V epizóde Verejná etika v kontexte dobrého spravovania podcastu sme sa rozprávali o verejnej etike v kontexte dobrého spravovania. Moderátorka Saša Poláková diskutovala s riaditeľom Transparency Michalom Piškom a riaditeľkou Ústavu verejnej politiky Emíliou Sičákovou Beblavou o tom, čo je verejná etika, či a ako sa dá merať a ako sme sa o to pokúsili v rámci projektu Delivering Good Governance II alebo Uplatňovanie princípov dobrého spravovania na Slovensku. Vitajte pri počúvaní ďalšieho dielu podcastu Verejne o politike od Ústavu verejnej politiky
Dnes budeme hovoriť o tzv. public ethic benchmark v angličtine alebo benchmark tvorby verejnej etiky v slovenčine. Projekt implementujeme s Radou Európy a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Zameriava sa aj na samosprávy, na špecifický výrez jedného z princípov dobrého spravovania, a teda verejnej etiky. Ema s Michalom povedia, prečo sme sa venovali téme, čo to je verejná etika a čo benchmark. Dobrý deň všetkým.
Emília Sičáková Beblavá: Ďakujem za pozvanie do podcastu.
Michal Piško: Ďakujem tiež veľmi pekne za pozvanie.
Začnem širšie – slovom benchmark. Máme vlastne v slovenčine jeho preklad? Vysvetlili by ste jeho význam?
ESB: Porovnávanie sa.
MP: Oba termíny benchmark a benchmarking majú trošku odlišný význam. Benchmark je väčšinou myslený vo význame stanovovania dobrého štandardu. K nemu sme sa dopracovali, a porovnáme subjekty k tomuto štandardu. Chceme vedieť, či sú na tom lepšie/horšie, aby u nás mohli nachádzať nejakú inšpiráciu.
Benchmark je práve proces, keď sa snažíme porovnávať prax v jednotlivých subjektov a snažíme sa stanoviť práve či už stav, ktorý je, alebo dobrý štandard. Je to vlastne samotný proces dopracovávania sa k štandardu. Môžem povedať aj príklady konkrétnych benchmarkingových aktivít.
ESB: Dodala by som, že na benchmarking je naozaj ideálna miestna samospráva. Máme okolo 3000 obcí na Slovensku, to znamená základný právny rámec, ktorý určuje nejaké povinnosti úplne základné – pri nákupoch, pri dotáciách, pri rozpočtovaní. Ale obrovská voľnosť je ponechaná jednotlivým obciam a ich vedeniam, aby si stanovili vlastné pravidlá, ako budú nakladať s verejnými zdrojmi.
Toto laboratórium 3000 slovenských obcí môže ísť ďaleko nad rámec minimálnych zákonných povinností – v úprave procesov nákupov, dotácií, rozpočtovania, fakturácie a podobne. Vzniká priestor na prijímanie nových pravidiel na základe rozhodnutia politických lídrov v daných obciach. Aby sme mohli porovnávať, kde sa s tými pravidlami dostali a čo je dobrá prax (možno prenositeľná nielen na inú obec či mesto). Často sa stáva, že z laboratória dobrej praxe v miestnej samospráve sa môže aj vytvoriť verejná politika na centrálnej úrovni.
Michal tie príklady, čo si spomínal, boli v samosprávach alebo aj niekde inde?
MP: Asi najpoznateľnejší nástroj, ktorý sa následné dá nazvať ako porovnávacie nástroje dobrej praxe, sú rebríčky transparentnosti, ktoré v Transparency robíme od roku 2010. Porovnávame transparentnosť v stovke najväčších mestských samospráv, v ôsmich regiónoch a aj v stovke najväčších verejných firiem na Slovensku.
Posudzujeme cez 100 indikátorov rozdelených do 11 oblastí typu: akým spôsobom narábajú s majetkom, ako robia verejné obstarávanie, ako zapájajú ľudí do rozhodovania a podobne. Vyhodnocujeme celkovú transparentnosť samospráv a tie sa potom môžu porovnávať, kde je tá dobrá prax, môžu sa inšpirovať. Čiže to je taký veľmi komplexný porovnávací nástroj.
