K Transparency sa Anka Dráľová pridala v roku 2016, a to na stáž, po ktorej ostala spolupracovať na projektoch v oblasti samosprávy. Vyštudovala politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Aj po odchode z Transparency ostala v kontakte ako externá spolupracovníčka na projektoch o samospráve a verejnej kontrole, a dobrovoľníčka. Aktuálne pôsobí v štátnej správe v oblasti školstva. Voľný čas rada trávi s priateľmi, čítaním, pri dobrom filme či seriáli, lete turistikou a cestovaním.
Ako začal tvoj príbeh s Transparency?
S Transparency som začala spolupracovať rvýkrát v roku 2016 na projekte Otvorená samospráva. Pred začiatkom práce na tomto rebríčku transparentnosti a otvorenosti miest som absolvovala pohovor s Michalom Piškom, terajším riaditeľom Transparency a bola som na pozíciu vybraná.
Mojou úlohou v projekte bolo napríklad rozposielať žiadosti podľa Infozákona slovenským samosprávam, prechádzať ich webstránky a kontrolovať či a ako zverejňujú informácie o riadení či financovaní svojich činností. Vďaka tejto intenzívnej a zaujímavej práci som sa začala viac zaujímať o politiky na úrovni samospráv.
Začínala som touto stážou, ktorá plynule prešla do spolupráce na prvom ročníku projektu Hlasné trúby. Ten je mojou srdcovou záležitosťou. Žiadna organizácia na Slovensku sa touto témou predtým podrobnejšie nezaoberala.
Pochádzam z Trebišova, tam som radničné noviny síce vnímala, ale nevenovala som im veľa pozornosti. Viac som si ich začala všímať, keď som sa v Bratislave presťahovala z internátu na privát. Noviny v Bratislave mali lepšiu vizuálnu kvalitu aj obsah.
Ako prebiehal pracovný pohovor na pozíciu?
Trochu neštandardne. Myslím, že to bolo na terase nejakej kaviarne v Rači. Atmosféra pohovoru bola príjemná a nie príliš formálna, vďaka čomu som sa necítila až tak v strese. Michal sa ma pýtal na moje nápady pre lepšie, kvalitnejšie fungovanie radničných novín, rozprávali sme sa o dôležitosti existencie redakčnej rady, ktorá by nemala existovať iba pro forma, ale pozostávať z nezávislých osôb bez väzieb na vedenie samosprávy.
Čo si v tom čase mala profesne alebo študijne za sebou, a čo ťa na práci pre Transparency oslovilo?
Nemala som síce praktické skúsenosti s témou fungovania samospráv, no bola som čerstvou absolventkou politológie, a rada za takúto príležitosť v neziskovom sektore, v organizácii so skvelým menom. Bola som presvedčená, že sa tu môžem veľa naučiť.
V bakalárskej aj diplomovej práci som sa venovala analýze obsahu periodík, ale nie komunálnych. Zaujímal ma spôsob zobrazovania rómskej menšiny v slovenskej tlači, na pozadí konkrétnych spoločenských udalostí. V projekte Hlásne trúby to bola tiež práca s novinami s možnosťou dozvedieť sa veľa aj o fungovaní a živote miest, z ktorých mnohé som ešte nemala možnosť navštíviť osobne.
Motivovalo ťa hodnotenie radničných novín pozrieť si periodikum v rodnej samospráve?
Viac ako noviny v rodnej samospráve si dnes všímam Ružinovské Echo, keďže už žijem v Bratislave, nie vo svojom rodnom Trebišove. Aj tam ma však dianie stále zaujíma a počas hodnotenia som bola samozrejme zvedavá aj na výledky v rodnom meste. Vnímam však, že užitočnosť a kvalita tamojších novín je podstatne nižšia ako v prípade novín v Bratislave. Existuje tam veľký priestor na zlepšenie a návod, ako na to, poskytuje práve projekt Hlásne trúby.
Ako sa za tvoje Tvojej spolupráce s Transparency menila metodológia projektu Hlasné trúby a samotný tím organizácie?
Metodológia sa výraznejšie nemenila, hoci sme uvažovali nad zmenami, napr. nad spôsobom hodnotenia anonymnej plochy. Čo sa týka tímu, pri prvom hodnotení som spolupracovala s napríklad s Ľubošom Kostelanským, Majom Kajanom či Jakubom Čevrelom. Skvelá bola aj spolupráca s dobrovoľníčkami, ktoré nám pomáhali s hodnotením maďarských titulov. V poslednom ročníku Hlásnych trúb som už mala menej času na hodnotenie, no potiahli ho skvelé stážistky Kristíny.
