Verejné debata o kauze odpočúvania – povedzme na rozdiel od diskusie o rozpočte – je viac emocionálna ako faktická. Je na to dobrý dôvod, keďže prístup verejnosti k informáciám je veľmi obmedzený. Logicky, veď aby boli odpočúvania úspešné, musia byť utajené. Navyše pre zásah do súkromia je v prípadoch, ktoré neprídu pred súd, vlastne pre verejnosť nemožné následne zistiť, či odpočúvania boli legitímne. Musíme sa tak spoľahnúť na charakter a schopnosti tých pár ľudí, ktorí konanie vykonávateľov odpočúvaní majú právo kontrolovať.
Čo by sme však od zodpovedných v takej citlivej záležitosti týkajúcej sa základného ľudského práva na súkromie žiadať mohli, je väčšia kvalita pravidelne zverejňovaných informácií, ako a prečo sú občania odpočúvaní. U nás o odpočúvaniach (od VOS po colné riaditeľstvo a políciu) informuje každý polrok parlamentný výbor pre obranu bezpečnosť. V jeho správach nájdeme len základné štatistiky a to najmä počet žiadostí o odpočúvania pred súdmi, vrátane schválených a počet odpočúvaní, ktoré boli v trestnom konaní použité ako dôkaz. To je trochu málo na to, aby sme vedeli odhadnúť, či sa u nás odpočúva málo, alebo veľa a zbytočne.
Pre porovnanie, ročné oficiálne správy oodpočúvaní v USA občanom povedia aj to, kvôli akým údajným trestným činom sa odpočúvania povolilo (väčšinou drogy), koľko dní trvalo, koľko dolárov to stálo a koľko ľudí bolo výsledkom odpočúvania nielen zatknutých, ale aj odsúdených. To všetko aj v porovnaní vývoja v rokoch, čo slovenskýmsprávam úplne chýba (pri utajovaných prípadoch typu kontrarozviedka takéto zverejňovanie ale ani v USA neexistuje).
Zdroj: Wiretap Report 2010
V prílohách americkej správy dokonca nechýba rozpis všetkých prípadov v štruktúre meno sudcu, ktorý povolenie dal, meno prokurátora, typ odpočúvania (mobil, pevná linka, mikrofón atď.), typ lokality (súkromná, verejná, pracovná), dĺžka a dátum vydania povolenia. Nechýba aj cena operácie, počet odpočutých hovorov a osôb a počet následných zatknutí a odsúdení. Takto si verejnosť vie vytvoriť obrázok, či niektorí sudcovia nedávajú povolenia na odpočúvanie pričasto a pritom bez výsledku. Britská správa taká podrobná nie je, ale zase detailne uvádza prípady odpočúvania nesprávnych čísel (zhruba 30 ročne) a ako k tomu došlo. V oboch krajinách tak vidieť rešpekt k právu na súkromie a tým pádom snahu verejnosti vysvetliť, prelomenie práva na súkromie niektorých osôb je oprávnené pre posilnenie práva na bezpečnosť všetkých.
Zdroj: Wiretap Report 2010
Keď už odovzdávame také veľké právomoci štátnym orgánom, nemali by nám aj naše inštitúcie dať na oplátku viac informácií?
Mimochodom, v USA či Británii sa pritom odpočúva násobne menej ako u nás. Správy za roky 2009-10 ukazujú, že kým v Spojených štátoch pripadá na stotisíc obyvateľov v priemere pol odpočúvania a v Británii tri, u nás to vychádza na 28 odpočúvaných čísel na sto tisíc občanov. V porovnaní so svetom sa zdá, že odpočúvania používame veľmi často (hoci tabuľka nižšie má staršie dáta – novšie sa mi okrem USA a UK nepodarilo nájsť). Bolo by to na ďalšiu analýzu zistiť, či naše časté odpočúvania súvisia s iným postupom vyšetrovania políciou, či s voľnejším prístupom súdov k súkromiu občanov, alebo niečím iným. Ale to, že úniky sa opakujú a veľa sa hovorí o obchodovaní s nimi nasvedčuje, že odpočúvajúce orgány či ich kontrolóri by mali začať verejnosti ponúkať viac faktov a dôvodov, prečo vôbec občanov toľko odpočúvajú.
Zdroj: Max Planck Institute for Foreign and International Criminal Law
Článok vyšiel na eTrende, 14. decembra 2011.