No benchmarking sa samozrejme dá robiť aj o oveľa čiastkovejších veciach – bežne pri porovnávaní nákupov alebo obstarávaní – napr. CTčká, to bola citlivá oblasť, mnohé kauzy, vrátane piešťanského CTčka. Dva roky pred piešťanským CTčkom sme v Transparenczy zverejnili v roku 2012 prvú benchmarkingovú analýzu. V nej sme porovnávali nakúp 30 CTčiek na Slovensku, ktoré nakupovali slovenské nemocnice A z tohto porovnania vyšlo, že mnohé nemocnice nakupovali porovnateľné prístroje alebo rovnaké prístroje za úplne odlišné ceny a za úplne odlišných podmienok. Mnohokrát pri týchto nákupoch to boli dokonca súťaže, kde bol jediný uchádzač a kde sme mali pocit, že sú priamo ušité na mieru nejakého konkrétneho prístroja a výrobcu, ktorého si tá nemocnica z akéhokoľvek dôvodov vybrala. Preto sme túto analýzu zverejnili. Potom sa podobné kauzy prevalili aj inde, v žilinskej župe, piešťanské CTčko a podobne.
Na základe benchmarkingových analýz sme ukazovali neefektivitu. Štát potom pristúpil aj ku korekčným opatreniam a zaviedol benchmarking aj na oficiálnej úrovni. Od roku 2016 začalo Ministerstvo zdravotníctva a jeho analytická jednotka zverejňovať spoločnú databázu nákupov zdravotníckych zariadení vrátane veľkých zariadení ako CT prístroje, magnetické rezonancie a pod. Dokonca táto analytická jednotka dostala právomoc stopnúť nejaké nákupy, ak boli evidentne neefektívne pri porovnávaní cien. Benchmarking teda môže mať veľmi konkrétne dopady.
V Transparency sme porovnávali aj stravovacie služby v nemocniciach, tiež za autá – ich nákup áut pre rôzne verejné inštitúcie, do SBS služby, nákup právnických služieb. Spomeniem aj tonery do tlačiarní, to bola maličká analýza, no trvala možno 2 mesiace, kým sme všetky dáta zhrnuli a zanalyzovali z približne 30 samospráv, vrátane samosprávnych krajov, väčších miest a niektorých mestských častí v Bratislave. Zistili sme, že nakupujú rovnaké tonery za veľmi odlišné ceny – niekde až trojnásobné. V mestských častiach Bratislavy, ktoré nakupovali rovnaké tonery na jednom území a v rovnakom meste, by sa logicky predpokladalo, že budú prevládať najvýhodnejšie ponuky od firiem, ktoré majú najvýhodnejšie tonery. No vôbec to tak nebolo. Každá mestská časť si nakupovala tonery od svojho tradičného dodávateľa, s ktorým mala dlhodobé vzťahy a vybudovanú dôveru.
Otvorili ste tému efektivity v zmysle obmedzovania nekalých praktík. V kontexte dobrého spravovania vecí verejných možno benchmarking považovať za takýto nástroj verejnej kontroly?
ESB: Dá sa to tak rámcovať. Ak chceme vedieť, ako dobre spravovať, môžeme pozerať na tých, ktorí zo štatistík, pozorovaní a výskumu vyjdú ako tí lepší. Môžeme si myslieť, že niekto sa ráno zobudí a napadne ho, čo je dobrá verejná politika. Niektorí z nás môžu veriť v osvietených vládcov, tí ostatní môžu veriť v to, že neviem čo je dobré, ale pozriem sa naokolo seba a možno aj do blízkeho zahraničia, a naučím sa, ako iní robia dobré rozhodnutia. Osvietených vládcov máme menej, zvyčajne sa musíme zamyslieť, ako postaviť rozhodovacie procesy, aby viedli k dobrým cenovým alebo iným výsledkovým výstupom.
Benchmarking je skvelý pre tých, ktorí hľadajú dobré rozhodnutia, dobré riešenia, dobré politiky. Ak chcem vedieť, ako je možné, že niektorá obec je najlepšia v konkrétnom benchmarku, pošlem tam svoju prednostku na služobnú cestu alebo nech tam zavolá a porozpráva sa o tom, ako je možné, že majú také výborné výsledky, ako oni organizujú verejné obstarávanie. Je to nástroj pre ľudí, ktorí majú otvorenú myseľ, sú hľadači pravdy, nie však nositelia pravdy.
