďte nám povedať, či vám to dáva zmysel alebo nie.
Moderátorka: Počúvate podcast Stošestka od protikorupčnej organizácie Transparency Interantional. Dnes sa spolu ponoríme do protikorupčnej problematiky na Slovensku, ktorú okrem iného, porovnáme s Českou republikou. A taktiež sa dnes budeme rozprávať o práci s otvorenými zdrojmi a vyhľadávaním verejných informácii. Od mikrofónu vás pozdravuje Martina Foldynová.
Pozvanie do podcastu tentokrát prijal Ján Ivančík, senior právnik Transparency Slovensko a vedúci analytik české Transparency, Milan Eibl.
V dnešnom československom vydaní bude reč aj o tom, že si Slovensko v globálnom indexe vnímania korupcie pre rok 2021 polepšilo o 3 body. Získalo tak 52 bodov z možných 100 a umiestnilo sa na 56. mieste zo 180 hodnotených krajín. Pre porovnanie Česká republika získala 54 bodov a zostala na 49. mieste v rebríčku. Ján, čím si to skóre, úspech toho Slovenska vysvetľuješ?
Ján Ivančík: Úspech to nepochybne je, ale stále nevidím markantné zlepšenie a posun, aký slovenská vláda prisľúbila vo svojom programovom vyhlásení, kde hovorí naozaj o desiatkach miest, o ktoré chce Slovensko posunúť v indexe. Je však určite skvelou správou, že sa Slovensko konečne po rokoch stagnácie dokázalo aspoň mierne posunúť. Čím to je? Tých aspektov je určite viac, ale my v Transparency sme presvedčení, že jedným z hlavných je skutočnosť, že sa naozaj začali riešiť veľké kauzy proti ľudom, ktorí boli doposiaľ nedotknuteľní.
Otvorila sa tak vo veľkej miere „Pandorina skrinka“. Na Slovensku však stále existuje veľa limitov, presviedčame sa tom každý deň. Aj prostredníctvom vojny v polícii, prokuratúre. Ale na druhej strane je krokom vpred, že sa roky odložené kauzy, ktoré si nikto netrúfol otvoriť, riešia.
A hrá nájomná vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušírovej z roku 2018 nejakú rolu v súčasných zmenách smerovania slovenskej vlády?
Ján Ivančík: Myslím si, že okamih vraždy bol kľúčový pre celé dianie, ktoré zažívame za posledné roky. Je smutné, že až takáto udalosť dokázala niečo zmeniť. Do ulíc vyšli desaťtisíce ľudí, žiadali zmenu. Tá sa prejavila napríklad v parlamentných voľbách 2020 a po voľbách došlo aj k zmenám na najvyšších postoch.
Došlo aj k zmenám v trestných stíhaniach, napr. kauzy, ktoré by boli pred piatimi rokmi nemysliteľné, minimálne ich otváranie.
Zďaleka to na Slovensku ešte nie je ideálne. Vidíme veľa limitov, ktoré podkopávajú dôveru verejnosti v justíciu, v prokuratúru, v políciu. A práve na zvyšovaní dôvery v tieto inštitúcie musí Slovensko zapracovať, musí ich očistiť. Podľa prieskumov verejnej mienky je vnímanie týchto inštitúcii naozaj katastrofálne. Slovensko je v tomto smere na chvoste Európy.
Milan ako ovplyvnili spomínané udalosti na Slovensku českú politickú scénu a aj obmedzovanie korupcie?
Milan Eibl: Do istej miery to bol „reality check.“ Celý čas sme žili v pomalom rozklade štátnej správy a protikorupčných opatrení. V momente, keď začali veľké zmeny na Slovensku, množstvo ľudí aj v Čechách si hovorilo, že vlastne my nie sme tak odlišní, prečo sa teda tie zmeny neriešia aj u nás. Žiaľ, to ale rýchlo prestalo, pretože vláda Andreja Babiša bola v tomto dôrazná. O novej vláde by som rád povedal, že konečne je tu naštartovaná pozitívna zmena, ktorú sme videli keď občania šli do ulíc a chceli efektívnu zmenu – či už v personálnom obsadení, ale aj v jednotlivých nastaveniach politík.
