Takmer tri roky bola súčasťou Transparency tímu. Venovala sa verejnému obstarávaniu, samospráve a chodu kancelárie. Organizovala školenia pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o občianske angažovanie v samosprávach. EVA DEMKOVÁ nám v rozhovore porozprávala o svojich pracovných skúsenostiach aj úspechoch.
Ako sa začal tvoj príbeh s Transparency?
Bola to obrovská náhoda osudu. Končila som vysokú školu a v poslednom semestri som študovala cez Erasmus v Budapešti. V rámci zadania sme mali pozrieť weby neziskových organizácií našej krajiny, tak som narazila na stránku Transparency International Slovensko. Práve tam bola otvorená pracovná pozícia. Prácu som si dovtedy ešte nehľadala. Prihlásila som sa, pretože to pre mňa bola práca snov. Všetky požiadavky akoby zodpovedali môjmu životopisu, počas dvojročného štúdia v Brne som pracovala v českej neziskovej organizácii Hnutí Duha. Chcela som pracovať v neziskovom sektore alebo aspoň vo verejnom, aj moje štúdium bolo o verejnej ekonómii. Povedala som si, že za pokus nič nedám a o pár dní som už bola prijatá. Sama som tomu neverila, vyšlo to perfektne. Realita nakoniec predbehla moje očakávania. Za relatívne krátku dobu som si vyskúšala obrovskú paletu aktivít a mnoho som sa naučila. Mala som príležitosť stretnúť úplné špičky v rôznych odboroch a spolupracovať s nimi.
Odchádzam v čase výmeny riaditeľa a veľmi si vážim možnosť pracovať s Gabom Šípošom. Držím palce aj nastupujúcemu Michalovi Piškovi, aby organizáciu posunul ďalej, aj všetkým v tíme. Bude to určite výzva, ale verím, že je tam momentálne dobrý tím a že to zvládnete. A držím všetkým palce.
Dnes je Medzinárodný deň žien. Ako hodnotíš svoju skúsenosť v pracovnom kolektíve, kde je prevaha mužov?
Mne osobne práca v mužskom kolektíve vyhovuje a v Transparency som vychádzala dobre so všetkými. Aj keď je v Transparency tíme násobok mužov oproti ženám, na zastúpenie žien sa myslí priebežne. Nie je vždy možné realizovať to presne pol na pol, no napríklad pri zostavovaní programu na Skalku mávame na pamäti pozývať ako prednášajúce aj ženy. Povzbudzujem aj ženy, aby sa hlásili, keď sú v Transparency otvorené pracovné pozície, aj na tie odborné. Pri výberových konaniach som postrehla, že muži sa neboja prihlásiť, aj keď nespĺňajú všetky kritériá, a ženy sa prihlasujú, až keď spĺňajú všetko. Rada by som ich motivovala. Myslím si, že kvalitná kandidátka má rovnaké šance ako kvalitný kandidát. Navyše, neziskový sektor je flexibilnejší aj čo sa týka pracovnej doby a skrátených úväzkov, čo niektoré ženy vyhľadávajú.
Ako si spomínaš na svoje začiatky?
Deň po nástupe sme mali teambuilding, čo ma vtedy dosť pobavilo. Nastupovalo nás viacero nových ľudí, bola to fajn príležitosť spoznať sa. Potom bolo leto – všetci, čo ma mali niečo zaúčať, mali dovolenku. Prvé týždne som teda musela sama spoznávať procesy v Transparency. Ako prvú úlohu som koordinovala tvorbu protikorupčnej stratégie Košickej župy, čo som nikdy predtým nerobila. Iniciovala som stretnutia s externými odborníkmi ako napr. Vlado Pirošík. Mala som z toho nesmierny stres, že som neznalá veci. Ale Vlado je skvelý, iniciatívny človek. Na prvom stretnutí mi vysvetlil, ako tie stratégie riešili doteraz [smiech].