Je benchmarking ako nástroj vynikajúci aj vo verejnej etike? Pri hodnotách dobrého spravovania podľa Rady Európy, ktoré sú veľmi rámcové a abstraktné, rovnako ako samotná verejná etika- na čo nám bude dobré takéto porovnávanie, čo nám prinesie benchmarking?
MP: Pri rebríčku transparentnosti už máme dlhodobú spätnú väzbu od hodnotených samospráv, a vidíme, či má takéto porovnanie efekt aj v realite. Pri novom porovnávaní ešte nevidíme výsledky. Ešte len uvidíme, akým spôsobom sa samosprávy chopia tejto príležitosti a využijú nástroje na zlepšenie svojich vnútorných procesov.
V našom rebríčku sme pridali na webe funkcionalitu, že pri každom indikátore možno vystopovať samosprávy, ktoré v danom indikátore spĺňajú dobrú prax, aj s linkami na konkrétnu prax. Napríklad, či je zverejnená nejaká zápisnica, kde je popísané, ako výberové konanie prebehlo, koľko ľudí sa ho zúčastnilo, aká tam bola komisia, na základe čoho bol vybratý víťaz a podobne. Vieme si zoradiť samosprávy, ktoré to robia, kliknúť link a pozrieť si, ako to u nich vyzerá.
Je to odzbrojujúci argument pre mnohé samosprávy, ktoré často občanom pýtajúcim sa na takúto prax odpovedali, že to sa nedá z rôznych dôvodov. Akože nedá? Keď sa v susednom meste dá, asi bude iný problém, možno neochota.
Je to zároveň nástroj verejného tlaku, aby verejnosť mohla tlačiť na zlepšovanie procesov v samosprávach.
Pri benchmarkingu verejnej etiky je rozdiel v tom, že ide o samohodnotiaci nástroj. Samosprávy si indikátory vyhodnocujú samy, je tona ich vôli, či k tomu pristúpia úprimne. No samospráva by cezeň mala vedieť identifikovať silné aj slabé stránky, ktoré má, a na základe odporúčaní sa môže dopracovať k zlepšeniu.
Otázka verejné etiky a etickej infraštruktúry, etických nástrojov je dôležitá práve preto, lebo celé rozhodovanie sa v tomto rámci uskutočňuje. Môžeme rozhodovanie redukovať len na čisto technokratické rozhodnutia a prvky, ale pokiaľ niekto vykonáva verejnú službu, v prvom rade je tá služba pre obyvateľov, pre ľudí. Tí by mali tým pádom byť do rozhodovania zapojení, mali by mať možnosť ho kontrolovať, optimálne by mali mať možnosť sa k nemu vyjadriť a mali by byť schopní posúdiť nejakú efektívnosť. A to sa môže diať len, pokiaľ samospráva má nastavené štandardy transparentnosti, efektívnosti a štandardy etické.
Benchmarking vo verejnej etike sa ako nástroj zaoberá práve tým, či takéto štandardy v samospráve existujú. Ak nie, ponúka odporúčanie, na čo by sa samospráva mala zamerať, aby sa v tejto oblasti zlepšila.
ESB: Pri dobrom spravovaní je dôležitá aj dôvera. Nevyhnutne nemusí súvisieť s efektívnosťou. Môže byť aj človek, ktorý nekradne, ale nevie robiť verejné obstarávania, proste sa nevzdelal, že robí to od brucha. Alebo v organizácii vládne presvedčenie, už to robíme takto sto rokov, načo to robiť inak.
Jednoducho neinvestuje sa do poznania lepších procesov. Nie je to síce kradnutie ani korupcia, ale neprofesionalita. Good governance je širší koncept než naháňanie neefektívnych a korupčných procesov. Je to aj o budovaní profesionality vo verejnej správe, aby tí, ktorí rozhodujú v našom mene, robili dobré rozhodnutia na základe poznania, na základe toho, že ich do istej miery aj regulujeme, to ako tie rozhodnutia majú robiť. A aby hľadali tie dobré riešenia.