Tlak na novú legislatívu, nech konečne máme základné legislatívne inštitúty, ktoré nám budú pomáhať obmedzovať korupciu, sa s novou vládou dostáva do popredia. Žiaľ, zmeny doteraz nevidíme. Dôvodov je viac, chápem, že na to nemusí byť dostatok času, no naše protikorupčné opatrenia nie sú len otázkou nejakej prestíže alebo funkčnosti štátnej správy. Teraz sú už tie protikorupčné opatrenia naviazané na veľké európske peniaze z plánu obnovy, ktoré bez nich nemôžeme čerpať. Ak nastal čas, aby sme vytiahli hlavu z piesku a začali väčšie protikorupčné zmeny, tak teraz. Inak už bude neskoro. A my na tom budeme strácať nielen rozkladom štátnej správy, ale reálne to pocítime aj na verejných rozpočtoch.
Keď sa pozrieme na Slovensko môže si Česká republika v rámci protikorupčných opatrení brať inšpiráciu?
Milan Eibl: Určite. Medzi českou a slovenskou pobočkou Transparency prebieha zámerná aj nezámerná výmena skúseností. Máme podobnú mentalitu, podobný rozvoj štátov a inštitúcií, korupčné problémy
a sme podobne veľkí.
Jednoduchšie sa dá skopírovať zo susednej krajiny. Najmarkantnejšie to bolo pri strete záujmov Andreja Babiša, ktoré sa podarilo potvrdiť len vďaka nástroju nástroju Slovenska, a to registeru partnerov verejného sektoru. V ňom boli ukázané jednotlivé zverenecké fondy a ich nastavenie. Toto je prípad, ktorý ukazuje blízkosť Slovenska a Českej republiky – vo vývoji a možnej výmene informácií aj skúseností. Rozhodne by sa to malo ešte viac podporovať. Keď to niekto zavedie ako pilotnú verziu vo svojej zemi, druhá krajina by hneď mala zbystriť a sledovať, či to funguje a vziať si príklad.
Vďaka vzájomnej podpore sa môžeme ďalej posúvať vyššie, aby sme sa v indexe vnímania korupcie konečne dostali do tej prvej dvadsiatky. Obe krajiny na to majú, akurát musíme oddeliť zrno od pliev a začať pracovať na kvalitných nástrojoch, aby sme obmedzovali korupciu.
Ján, keď tú otázku otočím naopak, má si kde Slovensko brať inšpiráciu z Českej republiky?
Ján Ivančík: Slovensko si z Českej republiky berie príklad neustále. Pri legislatívnych zmenách veľmi často vidíme, že argument funkčnosti v Čechách by mal zaručiť fungovanie aj na Slovensku, je prítomný v dôvodových právach, ale aj sprievodných materiáloch.
Slovensko má veľmi často v legislatívnej rovine navrch aj oproti mnohým krajinám, či už pri povinnom zverejňovaní zmlúv alebo pri spomínanom registri partnerov verejného sektora. V čom Slovensko oproti Česku zaostáva je však určite politická kultúra. Keď sa u nás aj nejaká kauza odhalí, na niečo sa poukáže, miera politickej zodpovednosti je ešte oveľa nižšia ako u Vás. Zlepšenie na regionálnej aj národnej úrovni je nutné. Polarizácia, ktorú zažívame, ešte prehlbuje tento stav a politická kultúra sa dostáva do desivých rovín, ktoré sme si ani nechceli predstaviť.
V samosprávach existuje viacero českých elementov, z ktorých si môžeme vziať príklad. Na Slovensku je úplne bežným javom, že sa primátor alebo starosta háda so svojimi poslancami a hádžu si polená pod nohy. V Čechách máme skúsenosti, že takéto prípady sú oveľa obmedzenejšie, aj vďaka českému spôsobu voľby na tejto úrovni.
Milan Eibl: Spomínaná politická kultúra, tiež si berieme príklad, žiaľ, negatívny. U nás politická kultúra nebola nikdy veľmi vysoká. Ale zdá sa mi, že sa inšpirujeme aj za hranicami, ako veľmi môžeme politickú kultúru znížiť. V minulosti, minister odstupoval, lebo povedal, že odklonil niekam niekoľko miliónov a nebolo to až také závažné, v minulom volebnom období sme podržali premiéra vo funkcii, hoci mal stret záujmov celého jeho obdobie. Je to aj negatívny efekt toho, že vidíme v zahraničí – dá sa to ustáť. Potom u nás môžeme znižovať očakávania od politikov.