Osoby a obsadenie Transparency sa menia, ale hlas organizácie a rešpekt, ktorý na Slovensku má, zostáva. Vždy som ju vnímala ako organizáciu, ktorá dobre komunikuje s verejnosťou a venuje sa kauzám i dlhodobým projektom. Pálčivé otázky dneška efektívne komunikuje cez sociálne médiá.
Keď si nastúpila, ako prebiehal tvoj prvý pracovný deň?
Pred nástupom som počula, ako veľa práce sa v Transparency odvádza, preto som si predstavovala, že má veľký tím zamestnancov. To však nebolo pravdou a tím bol menší ako som predpokladala. Atmosféra však bola extrémne priateľská. Vysvetlili mi, na čo sústrediť pozornosť pri hodnotení samospráv, čo je nutné si všímať pri hodnotení webov. Od začiatku som bola zapojená do diskusií o prípadných zmenách v metodológii projektu a jeho plánovania, za čo som naozaj vďačná.
Prekvapilo Ťa niečo počas práce na hodnotení radničných novín?
Negatívne ma prekvapil výskyt tzv. “poškodzujúcej plochy. V skratke ide o priestor v novinách zneužívaný na očierňovanie kritikov samosprávy a oponentov vedenia samosprávy, bez toho, aby mali títo priestor na reakciu. Rimavská Sobota, Humenné, ale aj určité Bratislavské mestské časti mali tento problém. Problémom bol taktiež nedostatok proaktívneho informovania o rozhodnutiach na úrovni samosprávy, či zverejňovanie článkov bez uvedenia autora.
V dobrom ma prekvapili noviny, v ktorých bola zrejmá snaha ponúkať priestor kritike krokov samosprávy. Páčia sa mi napríklad ankety, ktoré dávajú priestor vyjadriť sa k rôznym témam stranám, ktoré sú si navzájom opozičné. Táto dobrá prax sa začína objavovať vo viacerých novinách.
Hodnotenie radničných novín na mestá vytvára určitý tlak, aby sa v tomto smere zlepšovali. Motivuje ich, aby uvažovali nad tým, ako ponúkať v novinách relevantný a kvalitnejší obsah. Je super, že Transparency ponúka aj odporúčania a konkrétne návrhy, čo treba robiť, aby sa noviny stávali kvalitnejšími a aby tak boli verejné zdroje spojené s ich vydávaním míňané zmysluplne.
Aké vlastnosti a skúsenosti sú potrebné pre človeka, ktorý by sa chcel podieľať na hodnotení radničných novín?
Určite trpezlivosť, keďže ide o veľa čítania a klikania. Tiež záujem o dianie v spoločnosti, aj na úrovni bežného života v rôznych kútoch Slovenska. Pre mňa boli benefitom navyše aj zaujímavé informácie, ktoré sa netýkali len činnosti vedenia samospráv a zastupiteľstiev, ale aj kultúrnych špecifík z regiónov.
V poslednom ročníku Hlasných trúb som napríklad natrafila na zmienku o jedle s pre mňa najbizarnejším názvom – Zašubraný regiment – záhorácky pokrm, niečo ako halušky s makom a lekvárom. Zaujímavosti tohto druhu som si zapisovala, rovnako ako príklady dobrej a zlej praxe, aby bolo možné informovať o nich pri prezentovaní výsledkov hodnotenia.
Koľko novín sa dá zhodnotiť za jeden deň?
V tomto smere som mala často od seba väčšie očakávania, než sa nakoniec dalo stihnúť a priala som si, aby mal deň aspoň 30 hodín. (úsmev) Záleží od počtu strán. Radničné noviny mávajú od 2 do 40 strán. Ak si pamätám správne, rekordérmi v počte strán sú Trnava či Kežmarok. Pri každom meste sa pritom hodnotí 5 posledných vydaní, takže vám jedno mesto može zabrať od pár hodín do pár dní.
Ako sa riešia nespokojné reakcie, keď sa ozve nejaká samospráva, cíti sa ukrivdená a nesúhlasí s hodnotením?
Nespokojné reakcie si pamätám iba v prípade rebríčka Otvorená samospráva, reklamácie v zmysle – túto informáciu máme na webe zverejnenú a nevšimli ste si to. Niekedy len tie informácie boli zverejnené spôsobom, že bolo naozaj ťažké dopátrať sa k nim cez množstvo podstránok a preklikov.
Ak sa však ukáže, že ide o chybu na strane Transparency, oprava v hodnotení je samozrejmosťou, i keď to môže spôsobiť zmenu poradia v rebríčku už po jeho zverejnení.