Súčasťou práce ľudí, ktorí robia vo verejnom záujme, je pravidelne, povedzme raz mesačne, sa zamyslieť, že dá sa to robiť lepšie? A ak sa dá, kde získam informáciu o tom, ako?
Je to aj otázka postoja ľudí zvolených do pozícií rozhodovať v našom mene alebo pracujúcich v administratíve, ktorá môže v našom mene rozhodovať. Musia pochopiť, že rozhodujú nie o svojich peniazoch, ale o našich spoločných peniazoch, to je veľká paradigmatická zmena, globálne štandardy, ale už aj slovenské štandardy, ktoré hovoria o tom, ako dobre rozhodovať v spoločnom záujme.
Kde všade možno verejnú etiku okrem verejnej kontroly, participácie a spomínaných štandardov zohľadňovať?
ESB: Pri aktéroch a procesoch. Na jednej strane máme úradníkov ako aktérov, ktorí rozhodujú. Na druhej politikov alebo političky, ktoré rozhodujú. Otázka je, do akej miery regulujeme, o čom a ako môžu rozhodovať. Sú tam aj etické pravidlá, v akých medziach sa môžu hýbať, a či takéto pravidlá sú zavedené v miestnej samospráve.
Potom môžeme ísť na jednotlivé agendy, o ktorých rozhodujú. Nielen kto rozhoduje, ale aj o čom. Tam máme celú plejádu rozhodovacích procesov, ktoré sú v miestnej samospráve. Dnes párkrát zaznelo slovo verejné obstarávanie alebo nákupy tovarov, služieb a prác. V každej samospráve sa nakupuje, na tom možno ilustrovať, že aj v samotnom procese verejného obstarávania môžeme mať rôzne typy úprav a opatrení, ktoré brzdia neetické rozhodovanie. Na to sa pozeráme, či tam existujú brzdy a protiváhy etického razenia proti neprofesionalite a neetickosti.
MP: Na etickú rovinu, respektíve infraštruktúru sa dá pozerať aj úplne úzko. Samosprávy môžu mať etický kódex napr. jednostranový s desiatimi odrážkami, a to je celé etické prostredie. No dá sa na to pozerať aj širšie – celé rozhodovanie by sa malo diať v predvídateľnom etickom prostredí, preto je dôležité mať pravidlá. Aby sa na rozhodovací proces nešlo len svojvoľne. To je často problém, naše zákony do istej miery niektoré veci regulujú, ale nie tak podrobne, ani by nemohli každú jednotlivú situáciu v samospráve, kde dochádza k tisíckam rozhodnutí ročne. Denne tam padne množstvo rozhodnutí a zákon nemôže každú jednu situáciu regulovať. Preto je dôležité mať nastavené pravidlá, ako situácie v samospráve riešiť aj nad rámec zákona, aby sa obmedzila práve svojvoľnosť.
Aj keby existoval spomínaný osvietený vládca, primátor, šéf firmy či nemocnice – môže byť super úžasný manažér, ktorému dôverujeme, čestný človek (aj takí určite sú vo verejnom sektore), no nebude vo funkcii navždy. Po ňom múže prísť niekto nebezpečnejší, problematickejší či kontroverznejší. Pokiaľ firma, mesto či nemocnica nemá nastavené pravidlá a mantinely, otvára to priestor pre svojvoľné a problematické rozhodovanie.