V roku 2021 počas pandémie odstúpil z pozície slovenský premiér Igor Matovič. Nahradil ho jeho spolustranník Eduard Heger a prevzal nielen riešenie pandémie, ale aj aktuálne riešenie situácie s vojnou v susednej Ukrajine. Môžete nejakým spôsobom vyhodnotiť kroky obidvoch týchto vlád?
Ján Ivančík: Vojnu hodnotiť nemôžeme, vláda sa totiž predtým sa s ňou nemusela vysporiada, no môžeme pandemickú situáciu. Chápem, že zastihla každého nepripraveného. Vláda nastupovala po voľbách v úvode roka 2020 so silným protikorupčným étosom, s prísľubom meniť situáciu v boji proti organizovanému zločinu.
To vynieslo hlavnú politickú silu, ktorou je hnutie OĽANO na Slovensku k moci. Zrazu musela riešiť pandémiu, čo bolo niečo úplne neočakávané. Prvé mesiace bolo pochopiteľné, že sa hľadali, prijímali opatrenia – niekedy chaotické, skúšalo sa, čo bude fungovať. Postupom času však opatrenia nezačínali mať systém. To bol problém, ktorý následne vyvolal pnutie vnútri koalície, a vnútorné konflikty.
Toto spôsobilo absolútny rozklad dôvery vo vládu, ktorý nakoniec vyústil v potrebu zmeny. Situácia sa ani nestihla stabilizovať, pretože animozity tam stále sú. A k tomu všetkému začala vojna.
Pre vládu to nie je jednoduché, no musí riešiť aktuálnu situáciu. Ostáva však množstvo sľubov z predvolebnej kampane, ktoré riešiť nedokáže aj kvôli pokazeným vzťahom v koalícii.
Bolo sľúbené celé penzum opatrení proti korupcii, či už výberové konania do najvyšších funkcií, zmena infozákona, môžeme ich menovať desiatky, no sľúbené reformy sa zasekli. Sme už v druhej polovici vládneho obdobia, a ak sa niečo zásadne reformné nepodarí v prvej polovici, tak v našich krajinách to zväčša už nevyjde.
Milan, keď sa naopak pozrieme na českú vládu, z pohľadu tej predošlej na čele s Andrejom Babišom a potom tej súčasnej na čele s Petrem Fialom – v čom vidíš hlavné medzery týchto vlád, napríklad pri zvládaní pandémie?
Milan Eibl: Zvládanie pandémie ukázalo, ako veľmi v štátnej správe vládne chaos. V rámci pandémie sa to rozložilo úplne na prvočinitele. Myslím, že vláda Petra Fialy nebude tá, ktorá to nastaví naspäť. Súčasná vláda Petra Fialy môže chcieť nastaviť štátnu správu koncepčne, aby to fungovala, no rozhodne nedokončí potrebné práce. Je totiž potrený ešte na ďalší mandát budúcej vlády, aby sme sa v Českej republike dostali do použiteľného stavu. Spôsob vlády Andreja Babiša bol totiž mikromanažmentový. Hlavným motívom bolo riešiť veci neštandardne. Pri neštandardných situáciách zahodíme všetky príručky a zvyšky postupov, ktoré sme mali. Práve pri protikorupčnej rétorike ex-premiér iba hovoril, že neustále čakajú na zmenu infozákona a zavedenie ďalších opatrení.
Dospelo to k opačným tendenciám, pán Hamáček mal pocit, že práve v legislatívnej núdzi by bolo ideálne otvoriť problematiku slobodného prístupu k informáciám a začať ho obmedzovať. Ich predpoklad bol, že evidencia skutočných majiteľov môže byť nastavená s toľkými legislatívnymi dierami, že sa na to nikto nebude pozerať. Razili naratív: Hlavne nám nepozerajte pod ruky, pretože my teraz zvládame pandémiu, a to že niekde urobíme chybu, to sa stane. Je to absolútne neprijateľné jednanie. Malo by to byť v učebniciach politológie a histórie verejnej správy ako príklad zlej praxe, čo sa už nikdy nesmie opakovať.