Ďalšou úlohou bol rebríček transparentnosti miest – vlastne štart mojej „rebríčkovej“ kariéry, následne som pracovala aj na rebríčku žúp a verejných firiem. Napokon som úplne sama pracovala aj na indikátore transparentnosti nemocníc, ktorý sa zahŕňa do rebríčka vytváraného kolegami z INEKO. Prešla som si teda vývojom od úplného začiatočníka až po človeka, čo vylaďuje metodiku a dáva návrhy na zlepšenia. Vidím tam obrovský posun – od prvého po posledný rebríček.
Súčasťou tvojej práce bola aj komunikácia s občanmi, prijímanie ich podnetov. S čím sa najčastejšie obracajú na Transparency?
Najčastejšie s otázkami ohľadom samosprávy. Je to logické, keďže máme na Slovensku veľa obcí. Zároveň je to téma, ktorou žijú denne, môžu kontrolovať jej fungovanie, mnoho vecí ich hnevá, mnoho nefunguje. Najmä beztrestné porušovanie zákona, ktoré ostáva bez nápravy. Snažíme sa ich nasmerovať na oficiálne orgány. Niekedy do riešenia aj vstupujeme, no nemáme kapacitu úplne všetkým pomôcť. Aj preto organizujeme letné semináre pre aktivistov zo samospráv, aby sa podučili, čo môžu od samosprávy žiadať, ako môžu problémy riešiť sami. Smutnejšie bývajú podnety od ľudí, ktorí sa stretávajú s nevymožiteľnosťou svojich práv, skúsili už všetko a nikto im nepomohol. A ako poslednú inštanciu skúsia nás. Častokrát ide o agendu, ktorá sa našej práce ani netýka, no vnímajú nás ako poslednú možnosť záchrany. Bolo mi to vždy ľúto, keď sme im, žiaľ, nijako nevedeli pomôcť – často sú vo veľmi smutných životných situáciách.
Živo si spomínam aj na niektoré urážlivé a znevažujúce reakcie, ktoré som musela spracovať. Prichádzali mailom alebo telefonicky. Jeden konkrétny človek nám opakovane niekoľko týždňov telefonoval. Boli to veľmi nepríjemné telefonáty na hranici vyhrážania, menil si telefónne čísla, predstavoval sa iným menom, volal na rôzne telefóny, až prišiel osobne a skončilo sa to volaním polície. Naňho nezabudnem. Najabsurdnejšie na tom je, že chcel pre nás pracovať a nedokázal pochopiť, že to nie je možné. Žiaľ, nebol jediný, kto využíva našu telefónnu linku ako spovednicu alebo psychologickú poradňu.
Našťastie to vyvažujú pozitívne reakcie od ľudí, ktorým sme s neriešiteľnými otázkami pomohli. Niekedy stačí poslať správny link na web, kde si tú informáciu vedia nájsť. Takíto ľudia nám bývajú vďační za pomoc, čo bolo veľmi príjemné.
Na pracovných zadaniach si spolupracovala aj s dobrovoľníkmi a stážistami. Ako organizácii pomáhajú?
Ich pomoc potrebujeme priebežne pri tisíc drobných i väčších úlohách – od obálkovania cez pomoc s grafickým spracovaním dát, ale aj pri školení nášho tímu. Je skvelé, že v malej organizácii vieme takto doplniť limitovanú personálnu kapacitu. Spolupracovala som s nimi často, hlavne, keď som viedla projekt transparentnosti vlastníctva hotelov (ešte len bude mať svoj verejný výstup). Dobrovoľnícky tím sme najskôr vyškolili, následne nám pomáhal so zberom úvodných dát aj s finálnymi prácami. Veľmi si vážim, koľko času sú nám dobrovoľníci a dobrovoľníčky ochotní venovať. Verím, že aj pre nich je to užitočné a dobrovoľníctvom sa dokážu naučiť niečo, čo využijú v budúcnosti – či už v práci alebo v občianskom aktivizme. Mladí ľudia dnes chcú zmysluplnú prácu a prvý krok k nej je aj dobrovoľníctvo.
Samostatná kategória sú naši expertní dobrovoľníci. Považujem za veľmi užitočné, že sme sa vďaka nim dokázali lepšie zorientovať a zlepšiť v analýze i spracovaní dát. Vážim si aj možnosť s nimi ďalej konzultovať konkrétne výstupy.