Spomeniem príklad, ako v užšom zmysle etická infraštruktúra môže ovplyvňovať aj samotné rozhodovanie. Keď sme robili posledný rebríček transparentnosti miest, stretli sme sa so zaujímavou skúsenosťou Žiliny. Z ich mesta nás oslovili s etickou dilemou, ktorú mali, a nebola presne riešená ani v zákone. Nemali etický kódex, a teda ani vnútorný proces, ktorý by to nastavoval. Tým pádom sa dostali do veľmi problematickej situácie, keď mestské zastupiteľstvo rozhodovalo, či bude naďalej prenajímať stĺpy verejného osvetlenia, resp. dopravné stĺpy pre trolejbusy na reklamu v rámci boja proti vizuálnemu smogu. A jeden z poslancov má firmu, ktorá práve z tohto ťaží, prenajíma práve tieto priestory pre ďalšie firmy. Vyzeralo, že mesto to naozaj stopne, že sa podarí vizuálny smog odstrániť na stĺpoch. Väčšina zastupiteľstva zahlasovala za stopnutie. No spomínaný poslanec napokon pri hlasovaní, ktoré sa z technického dôvodu muselo opakovať, vložil kartičku do hlasovacieho zariadenia, zvýšil kvórum a práve jeho hlas (hoci nehlasoval za) znamenal, že tá väčšina zrazu nebola dosiahnutá. Mesto nedokázalo stopnúť túto prax a naďalej teda prenajímalo tieto priestory na reklamu. Po diskusii zareagovali schválením etického kódexu zvolených predstaviteľov. V ňom sa priamo uvádza, že pokiaľ sa nejaké hlasovanie voleného predstaviteľa/poslanca týka jeho osobného záujmu, nielenže by mal na to upozorniť, ako o tom hovorí zákon, ale nemal by vôbec hlasovať ani sa prezentovať a zvyšovať tým kvórum takéhoto hlasovania, na ktorom má osobný záujem.
Práve etický kódex dokáže často riešiť situácie, ktoré zákon rieši len veľmi vágne alebo nepresne. Kodex prevádza nuansy do praxe.
ESB: Treba povedať, existuje vnútorná logika, prečo nie je všetko riešené v zákonoch. Spomínala som, že máme takmer 3000 samospráv. Jedna vec je mesto Žilina, kde si môžeme dovoliť prísnejšie riešiť konflikt záujmov, aj vylúčenie z rozhodovania, no máme aj obce, kde je 200-300 obyvateľov. Tam často dochádza k tomu, že ak to spraví Jožko, tak to bude, ak to nespraví, tak nebude. A zhodou okolností Jožko môže byť aj poslancom. Nie vždy máme možnosť jednoducho alokovať aktivity na niekoho v malých komunitách, aj preto tá logika, že necháme obce upraviť si pravidlá, vzhľadom na to v akom kontexte oni fungujú. Nechceme, aby obec nefungovala, ale aby fungovala, čo najlepšie a najetickejšie. Väčšie organizácie si môžu dovoliť prísnejšiu reguláciu obmedzovania konfliktu záujmov, v tých obciach to môže brzdiť rozvoj. Niekedy sa dostávajú agendy do vzájomného konfliktu.
Etický kódex alebo etická komisia môže nuansy riešiť a diskutovať o tom, že ako sa posunieme. Nemusím mať teda v menších obciach podrobne vyriešený postup pri dilemách, no je dôležité, aby bol mechanizmus, ak máš Jožko takýto problém, poďme sa poradiť. V etickej komisii sú piati ľudia, poďme sa predtým hlasovaním rozprávať, čo sú naše alternatívy, aby sme neublížili obci. Na druhej strane, aby tu existovala spomínaná dôvera, nejaká základná sociálna kohézia. A keď niekto má pocit, že v tej obci ten Jožko proste len kradne a kradne a kradne, a nemá ho kto zastaviť , tak tá dôvera môže byť potom problémom.
MP: Ešte sa dá posunúť o krok ďalej. Áno, máme legislatívny rámec – na Slovensku pomerne pro-transparentne nastavený. Veľa zverejňujeme na nadštandardnej úrovni aj v porovnaní s inými krajinami. Potom máme internú legislatívu, keď si samosprávy či nemocnice môžu vnútornými predpismi ešte špecifikovať situácie, kde identifikujú možné problémy, konflikty záujmov a podobne. Najvážnejšou a dôležitou kategóriou je celková úroveň politickej kultúry. Ani do zákonov a ani do interných predpisov nedokážeme dať úplne každú situáciu. Často narážame, že mnohokrát sa tá etika deje naj báze neformálnej spoločenskej dohody. Tu často zlyhávajú veci, ktoré by boli v mnohých demokratických krajinách neakceptovateľné a odsúdené verejnosťou. Na Slovenskku sú prehliadané alebo sú „odpinkávané“ frázami, že zákon porušený nebol. Treba určite precizovať aj verejnú debatu práve o citlivosti na politickú kultúru – čo je akceptovateľné, a čo nie. To zaručí, že zlá prax bude naozaj odmietaná aj bez ohľadu na legislatívnu úpravu.