Na druhú stranu, vláda Petra Fialy v programovom vyhlásení o protikorupčných opatreniach toho veľa nemá. U ministerstva spravodlivosti pod vedením pána Blaška som nezaznamenal žiadnu extra aktivitu k náprave stavu. Pretrváva naratív hlavne sa nás nepýtajte na žiadne otázky a my niečo urobíme. Lenže oni mali ideálny čas na to, aby povedali: skončila predošlá vláda, ktorú sme celú dobu kritizovali a my to teraz urobíme inak, my vám ukážeme, čo chceme urobiť a ako to chceme urobiť a poďte nám povedať, či vám to dáva zmysel alebo nie.
Chápem, že niečo musí byť zrýchlené, niečo potrebuje zákulisnú dohodu alebo vyjednávanie, proste je to politika. Ale vláda Petra Fialu už na niekoľkých príkladoch ukazuje, že ona do toho veľmi nechce prizvať odbornú verejnosť alebo kohokoľvek. Radšej si to urobia na svojom piesočku, a keď to bude hotové, prijaté, zrazu budú prekvapení, keď to my z Transparency začneme kritizovať. Budú hovoriť: prečo nás to vlastne kritizujete, to chcete podporovať opozíciu? Do istej miery si to robia sami, som dosť opatrný v očakávaniach, čo sa môže diať. Nová vláda je tu vyše polroka, má zložitú situáciu, je ťažko hodnotiť, či to robí dobre alebo zle. Ale minimálne to, čo robí zle, je tá otvorenosť krokov, aby sme chápali, prečo sa to robí.
Keď sa pozrieme na českú vládu z pohľadu zvládania ruského vplyvu v Česku, aké by dostali hodnotenie súčasná a predošlá vláda?
Milan Eibl: Zovšeobecnil by som to trošku, aby som sa dostal ku konkrétnej odpovedi. Pozeral by som na to, ako sa predošlé vlády vôbec vysporiadali s toxickým kapitálom.
Áno, teraz je to aktuálne baviť sa o ruskom kapitále v zmysle protivojnových sankcií. Potrebujeme však mať mechanizmy fungujúce na akéhokoľvek agresora, na akýkoľvek toxický kapitál, ktorý prichádza do Českej republiky a je tu legitimizovaný.
Slúžime ako pečiatka na to, že ukradnuté peniaze sú zrazu legálne. Kúpila sa za ne nehnuteľnosť alebo firma. Nevidím tam rozdiel medzi jednotlivými českými vládami, či už Sobotkova, Babišova alebo aj Fialova. Ani jedna nemala žiadne strategické ciele obmedzovať špinavý kapitál. Základným problémom sú mechanizmy proti praniu peňazí a získavanie majetkovej štruktúry.
Pokiaľ nevieme, kto čo vlastní, napríklad niekto vlastní problematickú firmu, a nechceme ju mať v kontakte s toxickým kapitálom, potom my ako republika musíme byť schopní to zaraziť a povedať, že takto to nepôjde. ,
Česká republika je dlhodobo označovaná ako tranzitná krajina pre toxický kapitál. Hovorí to aj Národná centrála proti organizovanému zločinu vo svojich výročných správach. A ukazuje sa to aj na veľkých novinárskych kauzách. Pritečú sem peniaze, potom sa tu nejako „pošmelia“, neskôr idú preč alebo sa niekam schovajú a odtiaľ si ich prevezme niekto iný. Tie peniaze tu nemusia zostávať, ale pretečú cez nás a dostanú punc. V tomto nevidíme žiadnu zmenu ani po zmene garnitúry, ktorá síce sa teraz dáva dôraz na finančne-analytický útvar, no zase ide o ad-hoc zaplátavanie dier. Tečie do lode a my potrebujeme zalepiť jednu dierku, tak je zalepíme. A zalepíme aj druhú, ale už sa nebudem pozerať, prečo tie dierky vôbec vznikli. Neurobíme nič, aby sa tam netvorili ďalšie, len budeme zaplátavať, z tohto bludného kruhu sa nikdy nedostaneme.