Aj stážisti sú súčasť nášho tímu. Stáž v Transparency nie je varenie kávy, ani nejaké podradné práce. Je to naozaj práca na projektoch, kde sa vyžaduje kvalitné spracovanie dát. Ak majú dobré nápady či otázky, zapracujeme ich. Spolupracovala som s nimi od začiatku, sú to často veľmi šikovní ľudia aj zo zahraničných univerzít. Prichádzajú k nám cez organizáciu LEAF. Od februára je s nami nový stážista Daniel, a to vo veľmi špecifickej situácii – kvôli lockdownu náš úplne prvý stážista, s ktorým spolupracujeme iba online. Pracuje na spomínanom portáli vlastníctva hotelov, najmä pri zbere dát, práci s katastrom a verejnými registrami.
Čo považuješ za svoj najväčší úspech v Transparency?
Najviac som hrdá na to, ako som sa odborne posunula. Aj na to, že som v spolupráci dokázala spoluvytvoriť jednu kapitolu v protikorupčnej stratégii pre mesto Nitra o verejnom obstarávaní. Tejto téme som sa v Transparency venovala a spolu s naším riaditeľom Gabom Šípošom som bola schopná napísať aj odborný text.
Za svoju najväčšiu výzvu a zároveň úspech považujem posledný projekt, ktorý som viedla. Žiaľ, už ho osobne nedokončím – ide o spomínaný portál vlastníkov hotelov. Bolo potrebné vystavať ho od samotného nápadu cez metodiku, zber dát, komunikáciu s programátorom až do podoby, ktorá bude oslovujúca aj pre verejnosť. Verím, že je to na dobrej ceste a o pár týždňov si ľudia budú môcť tieto dáta v zaujímavej forme pozrieť.
Špecifikum práce v Transparency je, že samotný tím je maličký. Jeden človek musí zastať viacero funkcií. Pri prvom rebríčku 100 najväčších samospráv som najskôr svoju úlohu vnímala prednostne v zbere dát. Postupne som sa však dopracovala k tomu, že ich treba analyzovať a vyhodnotiť, napísať o nich tlačovú správu, uverejniť ich na portáli. Na konci som bola zodpovedná aj za mediálnu prezentáciu, teda tlačovú konferenciu, čo znamenalo v ten deň pripraviť prezentáciu, pripraviť miestnosť, odprezentovať pred kamerami zistenia rebríčka, a potom ešte aj odpovedať na otázky novinárov. Na jedného človeka je to dosť veľká záťaž v jeden deň.
Samozrejme, toto sme robili v dvoj-trojčlennom tíme, v ktorom sa ostatní museli venovať aj iným činnostiam. Vo firmách alebo iných typoch organizácií je na každú túto činnosť iný človek. No takto to v Transparency funguje pri všetkých projektoch – človek musí byť aj analytik, aj novinár, aj hovorca, aj čokoľvek, čo treba. Zvykla som si na to a aj mi to tak vyhovovalo. Človek to má potom aspoň pod kontrolou a vie, že je to všetko jeho robota. Ak je potom výsledok dobrý, môže byť so sebou spokojný.
Pochádzaš z Piešťan a Transparency sa v tvojom meste niekoľkokrát objavila.
Mala som možnosť organizovať v Piešťanoch diskusiu s občanmi a mladými aktivistami. Usporadúvali sme ich vo viacerých miestach na Slovensku. Bola to vydarená akcia, len sa tam zjavil jeden nepozvaný hosť, ktorý si chcel celú diskusiu ukradnúť pre seba. Bolo to trochu nepríjemné, ale našťastie sa to všetko vyriešilo.
A v Piešťanoch sme mali teambuilding, ktorý som zorganizovala. Transparency teambuildingy bývajú v prírode, aby sme zmenili to kancelárske počítačové prostredie. Turisticky sme prešli okolie Piešťan a navštívili sme aj pivovar s prehliadkou. Bol to veľmi príjemný deň.
Ktoré z pracovných úloh, ktorým si sa venovala, ťa bavili najviac?