Rada Európy nechce, aby sa samosprávy porovnávali, čo môže byť nejaký tlak na súťaž a na snahu o zlepšovanie sa, môže to mať motivačný rozmer. Rada Európy sa chce pozrieť práve na to, čo spomína Michal – ako kultivovať to prostredie, aby sa normou stalo niečo dobré. Dnes poznáme jedno číslo – národný benchmark verejnej etiky.“ Dopracovali sme sa k nemu konkrétnym spôsobom, neskôr vysvetlíme, ako. Keď sme prvýkrát otvorili novú metodiku, bolo tam asi 1000 indikátorov na rôznych úrovniach. Ako sa zabezpečuje, aby samospráva pre seba chcela vôbec niečo také na Slovensku urobiť? Bez toho, aby sa mohla porovnávať s inými samosprávami, prečo by mala chcieť niečo založené na osobnej integrite človeka, ktorý si povie- idem do tohto a vyplním si to?
ESB: Rada Európy je medzinárodná organizácia, združuje krajiny v rámci Európy, ktoré chcú viac podporovať verejnú etiku a dobré spravovanie v rámci svojich samospráv a v rámci štátu ako takého. Preto vyvinula spomínaný benchmark. Neočakáva sa implemntovanie všetkých benchmarkov do svojho lokálneho priestoru, no zo spomínaného setu 1000 benchmarkov by skupina expertov z danej krajiny mala vyberať tie relevantné pre kontext ich miestnych samospráv.
Prvý dobrý krok bolo vytvorenie dobrého tímu ľudí so skúsenosťou s benchmarkovaním. Nepotrebovali sme vyvíjať niečo úplne nové a zdĺhavo definovať, čo je vlastne „benchmark“. Tím z Transparency má dlhoročnú skúsenosť, bola to veľmi produktívna spolupráca. Hneď sme rozprávali rovnakým jazykom, rozumeli sme si a vybrali zo spomínaného setu také benchmarky a indikátory od Rady Európy, ktoré sú potrebné v kontexte Slovenska. Následne sme si ich zaškatuľkovali do jednotlivých skupín, napr. verejné obstarávanie, rozpočet, verejná participácia a ďalšie. Klastrovali sme jednotlivé indikátory do logických celkov, aby personál poverený súvisiacou agendou na miestnom úrade mohol zodpovedne pracovať s indikátormi a samohodnotiacim dotazníkom. Nesúťažia teda s nikým, len sami so sebou, chcú poznať, ako na tom sú.
Po posledných regionálnych voľbách z jesene 2022 prichádza mnoho nových primátorov a primátoriek, často nikdy nerobili ani vo verejnom sektore, toto im veľmi môže poslúži, aby rýchlo pochopili, kde sú asi s kvalitou regulácie obmedzujúcej korupčné správanie.
MP: Rada Európy má set odporúčaní a indikátorov, nie všetky boli pre slovenský kontext uplatniteľné alebo relevantné. Veľká časť sa venovala integrite volebnej kampane a nastavovaniu pravidiel pri voľbe primátora/poslancov. Na Slovensku nemá zmysel vyhodnocovať to na individuálnej úrovni samospráv, máme to do veľkej miery regulované centrálne zákonmi o volebnej kampani.
Po vzore spomínaného rebríčka sme akcentovali transparentnosť a písomné procesy ktoré by mali samosprávy podľa nás mať. No zachovali sme do istej miery aj volebnú kampaň, pretože aj samosprávy môžu ovplyvniť férový a transparentný priebeh kampane. Zameriame sa i na to, či majú samosprávy mechanizmy, aby nedochádzalo k zneužívaniu radničných novín v kampani. To býva veľmi bežný jav, ktorý v Transparency dlhodobo skúmame a na upozorňujeme, že primátori pri moci často zneužívajú radničné noviny, čím získavajú obrovskú výhodu. Oproti protikandidátom majú desaťtisíce eur, aby promovali svoje riešenia, úspechy, pohľad na svet. Často radničné noviny sú, žiaľ, práve bez priestoru pre neúradujúcich starostov či primátorov, bez priestoru pre iný pohľad.