Slovenská Národná kriminálna agentúra zadržala tento rok v apríli exministra vnútra Róberta Kaliňáka a obvinila aj jeho straníckeho šéfa Róberta Fica, predsedu opozičnej strany SMER-sociálna demokracia a taktiež bývalého trojnásobného premiéra Slovenska, a to zo založenia zločineckej skupiny a zneužívanie moci polície a finančnej správy proti politickým oponentom. Národná rada Slovenskej republiky, respektíve poslanci sa v máji rozhodli Fica nevydať do väzobného stíhania. Ján, ako celú túto kauzu vidíš? Aký očakávaš vývoj?
Ján Ivančík: Táto zahŕňa veľa rovín. Vláda Igora Matoviča a na ňu nadväzujúca vláda Eduarda Hegera vychádza z protikorupčného naratívu, ktorý som spomínal. Veľmi silno stavia svoj mandát práve na predvolebné prísľuby zasiahnuť proti zločincom, medzi nimi bol veľmi často označovaný napríklad aj Róbert Fico a Róbert Kaliňák.
Je veľmi ľahké pre opozíciu poukazovať, že ide o účelovo vytvorený proces, čo zase znižuje mieru dôveryhodnosti v očiach verejnosti a celý proces to iba zahmľuje. Prvým dobrým signálom je, že polícia má ruky rozviazané, aby si mohla začať aj proti takýmto činiteľom. To by bolo pred niekoľkými rokmi nemysliteľné.
V súčasnej miere polarizácie je však rizikové akékoľvek vyhlásenie z minulosti, ktoré sa ukazuje ako voda na mlyn, aby opozícia, najmä Róbert Fico, poukázala na účelovosť týchto konaní. Žiaľ, niekedy vládna koalícia robí kroky, ktoré svojimi nešťastnými vyjadreniami tomu nahrávajú. Boj proti korupcii možno potom interpretovať ako naháňanie svojich politických nepriateľov. V tomto smere je tá situácia naozaj zložitá a komplikovaná aj vzhľadom na verejné vnímanie.
Ako som však spomínal, je pozitívne, že konečne máme policajtov, ktorí majú možnosť vôbec veľké kauzy otvárať. Ako to bude vyzerať, to je naozaj veľmi ťažko teraz predpovedať. Treba však poukázať na skutočnosť, či je vôbec dôvod na väzobné stíhanie. Väzba nemá byť formou trestu, je nástrojom, ktorý má slúžiť na konkrétny účel, napríklad aby potenciálny páchateľ neušiel alebo aby neovplyvňoval svedkov,
Na druhej strane, parlament nemá rozhodovať, či nejaký nadradený poslanec voči ostatným, má možnosť byť väzobne stíhaný alebo nie. V minulosti boli na Slovensku situácie, kedy trestné stíhanie mohlo byť zneužité voči politikom ako účelové. Na to slúži nástroj, aby parlament posúdil, či je tu očividne účelové konanie alebo nie. Pokiaľ tam nie je, už má rozhodovať súd, či je väzobný dôvod alebo nie. A k tomu sme sa ani nedostali, pretože parlament nedal svoj súhlas.
Z môjho pohľadu bolo toto dosť veľké sklamanie. Keby sme predpovedali vývoj, treba povedať, že existuje veľa protichodných informácii, ktoré sa zo spisu dostávajú von. Existujú odôvodnené obavy odborníkov, ktorí tvrdia, že či naozaj dôkazná situácia taká, že sa podarí orgánom činným v trestnom konaní ustáť svoju pozíciu, a to najmä pri trestnom stíhaní v časti zosnovania organizovanej zločineckej skupiny. Toto sa bude naozaj ťažko preukazovať.
Myslím, že Česká republika s tým má tiež svoje skúsenosti. Keď došlo k trestnému stíhaniu, je dôležité, aby bolo odôvodnené bez pochybnosti, že sú dôvody ho viesť. Pokiaľ sa preukáže ako neodôvodnené, je to voda na mlyn tým silám, ktoré budú poukazovať: aha, vidíte bolo to účelové, snažia sa nás zlikvidovať ako opozíciu. Práve to prinesie výtlak stranám, ktoré vládli a ich výsledky vidíme za nimi.
Milan Eibl: Zaujímavé. Raz som počul pána Fica ako hovoril oni ma chcú politicky zlikvidovať. Keď sa však na to pozrieme zjednodušene a budem trošku pracovať s domnienkami, ak skutočne zakladal organizovanú skupinu a reálne páchal trestné činy, potom ho nová vláda a rovnako bezpečnostné zložky stíhajú plným právom.