Boli však aj neopodstatnené reklamácie a kuriózne situácie. Napríklad mi napadla taká kuriozita, o ktorej sme písali v blogu k rebríčku otvorená samospráva 2016. Súčasťou rebríčka bolo aj sledovanie toho, akým spôsobom samosprávy reagujú na mystery-shopping info-žiadosti. Toho času sme infožiadosťou zisťovali pracovný program primátorov a ochotu ho poskytnúť. Väčšina samospráv odpovedala buď ochotne alebo uviedli, že pracovný program primátora neevidujú. No primátor jedného krajského mesta mal veľký záujem zisťovať viac o odosielateľke infožiadosti. Nerozumel, prečo sa vlastne zaujíma o jeho pracovný program. Bol tak iniciatívny, že sa snažil vyhľadať našu spolupracovníčku, ktorá info-žiadosť pod svojim menom poslala. Ona aj jej mama mali v tom čase rovnaké meno i priezvisko. Spomínaný primátor telefonoval do jednej školy riaditeľovi, aby zistil, prečo jeho pracovníčka posielala info-žiadosť do krajského mesta v inom regióne. Nešlo však o našu spolupracovníčku, ale jej mamu, ktorá o ničom nevedela a chvíľku jej zrejme nebolo všetko jedno.
Bolo to veľmi bizarné a trochu to znepríjemnilo život aj osobám, ktoré do projektu neboli vôbec zapojené. Zvláštna reakcia primátora mesta, keď sa občianka pýta na to, akým spôsobom vykonáva svoju prácu primátor platený z verejných zdrojov.
Čo si za sebou v Transparency zanechala a čo si sa naučila?
Výsledky jedného ročníka hodnotenia projektu Otvorená samospráva a pilotného projektu Hlásne trúby. Práca na oboch rebríčkoch bola pre mňa veľmi prínosnou skúsenosťou a som rada, že som mala možnosť ich aj spoluprezentovať na tlačových konferenciách, hoci som z toho v tom čase mala poriadnu trému.
Podarilo sa mi vďaka tomu odbúrať stres z prezentovania. Na tlačovkách boli so mnou Michal Piško a Gabo Šípoš (vtedajší riaditeľ TI). Spomínam si tiež, aká som bola rada, keď som po jednej z tlačoviek poskytla vyjadrenie o našich výsledkoch Slovenskému rozhlasu mysliac si, že som to zvládla bez východniarskeho prízvuku. Neskôr mi však môj dobrý priateľ, ktorý v tom čase pracoval pre RTVS priznal, že kolegyňa sa ho pýtala, čo som východniarka. (úsmev)
Veľa som sa naučila, o tom ako v praxi fungujú a ako by mali ideálne fungovať samosprávy. Taktiež o dobrej a zlej praxi v oblasti tvorby obsahu radničných novín. Naučila som sa komunikovať za organizáciu navonok. Do dnešného dňa taktiež využívam Infozákon, s ktorým som prvýkrát prišla do kontaktu práve vďaka Transparency a projektu Otvorená samospráva.
V akej súvislosti si po odchode z Transparency použila Infozákon?
Počas práce v Inštitúte SGI na projekte zameranom na druho-šancové vzdelávanie som viackrát oslovila Centrum vedecko-technických informácii. Infožiadosti som používala napríklad na získavanie dát o počte ľudí, ktorí predčasne opustili školu a vrátili sa dokončiť si základné vzdelanie.
Transparency si podporila okrem svojho času a spolupráce aj ako darkyňa knihy Moc korupcie. Čo ťa presvedčilo prispieť Transparency aj finančne?
Kniha je obsahom aj netradičným dizajnom veľmi pekná súčasť mojej knižnice. Keďže som mala možnosť prácu v Transparency vidieť zblízka a ľudí, ktorí v nej pracujú a pracovali som poznala, mala som dôveru, že to posielam do správnych rúk a na pekný účel. Rozhodne je to aj vizuálne najzaujímavejší kúsok v mojej knižnici.
Všimla som si, že sa podstatná časť venuje obdobiu, keď som bola súčasťou Transparency. Bolo to v čase, keď vypukla kauza okolo agentúry Evka a ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí. Mala som možnosť byť pri tom, keď o kauze Zuzka Hlávková rozprávala na tlačovke.
Obdivovala som Zuzku, akým spôsobom sa s celou situáciou vysporiadala. Určite to nie je bežné, málokto by sa dokázal postaviť tomu tlaku, ktorému potom čelila.
Aké sú reakcie tvojho okolia na pôsobenie v Transparency?
Myslím, že prevažne pozitívne. Viackrát sa mi napríklad stalo, že som niekomu hovorila o spolupráci na Hlásnych trúbach a reakciou bolo zdieľanie vlastných skúseností ľudí s kvalitou novín v lokalite, v ktorej žijú. No a ako stážistka som sa cítila hrdá pri každej zmienke o tom, že som súčasťou tímu Transparency.
Zhovárala sa: Zuzana Grochalová
Za prepis audionahrávky rozhovoru ďakujeme dobrovoľníčkam Laure Biance Emodyovej a Nikole Bírošíkovej.