Dobrá a etická prax v tejto oblasti nemusí byť v etickom kódexe, ani v zákone, koniec koncov ani legislatívne neexistuje úprava, hoci radničné noviny vydáva každá väčšia samospráva. Mala by však redakčná rada, ktorá nastaví pravidlá, aby nemohlo dochádzať k zneužívaniu komunikačného kanála vo volebnej kampani.
Existuje teda samohodnotiaci dotazník formou oznamovacích viet s troma možnosťami odpovede: áno/niečo na pomedzí/nie. Každému, kto sa zúčastní, a samohodnotenie si vyskúša, vyhodí nejaké číslo, no samosprávy na Slovensku o to nemali veľký záujem. Pilotne sme rozoslali takúto možnosť sto najväčším na Slovensku. Potrebovali sme vypočítať národný benchmarku. Dostali sme sa k číslu okolo 70, ktoré zarátava rôzne aspekty matematicky a štatisticky. Na stránke www.dobrásamosprava.sk si môžete prečítať viac a je ta aj dostupný spomínaný dotazník. Neskôr dáme vedieť samosprávam, ktoré budú mať záujem si ho prejsť a zistiť, ako sú na tom voči tomu národnému „benchmarku“.
ESB: Môže si to žiť vlastným životom. Ktokoľvek kto nás počúva a je zodpovedný za spravovanie agendy v miestnej samospráve alebo je primátorom/primátorkou, prednostom/prednostkou, môže ísť na web stránku a vyplniť dotazník. Prípadne prijať nové opatrenia, znova sa prehodnotiť. Môžeme mať priemer 70, niekto môže mať zo 100 bodov 40, čo znamená, že má pred sebou ešte obrovskú prácu, aby vytvoril silnejšiu etickú infraštruktúrou v rozhodovaní miestnej samosprávy.
Michal s Kristínou z Transparency pracujú ešte na odporúčaniach, pre tých, ktorí nevedia, ako sa zlepšiť. Čo chystáte?
MP: Každá samospráva, ktorá sa zapojí a vyplní samohodnotiaci dotazník, dostane ako výsledok samohodnotenia aj certifikát, kde sú tie jednotlivé oblasti zhodnotené a porovnané k priemeru ostatných samospráv a národnému „benchmarku“.
Číslo 71 môže znieť pomerne abstraktne, ale keď si ho rozmeníme , v certifikáte pekne vidno, každú jednotlivú oblasť využitia, či už ide o etickú infraštruktúru zamestnancov mestského úradu alebo volených predstaviteľov, alebo sa pozrieme na tie rozhodovacie procesy v oblasti verejného obstarávania, dotácií, predaj majetku a podobne.
Čo sa týka odporúčaní, tak ono tento nástroj je naozaj taký, tým že je sebahodnotiaci, tak je aj myslím si, že sám seba do veľkej miery vysvetľuje, pretože každý ten indikátor, ktorý, ja neviem, mám otázku, že či mám etický kódex a či ten etický kódex napríklad rieši konflikt záujmov, či povedzme rieši dajme tomu sankcie pri porušení nejakých etických štandardov a tak ďalej. A tak vidím, keď odpovedal na tie otázky, že nie, tak hneď viem, že toto sú tie slabšie oblasti, kde je nejaký priestor. Samozrejme dá sa ešte k tomu trochu sofistikovanejšie, lebo každá oblasť alebo každá otázka má svoju váhu, takže asi nie všetko je rovnako dôležité. Takže treba či už zohľadňovať aj toto. Ale vidím pomerne ľahko aj z toho certifikátu, čo sú tie slabiny, čo sú tie silnejšie stránky a v čom sú tie príležitosti.
S kolegyňou Kristínou finišujeme ku každému z dôležitých odporúčaní a indikátorov identifikovať aj príklad dobrej praxe. Ak to chcete robiť, dá sa to naučiť i takto cez príklad dobrej praxe či už zo Slovenska alebo zo zahraničia.
Ďakujem veľmi pekne Transparency International Slovensko, že sa k nám pridali. Ústav verejnej politiky a podcast „Verejne o politike“ pozdravuje všetkých.
Za prepis audiozáznamu ďakujeme našej dobrovoľníčke Michaele Bjaloňovej.