Najviac ma tešilo organizovať podujatia a najmä našu SKALKU, čo je seminár pre občianskych aktivistov, miestnych poslancov a všetkých so záujmom o samosprávu. Bavila ma samotná príprava, ale potom aj účasť. Stretávajú sa tam úžasní aktívni ľudia. Časť z nich už má za sebou úspechy pri zlepšovaní samosprávy a jej verejnej kontrole. Druhá časť účastníkov sa snaží, no ešte sa im úplne nie veľmi darí, ale nájde si tam mnoho skúseností a inšpirácie. Samotné témy podujatia bývajú veľmi zaujímavé, účastníci zväčša odchádzajú veľmi povzbudení. Cieľom je, aby sa nevzdávali a aby sa vo svojej samospráve snažili pohnúť veci k lepšiemu.
Usporiadanie takéhoto podujatia sa začína získavaním financií. Mnohí si neuvedomujú, že účasť je z veľkej časti hradená cez donorov Transparency. Je potrebné podujatie zabezpečiť organizačne – miesta, prednášky, ubytovanie, stravu. Tiež treba pripraviť program, rada som sa podieľala na výbere prednášajúcich. Nasleduje výber účastníkov – v roku 2020 sa nám hlásil trojnásobok kapacity, ktorú sme mohli vyškoliť. Pri výbere sa sústredíme na to, aby boli účastníci primerane rozdelení na skúsených a neskúsených, z rôznych krajov, riešiacich rôzne problémy samosprávy, no zároveň s potenciálom novonadobudnuté znalosti preniesť do širšej lokálnej komunity. Samotný víkend, keď Skalka prebieha, je veľmi nabitý. Okrem oficiálneho programu spontánne vznikajú podnetné diskusie od večera do rána či v každej možnej pauze. Na konci je človek fyzicky vyčerpaný, ale inak veľmi osviežený.
Určite budem spomínať aj na všetky ostatné aktivity, len pri Skalke v priamom prenose vidieť jej dopad. Iné projekty a zadania stoja pomerne veľa práce a ich efekt sa dostaví až neskôr. Čiže dobrý pocit zadosťučinenia tam nie je taký automatický. Verím, že spomínané rebríčky samospráv majú svoj efekt. Často po približne dvoch rokoch, kedy sa má rebríček opakovať, sa samotné mestá a obce ozývajú, chcú konzultovať svoje kroky k zlepšeniu. A to je dobrý pocit, že naša práca nevyšla nazmar, že niekto kompetentný chce pracovať na verejnej kontrole a transparentnosti. Náš cieľ nie je uverejňovať tieto hodnotenia sami pre seba, ale motivovať zodpovedných, aby sa diali zmeny k lepšiemu.
Čo si sa počas práce pre Transparency naučila? Kam sa organizácia za takmer tri roky tvojho pôsobenia v nej posunula?
Cením si svoj spomínaný posun v odborných témach verejného obstarávania a samosprávy. Ľuďom som na prichádzajúce podnety vedela aj sama poradiť – to je užitočné aj do môjho ďalšieho života. Vyskúšala som si aj písanie blogov, príspevkov na sociálne siete, predtým som nemala takúto skúsenosť. Zlepšila som sa vo vytváraní vizuálnej prezentácie dát pre médiá, aj v osobnom vystupovaní pred kamerou, s čím som tiež pred prácou v Transparency neprišla do styku.
Najväčší posun vidím v zmene pri výstupoch pre verejnosť. Pri mojom nástupe v lete 2018 to boli prioritne ešte blogy a dlhé analytické články. No stále viac sa tie výstupy museli prispôsobovať sociálnym sieťam – hlavne Facebooku. Transparency sa posunula aj v tvorbe informačných videí na YouTube až po založenie účtu na Instagrame v čase môjho odchodu. Ide o nevyhnutný posun, keďže sa v dnešnej dobe všetko zrýchľuje. Transparency strategicky uvažuje, ako si získať a udržať pozornosť ľudí. Organizácia s vyše 20-ročnou históriou musí reagovať aj na súčasné trendy v komunikácii.
Rozhovor viedla Zuzana Grochalová.
Za pomoc pri prepise rozhovoru z audiozáznamu do textovej podoby ďakujeme dobrovoľníčkam Marianne Vítkovej a Eme Kŕčovej.