Ale on to geniálne otočil. Aj keby bol zločincom a zlodejom, hovoril by, že ho stíhajú, pretože je politikom. To vytvára strašný tlak, aby všetky procesy a tiež stíhanie mali jasný výsledok. Inak tam bude tieň pochybnosti, on bude chodiť na demonštrácie a bude hovoriť: “vidíte, bol to politický proces ako v 50-tych rokoch.‘‚ Zas obohraná pesnička, ale očividne funguje.
V Česku sú politickí predstavitelia aktuálne opatrní, keď pozeráme na proces tzv. agrofertizácie štátu. Ak však príde stíhanie ako na Slovensku, a to pri dotačných problémoch alebo za zneužitie právomocí nejakého úradníka či už vo svojich prospech, v prospech Agrofertu či v prospech Babiša, v tom momente sa ponúka táto jednoduchá linka – predstúpi Babiš a povie (teraz predpokladám, keďže vidíme, ako ohýbal štát): “vidíte, oni sa ma opäť snažia len dostať z politiky, využívajú políciu na to aby ma stíhala.“
Pritom sú úplne odôvodnené podozrenia, že sa mohli stať trestné činy, že dochádzalo k zneužitiu verejných rozpočtov. On to však politicky otočí, že policajtov a štátnych zástupcov dostane do nezávideniahodnej pozície. Ak sa tam nájde maličká kľučka, ktorá z toho trestného činu urobí nejakú šedú zónu, neetická a odsúdeniahodná, ale nie je to trestným činom, vtedy si to môže vyhlásiť: „ja som vám to hovoril, bolo to cele zase iba kampaň proti mne.“ A je hotovo.
Vnímam to ako najvyššie nebezpečenstvo pre obe naše krajiny. Nemôžeme sa totiž vyrovnať s najbližšou minulosťou bývalých vlád, aby sme si mohli povedať, dobre, táto kapitola skončila. Videli sme, čo to boli za trestné činy, a už sa nebudú opakovať. Nastavíme tie mechanizmy inak.
Ján Ivančík: Opäť sa dostávame k politickej kultúre najmä pri mimoparlamentných stranách a aj tých, čo sa chcú dostať do vlády. Keď budú kandidovať s protikorupčným étosom, s bojom proti organizovanému zločinu, vtedy sa ukazuje skryté riziko kampaní v štýle: „Uvidíš, ako ťa dostaneme, keď prídeme k moci!“ Potom si dám zoznam, kde budú hlavy bývalých činiteľov a budem si ich odškrtávať. Ak následne naozaj príde zhodou okolnosti a bez zásahu akéhokoľvek politika k tomuto človeku zo zoznamu, stačí presne, ako kolega hovoril, poukazovať: bol som na zozname a už iba prišlo na moju hlavu.
Milan Eibl: Ide o prípad, keď štátna správa vytvorila nástroj, ktorý nás vracia späť. Evidencia skutočných majiteľov má slúžiť ako register, kde sa ukáže vedľa firmy tiež jej skutočný majiteľ. Pre tú neverejnú časť, tam sa dokonca robí aj štruktúra vzťahov, takže pokiaľ je to nepriamy skutočný majiteľ cez niekoľko firiem, mala by tam byť načrtnutá štruktúra vzťahov. Viac-menej to ale neprišlo z našej hlavy, ale z európskej. No pri úradnej a všeobecnej implementácii v Českej republike sa rozhodlo, že je to veľa práce alebo bude lepšie, keď to nebude úplne vidieť. A začali tam vytvárať nejaké prekážky.
Mali sme úplne pôvodnú evidenciu , bola neverejná, takže tam sme sa poriadne nevedeli dostať. Ďalšia bola verejná, ale v nej dáta nie sú úplne overené. Teraz máme evidenciu dát, ako sme od začiatku neustále žiadali v Transparency, že by mala byť verejne prístupná. Dáta však nie sú plne overené, pretože ich tam dávajú firmy samy. A registrové súdy budú reagovať len, ak sa zistí na základe podnetu nezrovnalosť.
Dostávame sa opäť do byrokratického kola, kedy nemôže fungovať jeden nástroj, ktorý by to zodpovedne ukázal, ale musí okolo toho byť strašne veľa tirád. V tomto sú špecialisti na ministerstve spravodlivosti. Majú zákon pod svojou gesciou, ale odmietajú hovoriť, že je to nástroj, ktorý by ukazoval skutočných majiteľov a neposkytujú žiadne ďalšie informácie.
Povedali sme si teda, že sa pozrieme na informácie v pozadí bez ohľadu na to, ako nekvalitne vytvorili tú stránku s dátami o evidencii skutočných majiteľov. Že pozrieme na zozbierané dáta a skúsime ich poskladať sami. Zistili sme, že 15-20% firiem neuviedlo žiadneho skutočného majiteľa, tam je tá kolónka úplne prázdna, nehovorím, či je vyplnená správne alebo nie.
Ministerstvo sa vyjadrilo, že to riešia. Vnímame to ako ľahostajný prístup. Register mal byť krvilačnou databázou, kde treba pozerať, či je naozaj každý údaj uvedený správne. A pokiaľ nie je, tak tu máme registrové súdy, tie hneď po firmách, čo si nesplnia zákonnú povinnosť, idú a chcú vidieť dokumenty. Ale takýto prístup vôbec neexistuje. Snažíme sa to teda z druhej strany popohnať tým, že na základe štruktúrovaných otvorených dát, ku ktorým sme sa zložito dostali, sa snažíme ukázať benefity, ktoré by tento posun umožnil.
Dáta, s ktorými sme pracovali, sú už trošku staršie, no platí, že 15-20 % firiem nemá vôbec žiadneho verejného skutočného majiteľa. Firmy, ktoré uvádzajú zlého skutočného majiteľa, to je ešte úplne iná otázka, ktorú my nedokážeme ani rozkryť.
Medzitým sme zistili, že v evidencii existujú zvláštne funkčné chyby. Stiahli sme celú databázu, a pozreli sme si nás, našu vlastnú organizáciu, ako je na tom Transparency, ako je to v registri prepísané. My vieme, že sme zadávali skutočného majiteľa. Bola by to hanba, keby sme ho nemali uvedeného, ale on bol skrytý. Nevieme z akého dôvodu, nedali k tomu žiaden súhlas ani podnet na skrytie údajov. Pýtali sme sa ministerstva a bolo nám povedané, že išlo o technickú chybu. A to ide o register aj pre úradníkov a odbornú verejnosť, ktorá by ho využívala na pozretie si, či firmu náhodou nevlastní politik, či verejnú zákazku alebo dotáciu či investičnú ponuku možno firme dať, alebo je tam potenciálny konflikt záujmov.
Register konečných užívateľov a obchodný register majú byť dva kamene protikorupčných opatrení. Samotné ministerstvo v tom však vôbec nemá poriadok. Zatiaľ sme publikovali základnú analýzu, či možno pozorovať trendy, či existujú zodpovednejšie formy firiem, napríklad, či s.r.o-čky v porovnaní s akciovými spoločnosťami.
Česká Transparency v máji oslovila českého premiéra Fialu s protikorupčnou prioritou českej Transparency, ktorá sa týka predsedníctva Európskej únie pre Českú republiku. Prevzatie predsedníctva prebieha od 1. júla 2022. Milan, môžeš nám stručne predstaviť, o čo sa vlastne jedná?
V otvorenom liste vláde sme spomenuli vlastne všetko, o čom sme sa tu rozprávali. Predsedníctvo Českej republiky znamená, že naša krajina bude do istej miery viesť Európu a vytvárať platformy na jednotlivé diskusie. A keď sa bavíme o prívale toxického kapitálu, o skutočných majiteľoch firiem, o vymáhaní sankcií alebo zneužití verejných peňazí – to všetko ostáva v opatrení proti praniu peňazí, čo je európska smernica, ktorá má zas svoju novelu aktuálne vytvorenú.
Súčasne sa vynára problematika odkrývania skutočného vlastníctva a majiteľa. Zdôraznili sme päť oblastí, ktoré sa tejto hlavnej témy týkajú. Či už to sú zlaté víza (niekto môže prísť s plnou peňaženkou a povie: Tu chcem investovať toľkoto peňazí, ale dajte mi za to vízum alebo občianstvo.) a podobné biznis schémy v členských štátoch EÚ. Keď máme celoeurópsku smernicu proti praniu peňazí, prečo neriešime daňové raje? Tie sú vždy čiernou skrinkou, v ktorej nie je vidno, kto je skutočným majiteľom.
V politických financiách v Čechách ale aj všade vo svete má legislatíva diery na to, aby sa dokázal financovať kandidát z cudzích zdrojov. Hypoteticky si nejaká veľká oligarchická krajina môže vytvoriť svojho kandidáta, ktorému poskytne dostatok verejných prostriedkov či už oficiálne alebo neoficiálne, aby ho dostali tam, kam potrebujú. A on bude slúžiť ako predlžená ruka.
Týchto priorít máme celkom päť a práve s nimi sme oslovili premiéra Fialu. Chápeme, že to nebude asi jeho jediná agenda, ale práve teraz by sme mali mať základné pravidla na rozkrývanie väzieb, pre vymáhanie sankcií, pre lobovanie. Predsedníctvo je celoeurópska platforma, máme možnosť viesť diskusiu a nastaviť to konečne zodpovedne. Aby, keď sa pozrieme par rokov späť, povieme si, bola to Česká republika, ktorá povedala a dosť! A teraz sa naozaj nastavia tie štandardy tak, aby to fungovalo v celej Európskej Únii dobre.
Na aké ďalšie výstupy a projekty od Transparency International Slovensko sa môžeme tešiť?
Ján Ivančík: Máme toho pred sebou veľa. Keď už sme pri registri partnerov a odkrývaniu konečných užívateľov výhod, chystáme veľkú medzinárodnú konferenciu. Zastúpená bude aj česká Transparency. Budeme diskutovať, akým spôsobom to funguje u nás, a ako v zahraničí. Vystúpia rečníci aj s príkladmi z Nórska a z ďalších krajín. Pôjde o výborne fórum na zdieľanie skúseností o odkrývaní konečných užívateľov výhod, boji proti schránkovým firmám a o identifikovaní toxického kapitálu.
Čaká nás hodnotenie sudcov novou metodikou, na základe týchto otvorených dát, vieme povedať, ktorý sudca ako rýchlo a efektívne pracuje, koľko má prípadov, ktoré sa mu vracajú z vyšších súdov. Koľko ma prípadov retenčných, ktoré sa ťahajú príliš dlho, či ústavný sud už upozorňoval, že má prieťahy v konaní.
Máme pred sebou tiež super-volebný rok na regionálnej úrovni. Bude ďalší monitoring a ďalšie zaujímavosti z regiónov, kde sa toho určite udeje neúrekom, od nákupu ratraku v dedine, kde nesneží až po naozaj známy prípad z Fekišoviec, kde po sebe kričí starostka s poslancami. Bude to nielen záslužná, ale v istom ohľade aj zábavná robota.
Úsmevná otázka ako vždy na záver, páni. Máte odľahčenú historku na pobavenie?
Milan EIbl: Chcel pochváliť nášho vedúceho komunikácie, a to je práve tou historkou. Po vražde novinára J. Kuciaka musel na Slovensku odstúpiť policajný prezident, pán Gašpar.
Vtedajší český minister vnútra, pán Hamáček, toho človeka, ktorý dopustil vraždu počas svojho pôsobenia, vzal ako svojho poradcu. Čo už samo o sebe bol paradox, že niekto zamestná človeka, ktorý zdiskreditovane musel odísť zo svojej pozície. Samozrejme, zaujímalo nás, prečo. Pán Hamáček na našu otázku ale nereagoval. Pokiaľ niekto dlhodobo nereaguje, už to necháme tak. Dávid Kotora, náš kolega sa rozhodol, že to len tak nenechá. Stal sa z toho dlhodobý tlak, kde pri akejkoľvek príležitosti (môžete si to všimnúť predovšetkým na Twitteri alebo Facebooku), ak pán Hamáček niečo prednesie, David sa kedykoľvek znova spýta v odkaze na náš otvorený list, neustále nás to zaujíma, pán Hamáček, pokiaľ nás počúvate, prečo, ste si vôbec brali pána Gašpara ako svojho poradcu, čo mal na starosti a prečo sa toto vôbec stalo